Hore schodmi pomaly kráča Martin Huba. Hrubý obväz na krku mu zakrýva biely hodvábny šál. Na sebe má trochu pokrkvaný dlhý biely háv, spod ktorého pri chôdzi vystrkuje modré črievice.
Práve sa skončila jedna z posledných skúšok pred premiérou Amadea. Režíruje ho a aj v ňom hrá. Na sebe má kostým Salieriho z poslednej etapy života tohto Mozartovho spolupútnika v blázinci.
V salóniku historickej budovy SND sa usádza spolu s tímom, ktorý s ním na svetoznámej hre Petera Schaffera už mesiace spolupracuje. Pôsobí unavene a zatiaľ neprítomne, až zasnene. Akoby ešte nestihol precitnúť z ducha svojej postavy. Vzápätí sa v dialógu s kolegami rozhovorí. Pomaly, postupne prichádza jeho myseľ medzi nás, lebo vie, že o tom, čo robí, treba hovoriť.
V okamihu sa Amadeus stáva jeho vysneným titulom bez toho, že by to zdôrazňoval. Zapálene, ale pritom rozvážne a premyslene rozpráva, ako dlho ním už žije. Aj o tom, čo za dušu môže mať starý klavír viedenskej výroby. A tiež, ako sa hudbe nedá nepodľahnúť, či ako sa snúbia božské tóny s dráždivou témou prekliatej geniality. Prezrádzajú ho gestá, hlas, úsmev, a on sa tomu vôbec nebráni.
S Martinom Hubom je aj obyčajná tlačovka zážitkom. Nielen divadelným, ale aj ľudským.
