SME

Juraj Červenák: Dobrodružný príbeh je ako nadávka

Jeho knihy vychádzajú v češtine, poľštine, chystajú sa do ruštiny a v prestížnom americkom časopise Weird Tales mu ako prvému Slovákovi vyšla poviedka. Najúspešnejší slovenský autor fantastickej literatúry spája heroickú fantasy so staroslovenskými reália

Juraj Červenák sa narodil v roku 1974 v Žiari nad Hronom, väčšinu života prežil v Banskej Štiavnici, momentálne býva v Košiciach a hovorí o sebe, že je Stredoslovák ako repa. Fantastika a filmy sa do jeho osudu zapísali už v útlom veku. Písal poviedky, člJuraj Červenák sa narodil v roku 1974 v Žiari nad Hronom, väčšinu života prežil v Banskej Štiavnici, momentálne býva v Košiciach a hovorí o sebe, že je Stredoslovák ako repa. Fantastika a filmy sa do jeho osudu zapísali už v útlom veku. Písal poviedky, čl (Zdroj: SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Jeho knihy vychádzajú v češtine, poľštine, chystajú sa do ruštiny a v prestížnom americkom časopise Weird Tales mu ako prvému Slovákovi vyšla poviedka. Tento týždeň uzrel svetlo sveta jeho najnovší román. Najplodnejší a najúspešnejší slovenský autor fantastickej literatúry vo svojich knihách spája heroickú fantasy so staroslovenskými reáliami a mytologickými motívmi, v jeho poviedkach pobehujú zombíci aj vodníci a jeho filmové recenzie sú plné vtipu. Z jeho pera vzišli románové ságy o černokňažníkovi Roganovi, bohatierovi Iľjovi Muromcovi či Bivojovi, čitateľom fantastiky u nás už dobre známe. s ĎUROM ČERVENÁKOM sa rozprávala Aneta Čižmáriková.

Čo vlastne mladého chalana priviedlo k písaniu? Kedy a aké boli tvoje úplné začiatky?

Začiatky? To by sme sa museli prekopať hlbšie než iba k chalanovi. V detstve som písanie a kreslenie používal namiesto videa. To vieš, bola prvá polovica 80. rokov a keď som si chcel zachovať zážitok z nejakého filmu, tak som si ho musel... zapísať a zakresliť.

Tak vznikli moje prvé komiksy (s Vinnetouom a s Budom Spencerom a Terenceom Hillom) a prvé "poviedky". Dodnes mám odloženú na písacom stroji naklepanú knižočku Malý Tom a zvieratká Gombíčatká, v ktorej sú poviedkovou formou zaznamenané všetky diely môjho najobľúbenejšieho večerníčkového seriálu. Ťava Kamila, čo si namýšľa, že je najmilšia, alebo pískajúca a večne na hubu padajúca opica Oto, to boli hrdinovia mojich prvých textov. Potom prišli kovboji, samuraji, dobrodruhovia z džungle, piloti medzihviezdnych rakiet a niekedy v puberte (krátko po tom, ako som u susedov na videu videl Pána šeliem) prví bojovníci s mečmi. Koncom 80. rokov som si z vtedy amatérskeho vydavateľstva Laser objednal samizdatovo vyzerajúcu publikáciu Svatyně odpornosti od akéhosi Roberta E. Howarda... a už nebolo návratu.

A čo pokračovanie... kedy si vlastne začal pociťovať, že si robíš meno? Aká bola cesta k vydaniu prvého paperbacku? A akú rolu v tom všetkom zohral Barbar Conan a Thorleif Larssen?

Thorleif pochádza z detektívok od Pera Wahlöö a Maj Sjöwallovej (pamätníci vedia). Keď sa Arthur Lattenberg z vydavateľstva Saga rozhodol, že mi niečo vydá knižne (po tom, ako sa dostal k jednej mojej poviedke, napísanej do súťaže O najlepšiu fantasy), obaja sme vedeli, že pod domácim, tobôž slovenským menom, sa to nepredá. V roku 1992 to bolo proste tak. Z Mosteckého sa stal Jeremy Shackleton, a zo mňa, keďže som písal fantasy inšpirovanú severskými mýtami, Švéd Thorleif Larssen. Proste som vzal jednu z tých švédskych detektívok a ukradol jednej postave krstné meno a druhej priezvisko.

