Jedným z najdramatickejších období druhej svetovej vojny bolo obliehanie Leningradu. Hitler sa totiž rozhodol, že mesto nebude dobýjať, ale obliehať a blokáda Leningradu, kým sa Nemcov konečne podarilo zatlačiť, trvala od septembra 1941 do januára 1943, 900 dní, ktoré znamenali pre civilné obyvateľstvo nesmierne utrpenie.
Nečudo, že na túto tému vzniklo mnoho kníh: spomeniem aspoň lyricko-epickú báseň ruskej poetky Viery Inberovej Pulkovský meridián, z ktorej mi utkveli v pamäti obrazy sánok s mŕtvymi deťmi, a román talianskeho novinára Curzia Malaparteho Kaput, kde mnou otriasol obraz konských hláv, vytŕčajúcich zo zamrznutého Ladožského jazera.
To však bolo krátko po vojne a dnešný čitateľ knihy Alesa Adamoviča a Daniila Granina Leningradská blokáda (Ikar, preložil Alojz Keníž, Bratislava 2009) sa musí poriadne vnoriť do hĺbok času, aby si priblížil „civilnú" tvár blokády.
Kniha, o ktorej bude reč, má však niekoľko osobitostí: nielenže je preložená z ruštiny do angličtiny a z angličtiny do slovenčiny, pričom jeden z jej anglických prekladateľov Dr. Vladimír Kisselnikov sa narodil v Sverdlovsku a druhý Dr. Clare Burstall je Angličan, no preložili dielo dvoch ruských spisovateľov, ktorí nie sú jeho autormi. Oni totiž iba vypátrali a použili vtedajšie denníky rozličných ľudí, ktorých sa im podarilo nájsť a prehovoriť, aby svoje zápisky dali k dispozícii. Keď začali s touto pátracou akciou, dostalo sa im do rúk množstvo zošitkov, kam si Leningradčania zaznamenávali zážitky. Vybrali si len troch. Autori zápiskov, dvaja muži a jedna žena, sa vôbec nepoznali: prvý bol historik, v strednom veku, druhý mladý študent a tretia bola matka dvoch detí.
Knihu teda tvoria denníky týchto ľudí a odrazilo sa to, samozrejme, aj na spôsobe ich vnímania reality, na postoji k životu a každodenne prítomnej smrti i na miere poctivosti. „Zostavovatelia" (ak ich tak možno nazvať) skomponovali knihu tak, že zaraďujú tri bloky denníkov za sebou, aby časovo spolu korešpondovali; okrem toho na začiatku uvádzajú ako v nejakom divadelnom programe Osoby a obsadenie, čím je kniha prehľadnejšia. Tomu by iste bola pomohla aj malá mapka, lebo mesto má zvláštnu geografickú polohu, takže čitateľ by sa pri korienkoch o obliehaní ľahšie orientoval.
A teraz konečne k textom denníkov. Ide o ľudsky strhujúce svedectvo, ich autori poctivo zaznamenávali deň po dni, keď bolo treba veľa hladovať, trpieť zimou, náhlym bombardovaním, chaosom alebo úplným nedostatkom v zásobovaní. Píšuce osoby prejavia obrovskú dávku životnej dráhy, a to aj vo chvíľach, keď vedľa nich zomierajú blízki. Bez pátosu sa tu hovorí o hrdinstve neznámych občanov a o ich vnútornej sile, ktorú neživila politická propaganda. Reč denníkov je prostá, no aj premýšľavá, najmä v prípade historika alebo študenta.
