Ako mladší dorastenec bol slovenským majstrom v behu na 250 metrov cez prekážky. V behu na 400 metrov cez prekážky vyrovnal slovenský rekord. Zvolil si však divadlo a robí ho dodnes, aby si, ako hovorí, uchránil zmysel života. Režisér ROMAN POLÁK sa práve pripravuje na zaujímavý dvojboj so životom a dielom Leva Nikolajeviča Tolstého. Chystá Tolstého Annu Kareninovú i novú hru Jana Nováka o živote Tolstého.
Ostalo vo vás ešte niečo zo športového ducha?
„Beriem život ako štyristovku s prekážkami, s nimi sa človek borí stále, na niektorých sa aj trochu potkne. Keby som zostal pri športe, mohol by som dnes ako zaslúžilý tréner žiť už len z bývalých úspechov. V divadle to nejde. Musím preskakovať prekážky, i keď je cieľ môjho behu už na dohľad."
Brazílčan Augusto Boal, ktorý je autorom posolstva k dnešnému Medzinárodnému dňu divadla, tvrdí, že divadlo nie je udalosťou, ale spôsobom života. Súhlasíte?
„Je to spôsob života. Aj môj život je životom divadelníka, problémy rodiny boli vždy v druhom pláne. Kto žil vedľa mňa, musel chtiac či nechtiac žiť divadlom. Neviem, či je to dobré alebo zlé, ale mnohokrát som už aj ja z takéhoto života unavený a znechutený."
Veríte stále v spoločenskú zodpovednosť divadla?
„Celý život som si myslel, že zmysel mojej práce je v tom, aby som ovplyvňoval svet. Komplex akéhosi božského tvorenia, samozrejme, žije v každom tvorcovi. Dnes sú mi už svet i spoločnosť ľahostajné. Ide mi iba o to, aby som si uchránil zmysel pracovného života. Stále sa pokúšam robiť inscenácie, ktoré môžu človeku otvárať to, na čo v pokluse života zabudol. Inak by bol môj život zbytočný. Zradil by som cestu, pre ktorú som sa kedysi rozhodol."
Máte nejakých generačných súpútnikov?
„Nepociťujem nejakú myšlienkovú či generačnú spriaznenosť. "
V poslednom období robíte aj so svojou dcérou. Rozumiete mladým?
„Nemôžem sa tváriť, že áno. Pre mňa je to neznáma generácia. Neviem, aké sú ich priority ani predstavy o živote. Napokon, každá generácia si svoj životný pocit a názor sformuluje sama. Svojím životom. Ja som v minulosti chcel spoločnosť provokovať. Dnes mi to už za to nestojí. Chcem poctivo pracovať, stiahnuť sa do úzadia a sledovať barbarské hordy, ktoré sa vynorili. Pre ne nie je zaujímavá ani minulosť, ani budúcnosť, iba sa opájajú vzrušujúcimi hrami prítomných okamihov."
Herci, s ktorými pracujete, hrajú takmer všetci v nejakých seriáloch. Nemáte s tým ako režisér problém?
„Zažil som to už v čase, keď som bol šéfom Činohry Slovenského národného divadla. Práve sa začínali rozbiehať seriály aj u nás, predtým herci cestovali do Česka. Už vtedy som hercov varoval, že je na nich, aké zmluvy podpíšu s produkciami. Ak nepresvedčia produkcie, že skúšky v divadle a predstavenia sú posvätné a nemenné, potom vytvoria situáciu, keď súborové divadlá stratia legitimitu a bude prirodzené, ak zaniknú."
Ako dlho ste sa pripravovali na spracovanie Anny Kareninovej, ktorá bude mať premiéru v júni v SND?
„Asi dva, tri roky. Najskôr som to chcel robiť v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, nakoniec sme však s dramaturgom Danom Mailingom pre toto divadlo adaptovali poviedky lyrizovanej prózy v inscenácii Piargy."
Ako ste pristúpili k takej rozsiahlej literatúre?
„To, že Anna Karenina skočila pod vlak, je všeobecne známe. V románe sú však rovnocenné aj ďalšie línie, napríklad príbeh socialistu Nikolaja, ktorý zomrie na suchotiny, či Levina, ktorý sa snaží žiť rurálnym životom."
V Astorke budete mať o desať dní premiéru hry Jana Nováka Tolstoj a peniaze. Naplánovali ste si tento tolstojovský dvojboj zámerne?
„Hra o Tolstom sa objavila až v čase, keď som Annu Kareninovú zaradil do programu SND. Povedal som si, že to môže byť veľmi zaujímavá ponuka pre diváka. Táto hra je z posledného obdobia Tolstého života, keď je znechutený sám sebou ako spisovateľom a prechádza duchovnou premenou. Začína písať eseje a spoločenské traktáty, venuje sa životu obyčajného mužíka a zavrhne svoje literárne dielo."