Conan bol ďalší krok, pretože ako prvá u nás vydaná fantasy šiel na dračku a vďaka dávno vypršaným právam ho mohli písať aj tuzemskí autori. Vlado Ríša alias Richard D. Evans s tým začal, a ja som bol jeden z ďalších. Samozrejme to nebolo len o "biznise", Howard bol od začiatku moja srdcovka a Conan tiež.

Svojho času si vravel, že písanim fantasy sa na Slovensku uživiť nedá, alebo len veľmi biedne. Dnes už vieme, že si spisovateľ na plný úväzok, romány ti vychádzajú v Česku, publicistika v oboch republikách. Čo sa zmenilo, zachraňuje to ten český trh?

Zachraňuje to ten český trh. Len vďaka nemu sa už teraz ako-tak uživím len knihami - tá publicistika, ktorej je čoraz menej, je bonus. Zmenilo sa to, že v týchto žánroch sa dobrí českí a slovenskí autori predávajú neraz lepšie ako zahraniční. Samozrejme sa trochu hanbím, keď sa Bivoja predá viac ako Stevena Eriksona alebo G. R. R. Martina, ale je to tak. Samozrejme to nie je vždy otázka kvality - je to o tom, že čitatelia viac "súznejú" s tuzemskými autormi a ja som rád, že sa to tak vyvinulo. Že už neexistujú všelijakí Shackletoni, Evansovia a Larssenovia, ale že si čitatelia chodia do kníhkupectiev pýtať Mosteckého, Ríšu, Žambocha, Pavelkovú. Šlechtu a ďalších.

Sám sa označuješ za profesionálneho písača.. Rovnako vynikajúco a šťavnato zvládaš slovenčinu aj češtinu. Myslím, že Shakespeare keby bol Slovák, obdivoval by tvoju slovnú zásobu. Je to talent a sčítanosť alebo sa každé ráno pri holení učíš nové slovíčka z lexikónu?

Myslím, že keby bol Shakespeare Slovák, povedal by ti, že zveličuješ. Nemyslím si, že píšem nejako extra šťavnatým jazykom. Čitateľ to možno vníma inak, v dnešnej dobe a hlavne na internete čokoľvek literárnejšieho pôsobí dojmom košatej slovnej zásoby, ale ja mám svoje idoly, ktoré veru píšu onakvejšou slovenčinou. Inak, s tým lexikónom nie si až tak vedľa, elektronický synonymický slovník je užitočná vecička. Ale učím sa samozrejme čítaním, a najlepšie nejakých starších, alebo dokonca dobových textov. Jazyk, ktorý sa v médiách používa dnes, je len vykastrovaným pahýľom toho, čím slovenčina bývala kedysi.

Keď spomíname slovnú zásobu (a zaobchádzanie s ňou), ak si dobre spomínam, profesorka slovenčiny nás učila, že slovná zásoba človeka svedčí o všeličom, vrátane inteligencie. Bol si niekedy na IQ testoch? Čo ti vyšlo?

Na IQ testoch som nikdy nebol, raz som si robil taký internetový a moja manželka mala o 25 bodov viac, nuž odvtedy to neskúšam. Vo všeobecnosti sa však nepovažujem za veľmi bystrého človeka. Ľahko sa dám nachytať a v niektorých veciach mi proste zapaľuje pomalšie. Pointu Šiesteho zmyslu som síce uhádol po piatich minútach, ale to je skôr tým, že som "filmovo skúsený".

Ako si sa dostal k terajšej profesii a ako k fantastike? Mohol by si tú istú prácu robiť v oblasti mainstreamu? Juraja Madmaxona som sa pýtala, akou hrou osudu prišlo k tomu, že maľuje fantasy a hororové motívy a nie obálky na ženské romány. Akou hrou osudu Ďuro Červenák píše heroické romány a nie detektívky či romány o súčasnej spoločnosti?

