K Strážkam, jednému zo sídiel rodiny Mednyánszky-Czóbel, sa maliar vracal neraz aj v časoch, keď už dlhodobo žil vo Viedni či v Budapešti. Kaštieľ a park okolo neho, malebné meandre rieky Poprad alebo sama spišská krajina často tvorili námet jeho obrazov.
Pozornosti sa v nich dostalo aj gotickému kostolu v susedstve kaštieľa, no predovšetkým zvonici s dekoratívnou renesančnou fasádou.
Komorný obraz s pohľadom na zvonicu - asi za skorej jari - vzbudzuje na prvý pohľad rozpaky: dominantný motív, roztrasený v jasnom svetle z juhu, je celkom konvenčne umiestnený v stredovej osi obrazu. Neistú sivú siluetu múra kostola vľavo vyvažuje na pravej strane strapatý strom. Nad zvonicou po svetlej oblohe lieta niekoľko vtákov, terén pred ňou pozostáva z okrovobelasých, nedbalo nalíčených fľakov - azda roztápajúceho sa snehu.
Podivné tmavé pásy po oboch stranách obrazu sa po chvíli pozorovania prezradia ako ostenie okna, cez ktoré maliar zvonicu pozoroval a ktoré sa v strážskom kaštieli (SNG) dá ľahko nájsť ešte aj dnes. A práve tu začína byť Mednyánszkeho hra zaujímavá aj pre dnešného diváka.
Bol obraz len letmo zachytenou štúdiou z pohodlia rodinného sídla? Alebo princíp „in & out" v sebe skrýva hlbšie posolstvo?
Ak by totiž maliarovi išlo o verné znázornenie architektúry, mal nepochybne dostatok schopností urobiť maľbu precíznejšie. Naopak, zdá sa, že mu nešlo o nič viac, ale ani o nič menej, ako o obraz sám.
Priznaním okna, z ktorého sa díval, totiž priznáva aj svoje stanovisko, a teda prítomnosť svojho pohľadu v kompozícii, hoci ako tvoriaci subjekt v obraze inak prítomný nie je. Alebo je?
Ležérny maliarsky rukopis akoby nedokončenej štúdie sme už spomenuli, na niektorých miestach presvitá dokonca plátno. A predsa táto nedokončená skica umelcovi stála zato, aby ju pre svoje zámery považoval za hotový obraz, ktorý - signoval.
Autor: Dušan Buran
