Sú to dokumenty, nakrútila ich Zuzana Piussi a oba ich uvidíme na Febiofeste. Okrem írečitého názvu je to asi jediné, čo majú filmy Babička a Koliba spoločné. Babička hovorí o nymfomanke, ktorou je staršia žena, Koliba zase o tom, kto rozkradol filmové štúdiá v Bratislave. Druhý z filmov je zaujímavý nielen kauzou, o ktorej hovorí, ale aj mlčaním, ktoré ju dodnes sprevádza. O zániku Koliby totiž u nás film ešte nevznikol.
Hovoria ministri aj šoféri
Bolo to naše národné striebro, hovoria o štúdiách tí, čo za nimi plačú. Boli síce malé, ale špičkovo vybavené. Za 53 rokov sa tu nakrútilo 331 celovečerných filmov. Dnes v ich areáli sídli súkromná televízia a domáce snímky putujú na spracovanie do zahraničia.
Ako sa to mohlo stať? Vinu nesie aj filmárska obec, ktorá privatizácii so zlým koncom nedokázala zabrániť, dozvieme sa v dokumente. „Musíme mať, Slováci, hraný film? Načo nám je, keď je blbý?" kacírsky sa pýta režisér Dušan Trančík.
Zuzana Piussi na tú otázku hľadá odpoveď. Je na ňu zvláštny pohľad. Krehká žena blúdi areálom bývalých štúdií, potkýna sa na červených lodičkách, a spovedá tých, čo k téme majú čo povedať. Sú medzi nimi filmári, producenti, bývalí ministri kultúry aj ich šoféri. Jedni sa hrajú na úprimných, ale chodia okolo horúcej kaše, ďalší si sypú na hlavu popol.
Zrejmé je len to, že sa ich verzie rozchádzajú. Šoféri, čo z Koliby odvážali kradnutú techniku, čosi naznačia, povedať viac sa však boja. O pravdu im ide, to áno, ale hlavne nech je dokument decentný a nikomu neškodí.
Bezradnosť alebo metóda?
Kto čakal investigatívnu reportáž, bude sklamaný. To je aj dôvod, prečo Zuzana Piussi viackrát oľutovala, že sa do témy vôbec pustila „Nie som typ, ktorý by sa v takýchto veciach vedel hrabať," priznala pre časopis Film.sk.
Miestami to vyzerá, akoby Piussi v pátraní tápala. Irituje aj vtedy, keď by mala spovedaných tlačiť k múru, ale namiesto toho pôsobí ako naivka. Čo je bezradnosť a čo metóda, rozoznáme ťažko. Je to však jej štýl - radšej než analyzuje, loví situácie, v ktorých sa pravda vyjaví sama.
A imidž naivky jej pri tom môže pomôcť. Filmárka a herečka divadiel Stoka a SkRAT ním spovedaných rozptýli, aby sa potom sami preriekli. Alebo zachytí to, čo o nich vypovedá viac ako slová k veci: gestá, vyhýbavé odpovede a prázdne frázy. Prízemnosť, roztrieštenosť názorov a hádky a okolo slovenského filmu tak predsa len vidíme ako na dlani.
Príkladom je scéna s Ivanom Hudecom, bývalým ministrom kultúry. „Je tu krásne," nadchýna sa on aj Piussi jazierkom, čo má bývalý politik vedľa svojej vily. Krásne by to bolo - keby vo vzduchu nevisela otázka, kto rozkradol zariadenie Koliby za úradovania vlády, v ktorej sedel aj Hudec.
Oplatilo sa počkať
Kým bol film hotový, trvalo to štyri roky. Na Febiofeste sme ho mali vidieť už vlani, kauza však žila vlastným životom, a tak sa Zuzana Piussi rozhodla, že bude nakrúcať ďalej. Urobila dobre - obraz zlomeného Vladimíra Ondruša, posledného riaditeľa Koliby a jedného z jej privatizátorov, je bodkou, na akú sa nezabúda.
Slovenský Febiofest sa začína v pondelok. Kolibu premietnu len v bratislavskej časti festivalu, a to dvakrát - 2. a 4. apríla.