To je o literárnych (alebo u Maxona výtvarníckych) láskach v období, keď s tým začínaš a skúšať vytvoriť niečo vlastné. Samozrejme, že napodobňuješ svoje vzory a držíš sa v oblastiach, ktoré ti nie sú cudzie. Mainstream a ženské romány som nikdy nečítal. Detektívky áno, a zopár som ich skúsil aj napísať, ale prepracované zločiny a šokujúce odhalenia sú trochu mimo mojich schopností. Takže priamočiare dobrodružstvo je jasná voľba. Ale detektívka raz presiakla aj do mojich fantasy vecí, do niektorých poviedok s Roganom alebo do poviedky Kámen a krev v antológii SF/F detektívok Orbitální Šerloci.

Takže do akého žánru sa dajú zaradiť tvoje diela? Tvoja záľuba vo westernoch sa prejavila napríklad v poviedke Daždivá noc v Boot Hille, v románoch spájaš históriu s mytológiou a mágiou, medzi tvojimi fanúšikmi sú známe bojové i hororové scény plné krvi... Od akej vekovej hranice by si odporúčal sám seba?

Píšem predovšetkým dobrodružné príbehy. Na tom si zakladám. Klasická dobrodružná literatúra je dnes ukrutne vzácna (hlavne na slovenskej literárnej scéne - tam je tuším "dobrodružný príbeh" niečo ako nadávka), takže sa ju v rámci svojich skromných možností pokúšam vzkriesiť. Cez fantasy, cez historické príbehy, cez mýty a legendy. Sem-tam šmrcnem kus hororu či westernu, ale dobrodružstvo a svižné tempo sú vždy základ. Násilie patrí k veci, tak ako je nedeliteľnou súčasťou všetkých akčných či dobrodružných príbehov, všetkých mýtov a rozprávok. Niektoré moje texty sú prístupné od 18, ale od 15 rokov je asi ideál. Hoci 12-ročných chalanov, ktorí drvia počítačové rúbačky, trocha tej krvi a mozgov asi nezaskočí.

Len nedávno sa dostal na pulty Bivoj Válečník a čoskoro ti vo vydavateľstve Brokilon vyjde nový román Sekera z bronzu, rúno zo zlata, ktorý vychádzal na pokračovanie aj v najnovších číslach časopisu Fantázia. Môžeš nám priblížiť jeho príbeh?

Ako naznačuje už názov, dal som si oddych od Slovanov a vydal sa hlbšie do minulosti, do bronzovej doby. Ale zostal som "doma", na Slovensku. Pri koncipovaní románu som vychádzal z dvoch inšpiračných zdrojov. Prvým bol predpoklad, ktorý rozvíjali už Zamarovský a Dvořák, a síce, že keď kolchidská flotila zahnala Argonautov do ústia Dunaja, Iáson a jeho partia sa plavili až hlboko do vnútrozemia a tam našli inú riečnu cestu naspäť do Stredozemného mora. Nuž a logicky sa otreli aj o územie dnešného Slovenska.

Druhá vec, s ktorou som pracoval, je obraz Slovenska v dobe bronzovej. Nie ako primitívnej krajiny plnej divochov, ale ako územia, na ktorom v mestách s kamennými hradbami žili ľudia blýskajúci sa zlatom, jazdiaci na bojových vozoch a vyznačujúci sa rozvinutým náboženským a spoločenským cítením. Že skrátka aj u nás bola hrdinská "homérska" doba, akurát bez Homéra, ktorý by to zaznamenal.

Počula som, že okrem Sekery je už na spadnutie aj druhé vydanie Conana Nelítostného. Chováš k nemu nejaké sentimentálne city? A čo ďalšie môžeš svojim čitateľom sľúbiť v dohľadnej dobe?

