Britský spevák a skladateľ prešiel cestu od punkového maniaka k citlivému pesničkárovi.
BRATISLAVA. Kto je Pete Doherty? Preceňovaný britský pesničkár, ktorého do popredia vyniesli miestne tabloidy? Alebo autor dobrých pesničiek, ktorý by sa do popredia dostal aj bez mediálneho humbugu? Je to skutočný poet s knihou v ruke nejakého strateného básnika, ktorý hľadá bývalú slávu Albiónu, alebo obyčajný pozér?
Ťažko povedať, ale môžeme sa zhodnúť, že v jeho osobe má britská hudobná scéna človeka, ktorý sa výrazne odlišuje od všetkých bezvýznamných gitarových kapiel s pravidelnými účesmi.
Celebritná figúrka
Na to, že má iba tridsať rokov, má toho za sebou celkom dosť. Dva albumy s The Libertines, ďalšie dva s The Babyshambles a kopec škandálov. Tentoraz to skúša s akustickou gitarou. Výsledkom jeho pesničkárstva je sólový album Grace/Wastelands, ktorý vyšiel práve v týchto dňoch.
Doherty, vraj geniálne dieťa, ktoré prechádzalo cez triedy s najlepšími známkami, ale svoju budúcnosť vymenilo za pach rockových klubov, dal o sebe vedieť ako člen skupiny The Libertines. Spolu s druhom v zbrani Carlom Baratom sa stali začiatkom tretieho tisícročia britskou odpoveďou na americkú gitarovú inváziu vedenú The Strokes.
Obaja pôsobili na pódiu až do roztrhania tela, ako by to bolo ich posledné útočisko na zemi. Dlho spolu nevydržali. Vinou Dohertyho, ktorý čoraz viac prepadal drogovému návyku, ho Barat chtiac-nechciac musel vyhodiť z kapely.
Zakrátko sa z neho stala tabloidná celebritná figúrka. Pete začal dieru v živote riešiť braním ešte väčšieho počtu drog. Medzitým strávil zopár dní v base za vlámačku do Baratovho bytu, s ktorým si tak vybavoval účty.
Dostal šesť mesiacov, odsedel si iba dva. V tom čase mal viac na krku políciu ako gitaru. Jeho postavička s tvárou dieťaťa plnila britský bulvár aj tým, že sa dal dohromady s modelkou Kate Mossovou. Tlač ho vykreslila ako diablika, ktorý na dno strhol krásku.
Hudba ako prvá
Medzitým založil novú skupinu Babyshambles, ktorá oproti punkom ovplyvneným The Libertines ešte viac vychádzala z britského bigbítu 60. rokov. Prvý album Down In Albion, produkovaný Mickom Jonesom z The Clash, kritika brutálne strhala.
Neprávom! Také Fuck Forever alebo Albion (2005) by mu mohli iné britské skupiny, uväznené v módnych trendoch, len závidieť. Lepšie to bolo s druhým Shotter's Nation (2007), aj keď ten nepriniesol toľko výrazných melódií ako debut. Akoby svojím najnovším albumom Grace/Wastelands chcel o sebe dať vedieť, že na prvom mieste po tých všetkých škandáloch sú hlavne pesničky. Tentoraz na to šiel zaujímavým spôsobom. Nové skladby testoval na neohlásených „guerillových" koncertoch po rôznych kluboch.
Kritici sa zhodujú, že s dvanásťskladbovou novinkou spravil svoju hudobnú maturitu. Napríklad taká Salome je nádherná krehká balada. Last Of The English Rose by mohla byť na ktorejkoľvek platni Babyshambles, rovnako ako Broken Love Song. Doherty ale ide ďalej, čoraz viac sa na jeho nahrávkach objavujú stopy po francúzskom šansoniérstve Charlesa Aznavoura.
Prečo sa ním tak zaoberáme? Oproti iným pesničkárom nie je Grace/Wastelands žiadny veľký zázrak, človek sa v ňom stráca, ale nedá sa mu uprieť poctivosť a úsilie robiť veci po svojom. V dnešných časoch, keď sa jedna pieseň v rádiu podobá druhej, pôsobí Dohertyho originálna nešikovnosť ako liek proti priemernosti.
