BRUSEL. Štyridsať básnikov sa rozhodlo pustiť do recesie - napísať ústavu Európskej únie vo veršoch, keď sa tej politickej nedarí. Medzi básnikmi z 30 krajín, pochádzajúcich z Európy, ale aj zo Sýrie, Zimbabwe či Indie, ústavu prezentovali aj slovenskí autori Agda Bavi Pain a Michal Habaj.
V simulovanej súdnej sieni si básnici na literárnom festivale Passa Porta priznali v plnej vážnosti právo na pomalosť, na lenivosť, pôžitkárstvo, nerozhodnosť, mlčanie, jazyk, právo na excentrické správanie a nápady, právo veľmi starých dám i veľmi zlomyseľných detí, právo neveriť aj právo snívať.
Básnici na asi 100 stranách formátu A5 stihli definovať miestami vážne, miestami s iróniou aj slobodu pohybu, náboženstva, základy ústavy, členské krajiny, hlasovanie, históriu, imigráciu, radosti a starosti európskeho spolužitia, aj vydať vyhlásenie Smútok je pre každého.
Každý mohol čítať vo vlastnom jazyku, na obrazovke za básnikmi boli titulky v troch jazykoch - vo flámčine, francúzštine a v angličtine. Básnikov sprevádzal 70-členný zbor Polyfolie zložený z pánov a dám v strednom veku, ktorý na záver predstavil cover verziu európskej hymny. Namiesto textu Ódy na radosť v nej opakovali slovo chlieb v 22 jazykoch Európskej únie.
Vidieť európskych básnikov naživo potvrdilo, aké je ťažké v Európe sa dohodnúť a aké rozdielne sú naše reči aj kultúrne základy. Napriek tomu má ten zmätok a rôznorodosť svoje čaro.
Kým Agda Bavi Pain sa rozhodol reagovať na časť ústavy o práve na prácu, Michal Habaj si vybral až štyri okruhy.
„Dal si život kladivu aj sekere, zohol si chrbát na nákovu, z blata si umiesil chlieb, džbán s vodou, poličku plnú bohov. Vdýchol si smer zástavám, objavil teplú vodu. Dušu predal rokenrolu a utŕžil len spŕšku paradajok,“ znie časť textu, ktorým slovenský spisovateľ Agda Bavi Pain reagoval na výzvu vytvoriť „básnickú“ ústavu Európskej únie.
Vybral si článok 27 o práve na prácu, o ktorej si ďalej myslí: „Práca oslobodzuje. Aj keď si spolu s otrokmi a miliónmi bedárov o to nikdy neprosil pod bránami fabrík smrti. Teraz už poznáš skutočnú cenu, keď treba platiť účet.“
Agda Bavi Pain. FOTO - Miriam Petráňová.
Je to asi polovica toho, čo do Bruselu poslal. „Autori súčasne dávali súhlas na to, ako možno s ich príspevkami edične narábať, od nedotknuteľnosti až po úplnú voľnosť,“ hovorí Bavi Pain. On sa rozhodol pre druhú možnosť, a tak ani netuší, aký osud stihol jeho verše.
To Michal Habaj vie o svojom príspevku viac (inak celý text veršovanej ústavy nájdete na adrese www.europeanconstitutioninvese.com.). „Pôvodne som reagoval až na štyri vybrané okruhy, no v konečnej verzii sú verše, týkajúce sa článku 40 o práve odpojenia či rozdelenia: Trvá stáročia / kým sa dve vlny v oceáne stretnú / trvá okamih / kým sa rozdelia.“
Podobne ako Agda Bavi Pain, ani Michal Habaj nepozná kľúč, podľa ktorého sa práve oni dvaja ocitli medzi „tvorcami“ poetickej ústavy. „Oslovili ma organizátori bruselského literárneho festivalu Passa Porta, ktorí svoju nevšednú ponuku okrem iného motivovali aj výrokom slávneho anglického poeta Shelleyho o tom, že básnici sú zneuznaní zákonodarcovia.“