Istý sentiment tam naozaj je, pretože Conan Nelítostný bola prvá kniha, ktorú mi vydal Robert Pilch, dnes už môj dvorný redaktor, prekladateľ a vydavateľ. Tá spolupráca nikdy nezaškrípala, čo je veľká vzácnosť. Takže si teraz spoločne pripomenieme naše začiatky. Okrem toho, za túto knihu som dostal diplom "Za najkrvavejší a najpochmúrnejší Conanov príbeh na česko-slovenskej scéne", a to konkrétne od Conan Society.
Je to spolok nadšencov vedený bratmi Zachodilovcami, ktorí lásku k Howardovi a fantasy spojili s neuveriteľnou recesiou. Ocenenie od nich, to už niečo znamená.

Okrem Sekery a zľahka prepracovaného Conana vyjde tento rok aj zbierka mojich fantasy poviedok, dosiaľ roztrúsených kade-tade po časopisoch a antológiách. Bude tam Bivoj, budú tam dve novely s Iľjom Muromcom, zoznamovacia poviedka s Kornelom Báthorym a podľa všetkého aj celkom nový príbeh, ktorý pracovne volám "Rogan a Goryvlad a Cyril a Metod".

Prichádzajú príbehy sami od seba? Napríklad, že čítaš o nejakej povesti či historickej udalosti a v hlave sa ti začne odvíjať ich alternatívna, dobrodružná verzia?

To si celkom trafila, príbehy "ku mne" prichádzajú presne takto. Uvediem príklad: nedávno mi Martin "Šimon" Schuster poslal zaujímavé informácie o pohanskom obetisku v Rumunsku - je tam jazierko s riedkou kyselinou namiesto vody, staré bane na síru, z ktorých stúpajú jedovaté plyny, takže tam vtáky padajú z neba atď. Keď som to čítal, skákal som po plafón, pretože sa mi to dokonale hodí do Kapitána Báthoryho, ktorý sa práve v Sedmohradsku bude odohrávať. Hneď som vedel, že práve v tej lokalite sa bude odohrávať vyvrcholenie, alebo aspoň dôležitá časť príbehu.

Na tvojej stránke je priateľská výzva pre kohokoľvek, kto má doma zaujímavé pramene či dokumenty o kozákoch, poľsko-ruských a protitureckých vojnách, aby ti ich ponúkol. Všetko kvôli spomínanej románovej sérii Kapitán Báthory. Zaujímalo by ma, ako dlho i akým spôsobom zbieraš a spracúvaš historické podklady k svojim románom. Všetky prelúskaš a robíš si poznámky? Ako sa v materiáloch orientuješ?

Tých kníh som dostal peknú hromadu a týmto všetkým "ochotníkom" ďakujem. Nepracujem tak, že by som si danú problematiku (v tomto prípade 17. storočie a protiturecké vojny) dopredu naštudoval a až potom sa pustil do písania. Základné znalosti samozrejme potrebuješ dopredu, ale najdôležitejší je príbeh. Konkrétnosti si hľadám a študujem počas písania, keď príde čas na informácie istého typu. Keď viem, že v nasledujúcej kapitole vystupuje židovský alchymista, tak si tak týždeň predtým listujem v knihách a na internete a študujem si o alchýmii a judaizme všetko, čo potrebujem do príbehu.

Možno to znie diletantsky, ale mňa práve toto baví najviac - popri písaní stále objavujem nové a nové veci. Takže keď začínam písať knihu, mám o dobe a mieste deja iba základné údaje. Na konci som už na danú problematiku celkom odborník. Dá sa to tak robiť preto, že prvoradý je u mňa príbeh. Zvyšok sú kulisy. Musia byť "výpravné" a vierohodné, musia funkčne dopĺňať dej, ale sú to stále iba kulisy.

Chcela by som vedieť, ako autor románov udrží to kvantum myšlienok, nápadov na ďalšie diela, podkladov, faktov a doplnkov k rozpísanému, plánov čo ešte vylepšiť... a popri tom nesmie zabudnúť kúpiť mlieko a zaplatiť faktúru za plyn. Nie je to trochu veľa? Nosíš stále diktafón alebo účty a nákupy za teba vybavuje manželka?

