BRATISLAVA. Peklo, Moje práva, Košava a Kalemagdan. To sú názvy básní vojnového zločinca Radovana Karadžiča publikovaných aj za štátne peniaze v časopise Dotyky. Spolok slovenských spisovateľov ich uverejnil ešte minulý rok, pred mesiacom to zopakoval matičný časopis Slovenské pohľady.
Ak má umenie provokovať, tak obsahom, nie tým, že ho stvoril netvor.
Lukáš Fila o Karadžičových básničkách - čítajte
„Je to kuriozita. Karadžič je dobrý básnik,“ zdôvodnil to šéfredaktor Slovenských pohľadov Štefan Moravčík. Podľa neho netreba ľudí „škatuľkovať“. Na Karadžičovu minulosť pri básňach neupozornili, vraj preto, že platí sloboda prejavu.
Karadžič dnes sedí na lavici obžalovaných pred Medzinárodným tribunálom v Haagu za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, ktorých sa dopustil počas vojny v bývalej Juhoslávii v 90. rokoch minulého storočia.
Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák za Smer, ktorý len pred niekoľkými dňami zložil funkciu vysokého predstaviteľa v Bosne a Hercegovine, rozhodnutie publikovať tieto básne odsúdil. „Považujem to za odsúdeniahodné a poľutovaniahodné rozhodnutie. Verím, že tí, čo Karadžičove diela na Slovensku zverejnili, za to ponesú zodpovednosť,“ povedal Lajčák. „Treba myslieť na tisíce ľudí, ktorí dodnes nenašli telesné pozostatky svojich zavraždených blízkych, za ktorých smrť nesie zodpovednosť.“
Proti zverejneniu je aj srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič, ktorý vo štvrtok so slovenským partnerom rokoval v Bratislave. „Srbsko nikdy diela takýchto ľudí financovať nebude a ak by sa to omylom stalo, tí, čo by o tom rozhodli, by za to niesli disciplinárnu zodpovednosť,“ vyjadril sa Jeremič.
Zmierlivejší tón použilo vo svojom vyjadrení ministerstvo kultúry, ktoré na Dotyky finančne prispelo. „Ani ministerstvo kultúry nepovažuje za najvhodnejšie publikovanie básní Karadžiča, o to viac, že je rad iných srbských básnikov, ktorí by boli pre slovenského čitateľa z literárneho hľadiska zaujímavejší,“ povedal hovorca ministerstva Jozef Bednár.
Zasahovať do obsahu dotovaných periodík vraj nemôžu. Ak bol teda porušený zákon, konať by podľa Bednára mali príslušné orgány. Či ministerstvo tento fakt zohľadní pri najbližšom prerozdeľovaní dotácií, sme sa nedozvedeli.
Štrpka: Takého básnika si netreba všímať
Ak sa Karadžič presadil ako literát, bolo to zrejme vďaka jeho politickej činnosti.
BRATISLAVA. „Svoje básne si vydával vlastným nákladom a keď ich chcel recitovať, prenajímal si sály. Nikdy však nezískal uznanie,“ napísal vlani o Radovanovi Karadžičovi maďarský spisovateľ Péter Zilahy.
Básnik Ivan Štrpka považuje Karadžičovu ranú tvorbu za bežnú poéziu, „obyčajné veršovačky“ s citeľnou ideologickou aurou. „Určite to nie je básnik, ktorého by sme si mali všímať.“
Prekladateľ Karol Chmel, ktorý čítal Karadžičove verše zo 70. rokov, má podobný názor. „Bola to priemerná tvorba, nič extra neznamenal a nefiguroval ani v slovníku spisovateľov bývalej Juhoslávie, ktorý vyšiel niekedy v 80. rokoch.“
Napriek tomu však istý čas patril medzi talenty juhoslovanskej poézie, o čom svedčí aj zisk Ceny Jovana Dučiča v roku 1969 pre mladých básnikov.
„Ak sa neskôr presadil, mohlo to byť vďaka jeho politickej činnosti,“ hovorí Chmel.
Hoci Karadžičove verše v Dotykoch a Slovenských pohľadoch sú na rozdiel od nedávnych ukážok v českom Reflexe či Plave uverejnené bez sprievodného slova, pochádzajú zrejme už z jeho haagskeho väzenia: „Preto moje kroky po cele nie sú smerodajné. Nikdy neuvidím celok preplávať za oknom.“Alexander Balogh
