Bjorn Lomborg: Zchlaďte hlavy! Skeptický ekolog o globálním oteplování.
Preložil Petr Holčák. Vyd. Dokořán, Praha
Bývalý člen Greenpeace, dánsky štatistik Bjorn Lomborg a autor známej knihy Skeptický ekológ je mimoriadnym profesorom na kodanskej Business School. Azda preto sa pozerá na jeden z najdiskutovanejších problémov súčasnosti a najmä budúcnosti Zeme inak ako mnohí iní. Netvrdí, že pozná riešenia, ako zastaviť klimatickú zmenu. Tvrdí však, že túto problematiku vnímame zle, lebo sa na ňu nepozeráme cez peniaze (v tom je silným spojencom Václava Klausa).
Podľa autora knihy o horúcich hlavách klimatických alarmistov totiž existuje príliš veľa horúcejších problémov - HIV, malária či chudoba. Pri ich riešení by mohol byť z vložených financií oveľa väčší prospech, než z „bezhlavých, absurdne prehnaných a neuveriteľne drahých" programov boja proti obmedzovaniu emisií CO2. Lomborg ho v istom zmysle považuje za donkichotský boj proti veterným mlynom. Bránime v ňom skôr česť, než skutočné hodnoty.
Preto ho jedni nazývajú citlivým a racionálne uvažujúcim človekom, druhí nebezpečným manipulátorom.
Nech už je pravda akákoľvek, kniha ukazuje, akého silného oponenta majú prívrženci boja proti globálnemu otepľovaniu.
Martin Švoma: Karel Vachek. Vydala Akademie múzických umění, Praha
Karel Vachek o sebe hovorí, že keď nakrúca filmy, dotýka sa skutočnosti smiechom. Aby nevznikol omyl, nemyslí tým televízne estrády, ale smiech, ktorý je hlboký, filozofický. V čase, keď o ňom vychádza prvá monografia, má najvýznamnejší český dokumentarista (a možno filmár vôbec) šesťdesiatosem. Je to možno hanba, ale nijaké prekvapenie.
Okraj a nie výslnie je totiž tým miestom, kde sa tak trochu zabudnutý Vachek pohybuje už od 60. rokov. Keď štartovala filmová nová vlna, bol pri tom, i keď kolegov sa vždy stránil. A kým ich filmy končili v trezore, tie Vachkove boli zakázané akoby extra. Traduje sa, že Moravskej Hellas, snímke ktorou mal absolvovať školu, udelil dištanc osobne prezident ČSSR. Robotník, emigrant a potom navrátilec, taký osud Vachkovi pripravila normalizácia. Po roku 1989 vychoval v Prahe celú generáciu dokumentaristov, ktorí ho považujú za svojho guru.
Stále je však dosť tých, pre ktorých zostal outsiderom s výstrednými názormi. Tí, ktorým jeho filmy pripadajú dlhé a nestráviteľné, tvrdia, že Vachek pohŕda divákom. Pritom je to naopak. On publikum núti myslieť a robí to práve preto, že mu na ňom záleží. Je to filmár z rodu osvietencov, akí už takmer vymreli.
