BRATISLAVA. O tom, ktorý z možných prekladov názvu knihy esejí Milana Kunderu Une rencontre (Stretnutie alebo Zrážka), vychádzajúcej k jeho osemdesiatke práve dnes v parížskom vydavateľstve Gallimard, je najsprávnejší, sa zrejme sami tak skoro nepresvedčíme.
Slávny spisovateľ, ktorý od polovice 70. rokov žije vo Francúzsku a už píše výlučne vo francúzštine, je totiž známy nekompromisnými nárokmi na preklad. Do češtiny obzvlášť, preto k tomu nepúšťa nikoho iného a sám to zjavne nestíha.
Nesplnené nádeje
„Jediné, na čom mi záleží z toho, čo som kedy napísal, jediné, čo dovolím znovu vydávať, sú moje romány," vyjadril sa Kundera v roku 1991. Tých bolo v tom čase sedem a spolu s nimi autor dal súhlas na vydávanie aj dvoch ďalších diel, úzko spätých s „umením románu" - rovnomennej knihe esejí a hre Jakub a jeho pán.
Keďže Kundera mal od začiatku normalizácie v Československu štatút zakázaného autora, ktorý ešte podčiarkla emigrácia, vnímal domáci čitateľ tieto jeho slová po novembri 89 ako šancu konečne spoznať jeho tvorbu. Veď v Československu oficiálne vyšli v 60. rokoch len Směšné lásky a Žert, ostatné diela sa potajme čítali v samizdate alebo v exilových vydaniach.
Čitateľské nádeje sa však splnili len čiastočne, autor dodnes nepovolil zo spomínanej sedmičky diel vydať (ešte po česky napísané) knihy Život je jinde a Knihu smíchu a zapomnění, a ani trojicu neskorších „francúzskych" románov.
O niečo lepší osud stihol jeho knihy esejí, z ktorých občas niečo preloží, a tak v češtine vyšiel v štyroch útlych zväzkoch aspoň zlomok tejto sféry jeho tvorby.
Eseje o umení románu
Kľúčovou témou doterajších esejistických kníh bolo „umenie románu", ktoré analyzuje a syntetizuje na príkladoch svetových velikánov, ako sú Cervantes, Kafka, Musil, Joyce, Hemingway či Gombrowicz. „Román nič netvrdí, román skúma a kladie otázky. Hlúposť ľudí je v tom, že majú na všetko odpoveď. Múdrosť románu je v tom, že má na všetko otázku," hovorí v jednom bonmote Kundera.
V esejách zdôvodňuje tiež už spomínané nároky na preklad („vernosť prekladu je umením") i rozvíja svoju zásadu dôsledného oddeľovania spisovateľa od jeho diela a tvrdí, že román má byť čítaný sám osebe, bez súvislosti s osobou autora.
„Román som nikdy nepovažoval za formu spovede. Môj život je moje tajomstvo a nikomu do neho nič nie je," napísal ešte pred štvrťstoročím. Tento jeho postoj sa často citoval v posledných mesiacoch po zverejnení informácie, že Kundera ako študent v roku 1950 udal emigranta a pracovníka západných spravodajských služieb Miroslava Dvořáčka. Toho vzápätí zatkli a odsúdili na 22 rokov, z ktorých si odsedel štrnásť.
Apoštol modernizmu
Podľa francúzskej tlače kniha nadväzuje na predošlé Kunderove esejistické práce, autor sa v deviatich samostatných kapitolách zaoberá umeleckými i existenciálnymi otázkami, pričom objektami a sprievodcami sú mu opäť významné osobnosti ako Bacon, Breton, Rabelais, Cervantes, Dostojevskij či Škvorecký. Obdivne sa vyjadruje napríklad o Malapartem, ktorý povýšil románovú prózu na úroveň alegórie a symboliky Eliotovej Pustatiny.
Veľký vzostup modernizmu je pre Kunderu nekonečný a univerzálny bez ohľadu na to, či ho niekto zradil alebo zhanobil, píše Le Monde. Opäť je tu prítomná Kunderova tvorivá vernosť klasickému európskemu umeniu i náročné hľadanie novej formy, schopnej objaviť ľudskú pravdu tam, kde sa najmenej čaká. To je poetika, ktorá dnes mnohým prekáža, ale nestarne, dodáva Le Monde.
Pominul už tieň kauzy?
Aj keď možno s istotou tvrdiť, že opäť pôjde o erudovanú a výnimočnú knihu, bude zaujímavé sledovať tieň spomínanej kauzy (narážka na ňu sa už pred dnešným vydaním objavila aj v diskusii na francúzskom internete) na jej prijatie práve z aspektu vnímania vzťahu autora a jeho tvorby.
Ak sa doteraz vedie polemika o tom, či Kunderov prípadný mladistvý hriech ovplyvňuje čítanie jeho starších kníh, nové dielo je predsa len v inej pozícii. Okrem vzácneho vkladu do svetovej spisby napovie aj to, či bude Une rencontre skôr stretnutím alebo zrážkou.