Účty vybavuje manželka, nakupujem a varím ja. Nepociťujem nič, čo by sa dalo nazvať pretlakom informácií. Asi preto, že si vyberám typ prijímaných "dát". Nezízam na politické diskusie, pozerám dokumenty o histórii. Nečítam čiernu kroniku v novinách, prehrabujem sa záznamami z čarodejníckych procesov. Nesledujem v správach, ako nejakého mafiána oslobodili pre nedostatok dôkazov, prehrabujem sa v dobových materiáloch, kde sa dozviem, že odsúdeného zbojníka zašili do čerstvo stiahnutej konskej kože a nechali ho niekoľko dní pekne na slniečku, až kým nesčervivel zaživa.

Neznamená to, že som celkom odtrhnutý od reality. Len mám sito a cedím to. Vo svojich vlastných príbehoch mám vždy dobrý prehľad, nepletú sa mi mená vlastných postáv, nestane sa mi ako voľaktorému ságotepcovi (tuším to bol Martin alebo Feist), že sa Jane v ďalšej časti zrazu zmenila na Johna a všetci čumeli, kedy stihla zmeniť pohlavie. Je to moja práca. Nemusím celý deň sedieť niekde v kancelárii, zaoberať sa účtovníctvom a večer alebo cez víkend presedlávať na vojny s Avarmi. Jednoducho celé dni žijem so svojimi hrdinami v ich svete a dobe... a po večeroch alebo po víkendoch varím a hladkám žene bruško. No a samozrejme si píšem haldy poznámok.

Máš rád krsty svojich kníh a stretnutia s fanúšikmi? Zažil si na nich aj nejakú kuriozitku?

Krsty a cony mám rád. Niežeby som sa v nich vyžíval, ale rozhodne sa im nevyhýbam, a vždy je to príjemná skúsenosť. Hrozne rád sa tvárou v tvár zoznamujem najmä s ľuďmi, ktorých som predtým spoznal len "písomne" v diskusii na mojom webe. Najlepšie je, že oni sa stretávajú aj bezo mňa, viem o skupine kamarátov z Bratislavy, ktorí sa spoznali práve na mojom webe, a dnes spolu pravidelne chodia na pivo, pretože našli spoločnú reč. Samozrejme sa nebavia len o tom, ako radi čítajú Červenáka.

Kuriozitkou bolo, keď mi raz na moju stránku napísal fanúšik, ktorý sa podpísal ako Dominik Hrbatý. Dlho som si myslel, že si zo mňa niekto uťahuje, až potom sa chcel Domino so mnou stretnúť, načo som zistil, že je to vážne on. Keď cestuje po svete na všelijaké turnaje, strávi dlhé hodiny v lietadlách a hotelových izbách, tak si kráti čas čítaním. Číta kvantá kníh. Začal Vojnou a mierom, prešiel na Pána prsteňov a skončil pri Černokňažníkovi a Bohatierovi. Tomu sa povie úpadok vkusu.

Čo považuješ za svoj najväčší profesný úspech?

To je ošemetná otázka, lebo odpoveď môže skĺznuť do chvastania. Ale dobre, ako chceš. Za úspech považujem každú knihu, ktorá mi vyšla, a ktorú si niekto kúpil. Niečo znamenala aj tá halda poviedok a filmových recenzií vo Fantázii či v Pevnosti. Niečo znamenala Cena Akadémie sci-fi, fantasy a hororu za najlepší český alebo slovenský domáci román. No a úspechom je asi aj vydanie jednej roganovskej poviedky v americkom magazíne Weird Tales, ale to je skôr zásluha môjho vydavateľa Roberta Pilcha a redaktora Martina Šusta, ktorí to "spískali".

Nóó, povedala by som, že tvoje účinkovanie vo Weird Tales bude aj pre budúcnosť míľnikom slovenskej fantastiky. Ako ste to vlastne dosiahli? Fungujú prestížne americké SFaF časopisy tak, že sa im ponúkne poviedka a ak sa im páči, jednoducho ju vezmú? Alebo zafungovali konexie Martina Šusta?

