Básnická skladba Rukopis novej laureátky ceny českého PEN klubu za celoživotné dielo nemá na Slovensku obdobu, pretože rovnako ťažko by sme hľadali Bohumile Grögerovej, narodenej v roku 1921, slovenskú generačnú partnerku.
Kým Česko má niekoľko starších dám poézie, ktoré nám cez prizmu svojho veku stále prinášajú svoj pohľad na svet, okrem Grögerovej napríklad Viola Fischerová a Věra Linhartová, na Slovensku os staršej ženskej poézie prechádza cez mená Maša Haľamová, Lýdia Vadkerti-Gavorníková a Mila Haugová. Prvé dve už nie sú medzi nami a Haugová je na toto prirovnanie stále primladá.
Pozorovanie slepoty
Už dávno to nie je starnutie a staroba, ale smrť v čistej podobe, ktorej neodvratnosť si autorka koncentrovaným a analytickým prístupom uvedomuje prostredníctvom svojho postupného slepnutia. Akoby v inom časovom intervale platilo to, čo pri náhlej strate vedomia: najskôr odchádza zrak a sluch.
Grögerová sa zámerne stáva pozorovateľom. Jej naliehavosť vychádza z dôsledného zachytávania procesu svojej situácie. Jej extrémna hraničnosť ju stavia paradoxne do polohy, keď vytvorenie poetických presahov prináša skôr konfrontácia s reálnymi aspektmi každodenného života.
Čitateľ si nie je istý, či je vedený autorkinou hrou so súradnicami času a priestoru, alebo či je ich obeťou autorka: „Když jsem si dnes přiložila obklad na víčka, zjevila se hlava, zjeví se vždy v nové podobě, pošeptals mi do ucha, musíš se s ní smířit, hlava - to je tvé slepé místo."
Rukopis ako zhmotnenie slobody
Kontrastne a zdanlivo konkrétne Grögerová uvažuje už pri výbere titulu svojho diela. Rukopis sa dotýka nečakanej bezúčelnosti a straty funkcií častí tela a orgánov. Titul je postavený ako hraničný bod medzi možným, vytvoreným a finálne skutočne zaznamenaným: „Budu psát tiskacím písmem, rukopis ani pod silnou lupou nepřečtu, je třeba se rozhodnout, mlha se choulí, mlha houstne, rozhodnutí mně probudilo k životu."
Motív rukopisu tu vystupuje ako prostriedok k úvahám, ktoré vedú k prehodnoteniu dôkazov, prejavov života a existencie a jednoznačne zhmotňuje najdôležitejší motív tejto knihy - slobodu. Uvažovanie o nej sa posúva do sféry rozhodnutia, sloboda sa stáva kategóriou subjektívneho prístupu. Stáva sa znovunájdením podstaty trvania; nie ísť za niečím, ale ísť proti niečomu, jednoducho ísť, trvať napriek všetkému.
Grögerová neprestáva tvoriť rukopis. „Slova mi diktuje ruka, jedno se hrne za druhým jakoby prchala z vězení, stránky se plní rozkoší ze psaní, nevnímám čas." Väzením pre Grögerovú nie je objektívna nesloboda, väzením sa stáva vtedy, keď sa hoci aj bezvýsledne nepokúšame z nej uniknúť.
Paralela s Jirousovou cestou
V českej poézii je ešte jedno dielo, ktoré uniká z väzenia podobným spôsobom a prekonávaním nemožností zaznamenať svoje myšlienky nachádza namiesto objektívnej slobody slobodu vnútornú.
Sú to vysoko cenené Magorovy labutí písně, vytvorené vo valtickom väzení, o ktorých sa Ivan Martin Jirous vyjadril, že forma jednotlivých textov, vychádzajúca z krátkych krčmových rýmovačiek, bola zámerne zvolená preto, aby si ich mohol zapamätať. Aby neskôr vôbec mohli byť zapísané.
Dnes si už možno neuvedomujeme neodvratnosť neslobody, ktorú Jirous mohol pociťovať, a s ňou aj riziko, že zapísané nemusia byť vôbec.
Jirous pred tridsiatimi rokmi a Grögerová dnes nachádzajú vzácne sa objavujúcu funkciu poézie, ktorá vytvára nemožnosť báseň definitívne prečítať. Spôsob jej vzniku ju totiž necháva otvorený novému a novému čítaniu, odriekavaniu, prežívaniu, čím ju povyšujú na základnú životnú potrebu.
Recenzia / kniha
Bohumila Grögerová: Rukopis.
Nakladatelství Pavel Mervart. Ilustrácie Adriena Šimotová
Autor: Katarína Kucbelová
