Z našich dejateľov minulosti sa do divadla dostáva, žiaľ, iba málokto. Štvorportrét Hany Gregorovej, Ľudmily Podjavorinskej, Eleny Maróthy-Šoltésovej a Terézie Vansovej preto zaujíma v súčasnej dráme výnimočnú pozíciu.
Mnohé osudové črty sú pre tieto dnes viac-menej zabudnuté spisovateľky veľmi podobné. Ako rovesníčky museli pri vstupe do slovenskej literatúry, ale aj do spoločnosti, prekonávať mnohé úskalia, podozrievania, ba i odsudky.
Mozaika názorov a postojov
Kamil Žiška a Zuzana Palenčíková nenapísali biografickú hru, ale divadelne impresionistickú mozaiku z názorov, postojov i osudových priesečníkov štyroch vo svojej čase nekonvenčných žien. Doba, reálie, konflikty slúžia iba ako podnety na rozohranie intímnych nálad, prežitkov, snov, túžob, ale i smutných vytriezvení hrdiniek.
Viac ako príbeh či dramatické konflikty sú v hre dôležité odkrývania vnútorného sveta - dramatických postáv, ale aj herečiek.
Štyri osudy
Čaro inscenácie držia v rukách štyri herečky, ktoré zjavne vedia o svojich hrdinkách veľmi veľa. Divák uverí, že sa s nimi v mnohom stotožňujú. Chápu obdobie s jeho konfliktmi, jemnými detailmi podčiarkujú nadčasovosť celej kompozície.
A preto sa môžu sústreďovať viac na detaily, z ktorých sa im aj akcentovaním psychologických nuansí vyjavujú štyri vzrušujúce osudy. Pohrávajú sa so svojimi postavami, ale aj s mnohými ďalšími súčasťami inscenácie - s kostýmami, s rekvizitami, s priestorom, ako aj so štylizovaným pohybom, ktorý estetizovala choreografka Stanislava Vlčeková.
Nielen pre nežné pohlavie
Marija Havran dotvára kostýmy v procese inscenácie. Z prostej bielej haleny prezlečie herečky do štyroch krásnych rób. Aj samotné postupné prezliekanie prináša veľa významov - o ich snoch, túžbach i sklamaniach. Ale aj viacnásobná hra s mužskou košeľou má svoju gradáciu - od dievčenskej túžby po láske až k očisťovaniu sa od nepriazne osudu.
Scénografia Toma Cillera kontrastom čierneho priestoru a svetelnými výsekmi interiérov i exteriérov akcentuje snivosť a intímnosť jednotlivých častí. Umožňuje herečkám dotvárať scény hrou s mobiliárom i rekvizitou.
Všetko sa na scéne deje v štylizovaných obrazoch, podporených emocionálne bohatou hudbou Jozefa Vlka. Žiška akoby ani nerežíroval, cudne ostal stáť v pozadí a šepkal si s herečkami. Vytvoril však inscenáciu, ktorá dokáže osloviť nielen súčasné príslušníčky nežného pohlavia.
Recenzia / divadlo
Kamil Žiška, Zuzana Palenčíková: A budeme si šepkať.
Dramaturgia: Zuzana Palenčíková, scéna: Tom Ciller a.h., kostýmy: Marija Havran a.h., hudba: Jozef Vlk, pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková a.h., réžia: Kamil Žiška a.h.
Hrajú: Naďa Jelušová, Ľubomíra Krkošková, Jana Oľhová, Eva Gašparová.
Premiéra: 27. marca 2009 v Slovenskom komornom divadle Martin.
Autor: Oleg Dlouhý