Zafungovali Šustove konexie, samozrejme. Dohodol sa s editorkou literárnej časti magazínu Ann VanderMeer, že jej pošle niekoľko poviedok od najlepších českých a slovenských autorov (pravdaže v anglickom preklade) a ona že si jednu vyberie. Nuž a ona si poviedky prečítala a vybrala Rogana. Akiste preto, že je to slovanská mytológia, takže je to pre angloamerického čitateľa dostatočne "weird". Skrátka hľadala niečo iné, a toto jej zapasovalo. A aby si niekto nemyslel, ako som sa na publikovaní v Amerike nabalil - honorár skoro stačil na zaplatenie prekladu.

Každého dotazovaného, ktorý nejakým spôsobom tvorí, sa pýtam na vlastnú obľúbenú postavu či dielo. Ktorá tvoja kniha, poviedka alebo hrdina ti špeciálne prirástli k srdcu?

Z hrdinov je to jednoznačne vlk Goryvlad. Jeho "hlášky" mi vždy umožňovali odľahčiť pátos, ktorý k fantasy neodmysliteľne patrí. Z kníh za najvydarenejšiu považujem trilógiu Bohatier, hlavne záverečnú Bielu vežu. Presne v takom epickom a dejovo prepracovanom duchu sa snažím napísať Báthoryho.

A čo cudzie diela? Zver sa nám s obľúbenými knižkami, filmami, komiksami, postavami...

Howard a Bran Mak Morn (ani nie tak kvôli tej postave, ale kvôli tej atmosfére, snaha dosiahnuť podobnú ma mátala počas celého Černokňažníka), Sapkowski a Geralt. A Yarpen "ludé by akorát tr*kali" Zigrin, ako ináč. Uctievam Gaimana, hlavne Amerických bohov. Aj s Pratchettom som strávil pár zábavných chvíľ.

S filmami ani nezačínajme, to by bolo nadlho. Eastwoodov pištoľník bez mena, Indiana Jones, Han Solo, Ripleyová, Jackmanov Wolverine, Campbellov Ash, Jimov Ace Ventura... a stovky ďalších. To už sa skôr trafím s komiksami, tam som začínal na Kamkovi a Kamke a prepracoval som sa až Strážcom, Z pekla či Lige výnimočných. Presne tak, Alan Moore je u mňa boh. A vôbec nevadí, že v súkromí je to vegetarián a anarchista, ktorý uctieva nejakého rímskeho hadieho boha a myslí si o sebe, že je mág. Každý máme svoje slabosti. Keď z komiksov niečoho ľahšieho, tak krvavého Sláinea alebo atmosférické Blacksad.

Skoro by som zabudla na hudbu...

Muzika? K písaniu beletrie počúvam symfonické soundtracky, Poledourisov Conan nikdy nesklame, momentálne chrochtám pri Zimmerovom Temnom rytierovi, a vždy je poruke Goldsmithov The 13th Warrior či Williamsovo Kráľovstvo nebeské. K publicistike alebo trebárs k tomuto rozhovoru mi hučia metále. S nimi to rýchlejšie odsýpa. Dimmu Borgir, Rotting Christ, z modernejších Slipknot, alebo nežné klasiky ako Metallica či Sepultura. Alebo si dám Nine Inch Nails či Prodigy. A v okamihu, keď už mi z toho všetkého hučí hlava, tak si bez rozpakov pustím Madonnu, Kosheen či Katy Perry. Alebo Dvořákove Slovanské tance. A vieš čo? Mne sa nehnusí ani hip-hop. Teraz práve počúvam Vecovho Funkčného veterána.

Píšeš poviedky, romány, filmové recenzie, novinky a články, vedieš si webovú stránku, ako to všetko stíhaš?