Mali by pedagógovia zakázať študentom vidieť toto predstavenie, aby nestratili ilúzie o velikánovi?
„Skutoční pedagógovia nerobia z umelcov chladné pamätníky, ku ktorým dávame umelé kvety."
Je znalosť reálií života autora nutnou podmienkou pri vnímaní ich diela, alebo je často lepšie celkom si ich osobnosť odmyslieť?
„Nemôžem hovoriť za iných, mňa vždy zaujímala previazanosť medzi človekom a jeho dielom. Len pri literatúre, ktorá slúži na resetovanie mozgu, pri detektívkach a trileroch som nepociťoval potrebu poznať život autora."
Novák nepíše o období rodinného šťastia Tolstých.
„Je to obraz duchovného a fyzického rozkladu rodiny. Tolstoj na mňa kedysi pôsobil ako sterilný velikán, ktorý vo svojej veľkosti pôsobil až nepríjemne. Rozčuľovali ma jeho názory, napríklad to, že neznášal Shakespeara. Ale čítal som si jeho poviedky, Kreutzerovu sonátu, Rodinné šťastie či Diabla, kde popísal posadnutosť sexom. Rozpor medzi živočíšnosťou, požívačnosťou a túžbou po askéze a duchovnej čistote vidno aj v Novákovej hre."
V hre je silná aj sociálna téma.
„Tolstoj je človek, ktorý väčšinu zdedeného majetku prehýril a prehral v kartách. Majetok, ktorý získal písaním, chcel nechať svojim roľníkom - nie rodine, lebo bol presvedčený, že život aristokracie i jeho detí je prázdny a falošný. Neexistuje ruský spisovateľ, ktorý by nemal sklony riešiť kontrast medzi bohatými a chudobnými. V Rusku je stále priepastný."
Je dnešná kríza obdobím na prehodnocovanie základných vzťahov?
„My prežívame najmä krízu nenažratosti. Tým prešla každá civilizácia. Ak je spoločnosť namyslená, bohorovná a egoistická, musí prísť krach."
Nemávate pocit, že divadlo je smiešne realistické oproti tomu, v akej virtuálnej realite žijú burzoví makléri?
„Odchod do virtuálnej reality je vždy začiatkom konca. Vznikla akási psychóza, že peniaze sú samospasiteľné, akoby sa samy rozmnožovali v nejakom zvláštnom nadsvete, ktorý ovládali manažérski nadľudia. A ideálom v tomto svete je nadsamec a nadsamica. Kríza vytvára zámienku i pre sociálne inžinierstvo, čo je tiež nebezpečné."
Ako by ste v čase krízy obhájili potrebu financovania divadla?
„Ak divadlo slúži len na pošteklenie zmyslov či na zabudnutie, tak áno, peniaze na hračky nie sú. Ak sme však spoločenstvom ľudí, ktorých základnou potrebou je duchovná kultúra, potom všetko to, čo je nám schopné otvárať oči, city a dušu, je potrebné a užitočné. A práve v čase krízy."
O týždeň budú vo Vroclave udeľovať Európsku divadelnú cenu, tentoraz je jej hlavným laureátom poľský režisér Krystián Lupa. Prečo sa ani za posledných dvadsať rokov nepodarilo slovenským divadelníkom presadiť sa významnejšie v európskom priestore? Na rozdiel od Rumunov, Bulharov, Poliakov, Srbov.
„Vo všetkých týchto krajinách je divadlo silné, ľudia doň chodia, jeho tvorcov uznávajú ako duchovné bytosti. U nás sa to, čo sme nazývali umením, postupne pomiešalo so šoubiznisom a zlialo sa do niečoho, čo citlivého človeka odpudzuje. Je to aj otázka tradície, profesionálne divadlo na Slovensku nemá ani 90 rokov. Je to aj chyba nás tvorcov, že nie sme schopní úprimne, pravdivo a naliehavo osloviť diváka. Problém je aj v tom, že väčšine kritikov a propagátorov slovenského divadla v zahraničí sa naše divadlo nepáči. Možno sa zaň hanbia. Sú presvedčení, že všade je to lepšie než u nás."
Je problém aj v neschopnosti našej spoločnosti pozrieť sa na seba reálne, nielen cez divadlo?
„Áno, neradi sa pozeráme do zrkadla. I do zrkadla našich dejín. Radšej sa pozeráme na vyretušované fotografie. Túžime po mýtoch, po rozprávkach, nie po pravde. Ešte sme nedospeli. Sme deti. Ľahko ovplyvniteľné a zneužiteľné."