Som "full-time writer", takže to všetko stíham úplne bez problémov. Keď som ešte normálne chodil do práce, tak mi občas "priháralo" tvárou v tvár redakčným uzávierkam, ale to už je chvalabohu preč. Občas sa vyskytne aj naháňačka s knihou, keď sa snažíme napr. stihnúť vianočný trh, ale inak je to pohoda. Úprimne, odkedy som na voľnej nohe, bojujem s pocitom, že sa ukrutne flákam a že keby som bol na seba prísnejší, dokázal by som napísať o 50-70% viac textov. Beletristických či publicistických. Ale keď takto vzdychám pred ženou, ona mi vždy povie, že to je len môj dojem, že musím počítať aj s časom potrebným na "nasávanie". To vieš, nedá sa len chŕliť, človek musí aj dačo vstrebať. Ja vstrebávam pri čítaní kníh a pozeraní filmov.

Keď spisovatelia na plný úväzok rozprávajú o svojom pracovnom dni, znie to väčšinou veľmi romanticky. Hlavne od Američanov. Drevom obložené pracovne v podkroví chát na brehoch rozsiahlych jazier uprostred divokrásnej prírody, litre kávy a popolníky plné cigariet, k tomu iMac - a závisť laikovi až srdce stíska. Potom sú aj takí, čo prízvukujú, aká je písanie tvrdá drina, div že sa pri nej nezodrú. Ale ani tí nezabudnú opísať svoju úžasnú pracovňu plnú dreva, talizmanov, ocenení, kávy a cigariet... U nás sa o tom písaní hovorí pomerne málo a podobne plodná súčasná autorka píšuca na plný úväzok je hádam iba Táňa Keleová-Vasilková. Ale tú už tuším nejaký ženský časopis bol navštíviť u nej doma. Teba navštíviť určite neboli. Tak nám aspoň opíš svoju romantickú pracovňu a prezraď, ako vyzerá tvoj pracovný deň spisovateľa. Manželku ráno vykopneš do práce... a potom čo?

Ja som naposledy v rozhovore s nejakým fantasy autorom čítal, že deň zahajuje venčením psa na pláži pod svojou vilou. Dobre, aj ja som ešte donedávna písal v pracovni obklopenej úchvatnými Štiavnickými vrchmi, za oknom les, na stene meč, v hrnčeku čaj, namiesto popolníka miska so sušeným ovocím. Teraz žijem v Košicoch, takže zostal už len ten meč na stene.

Inak je to dvojizbák s výhľadom na malebné činžiaky a parčík strácajúci sa pod vrstvami psích výkalov. Ale mne to nevadí. Ráno vstanem (ráno znamená niekoľko hodín po tom, ako žena odišla hrdlačiť do školy), najem sa, uvarím si zelený čaj s medom, zapnem počítač... a po hodine odpovedania na maily a diskusné príspevky na mojom webe sa pustím do písania. Ono je to tak, že svoju "dennú normu" zmáknem v dobrom rozpoložení za tri hodinky - veľa času (resp. omnoho viac než samotné písanie) však zožerie editácia textov, štúdium materiálov či celkové "ladenie sa".

Prepadne ťa niekedy aj takzvaná autorská kríza? Teraz nemyslím niekoľkomesačný výpadok invencie, ale skôr takú obyčajnú ľudskú hnilobu, jemnú depku, zápal kostí od blbosti - keď má človek ku všetkému naokolo odpor a najviac k tomu, čo ho inokedy baví...

Stáva. Napríklad si po sebe prečítam niečo, čo som napísal pred piatimi rokmi a vravím si: Kua, ja som kedysi tak dobre písal. Alebo: Kua, ja som teda písal mizerne, ako to mohli ľudia čítať? A dosť často trpím v okamihu, keď začínam písať celkom novú knihu či sériu - kým sa dostatočne ponorím do príbehu, kým sa zžijem s dobou a priestorom, kým si vypracujem postavy a dobre postavím zápletku. Napríklad teraz s Báthorym to ide strašne pomaly a lezie z toho na mňa depka, ale ako sa už poznám, v istej chvíli príde zlom a zrazu sa to rozbehne ako odbrzdený kamión dolu Donovalmi.

Zo začiatku píšem tak 30 - 50 strán za mesiac, ku koncu už rovnaké množstvo za týždeň. No a samozrejme sa mi občas nechce a najradšej by som celé dni preležal pred telkou a ládoval do seba jeden film za druhým. Vtedy mi pomáha Chesterton. Ja také múdre veci pravdaže nečítam, na to mám manželku, ktorá mi z neho vytiahla toto životné krédo: "Ponáhľať sa v okamihu, keď má človek oddychovať, sa vypláca zo všetkého najmenej." A ešte mi v mnohých situáciách pomáha starý dobrý Aristoteles s jeho legendárnym: "Problém buď má riešenie, a teda je zbytočné sa znepokojovať, alebo nemá riešenie, a teda je zbytočné sa znepokojovať." Keď sa mi výrazne nedarí, tak to proste nechám ležať. Nápady prídu samé, len čo sa prestanem siliť.
Teraz pravdaže nehovorím o niekoľkomesačných výpadkoch. U mňa je to skôr tak, že zízam na monitor, múzy si dávajú šlofíka, tak vypnem počítač, presadnem si z pracovného kresla na gauč, pozriem sa von oknom... a zrazu to začne naskakovať, ako keby mi to niekto do hlavy nalieval obrovským lievikom.

Počula som, že rád čítaš aj chodíš do prírody. Máš nejaké koníčky, ktoré sa nejako nespájajú s tvojou profesiou? Napríklad pletie záhradky, stavanie hradov z piesku, varenie... Alebo tak všeobecne - čo robíš, keď nepíšeš a chceš si od písania oddýchnuť?

V poslednej dobe čítam málo (aspoň nie beletriu) a prírodu v mojom okolí predstavujú len tie psami zasvinené parčíky. Koníčky? Varím. Ale ťažko to nazvať koníčkom, pretože u nás pripravujem všetko jedlo výhradne ja, takže je to každodenná rutina. Ale baví ma to. Skutočne oddychujem pri filmoch. Ale tam je to tiež diskutabilné, pretože pri akomkoľvek filme mi v hlave mrmle recenzent a pozvoľna si štylizuje kritiku, ktorú hneď potom bežím hodiť na web.

Ešte by som sa spýtala na budúcnosť tvojej tvorby. Viem, že nemôžem očakávať žiadnu určitú odpoveď, len tak čisto... hypoteticky. Keď sa povedzme minú nápady na dobrodružnú historickú fantasy (ale aj keby sa neminuli), je žáner, ktorý by si rád navštívil, skúsil v rámci fantastiky alebo aj mimo nej?

Myslím, že by som zvládol klasický historický alebo klasický dobrodružný román. Určite by som bol dobrý vo westerne, ale kto by to čítal, že? Uvažoval som o detskej knihe. Ani nie tak o "detskej fantasy", ako skôr o niečom v štýle Lindgrenovej Detí z Bullerbynu. I keď napísať dobre detskú postavu je čertovsky ťažké. Mám jednu v novom románe a je tak ťažké vystihnúť realistické dieťa, že pri tom až potím krv.

Obligátna otázka na záver: Ako vyzerá príjemne strávený večer podľa Ďura Červenáka?

Prvým predpokladom je dobre naladená manželka, ktorú nenaštvali v robote žiaci ani kolegyne-učiteľky. Potom sa môže pridať chutný zeleninovo-syrový šalát, pohár dobrého červeného vína a partička scrabble. No a samozrejme kvalitný film, ten "bodne" vždy. Pár ďalších príjemných vecí, ktoré sa dajú robiť vo dvojici, by som ešte vymyslel, ale myslím, že už som toho povedal habadej.

Fantastické dialógy je séria rozhovorov o slovenskej fantastike. Uverejňujeme ich každú druhú nedeľu okolo obeda.

Autor: Aneta "Riddick" Čižmáriková

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 740
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 553
  3. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 069
  4. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 902
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 617
  6. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 9 675
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 104
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 099
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  3. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 47 298
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 686
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 496
  4. Juraj Kumičák: Kolaborant 11 164
  5. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 432
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 399
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 7 387
  8. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 7 153
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu