Spieva, píše, tancuje, chystá sa produkovať film - byť len herečkou ju nebaví. Keď sme sa stretli, LUCIA SIPOSOVÁ bojovala ešte s časovým posunom po návrate z Kalifornie, kde na festivale v Tiburone získala cenu za najlepší ženský herecký výkon vo filme Filipa Renča Hlídač č. 47.
Aký je to festival?
„Malý festival v malom meste, ale v rámci Kalifornie má najväčší počet zahraničných filmov. Prezentovalo sa na ňom vyše dvesto filmov z deväťdesiatich krajín. Hlídača č. 47 si zvolili ako otvárací program, už to bolo gesto. Starali sa o nás ako o kráľov. Tiburon je veľmi bohatým mestečkom v sanfranciskom zálive, taký ich Pezinok."
To bol prvý zahraničný festival, na ktorý sa Hlídač č. 47 dostal?
„Áno. Tento film nie je nijako inovatívny, má však vynikajúcu atmosféru a isté americké atribúty. Česi na typ takzvaných veľkých filmov až tak nie sú, ale Američania to ocenili."
S Karlom Rodenom už hrali mnohé slovenské herečky - Gabika Škrabáková či Monika Hilmerová...
„Mal šťastie, chlapec."
Ako ste prežívali, keď na tohtoročných Českých levoch vyhrali vaši dvaja kolegovia z filmu ceny za herectvo a vy ste neboli ani nominovaná?
„V konkurencii s Milkou Vášáryovou, Zuzanou Bydžovskou či Zuzanou Kronerovou by som si na to ani netrúfla pomyslieť. Potešilo ma však pár hlasov, čo mi - ako som sa dozvedela z kuloárov - dali ľudia, ktorých si vážim."
Očakávali ste, že vaša filmová Anna v Tiburone vyhrá, mali ste pripravené šaty a reč?
„Šaty áno, reč nie. Pri preberaní ceny som povedala, že rodičom ani Bohu teraz ďakovať nebudem, lebo tam nie sú. Teda Boh tam možno bol. Sorry."
Keď film vstúpil do českej distribúcie, stretávali ste sa aj s menej pozitívnymi ohlasmi.
„Mala som šťastie, že som nečítala veľmi dramatické kritiky. Ja som v tejto úlohe neklamala ani chvíľu. Hovorili mi dokonca, že som mala vďačnejšiu úlohu ako môj filmový manžel Karel Roden. Karel je výborný, patrí už k ľuďom, ktorých si nikto nedovolí kritizovať. My, čo začíname, to máme ťažšie. Je to aj vec predsudkov. Na Vaška Jiráčka boli v Česku zlé recenzie. V Amerike sa pýtali, či to je nový Johnny Depp."
Príbeh Hlídača č. 47 asi nie je celkom banálnym trojuholníkom...
„Pekné na mojej postave je to, že Anna má rada oboch mužov, zo strany svojho manžela sa cíti nedocenená, lebo si ju zobral len z lojality. Snaží sa o jeho lásku, ale všetko má svoje hranice. Okrem toho sa vo filme rieši aj manželova hluchota."
Tri roky, ktoré ste strávili v Amerike, je už dosť na porovnávanie.
„Bolo to hrozne poetické, viedla som tam 'bukowski lifestyle', vyžívala som sa v tom, ako mi je ťažko. Keď som po jednom veľmi úspešnom konkurze na sitkom, kde som mala hrať ruskú čašníčku, po prvý raz uverila možnosti úspechu, skoro som sa zrútila. To už nebudem žiť romantický život umelca bojujúceho o prežitie? O týždeň mi volali z agentúry, že ma nevybrali. Produkcia seriálu sa bála herečky z inej krajiny. Nemala som tam pocit menejcennosti, ale spoza pleca som sa stále pozerala späť na 'ostrov' Slovensko."
Chceli by ste si na Slovensku viac zahrať v divadle?
„Nie som ten herec, ktorý zahrá, čo sa mu povie. S čím nesúhlasím, to neviem urobiť. U herca je to nevýhoda. Ešte by som si vedela predstaviť prácu na neštandardnom komornom projekte, ale inak mám pocit, že v slovenskom divadle je poväčšine nuda."
Necítite sa zaškatuľkovaná do postáv krásnych „slúžtičiek"?
„Mala som aj iné postavy, ale Panelák je najviac na očiach."
Ako ste sa dostali k režisérovi Romanovi Polákovi, ktorý vás oslovil do produkcie Mesiac na dedine v Astorke Korzo '90?
„Pre jeho Tri sestry v Národnom divadle som naspievala pesničku, ktorá zaznie na konci. Veľmi som s ním chcela robiť, jeho Tri sestry sú najkrajším spracovaním tejto hry, ktoré som videla. Ale celé skúšobné obdobie v Astorke som sa hrozne natrápila, bola som úplne zablokovaná. Polák mi raz povedal, že by ma najradšej vyhodil, ale že sa na mňa dobre pozerá. Mňa však také veci nezlomia, vydržala som. Mala som tým asi prejsť, aby som mohla robiť ďalšie inscenácie, napríklad s Milanom Lasicom a Bolkom Polívkom predstavenie Mínus dvaja v bratislavskom Štúdiu L+S."
Pre kamerou sa nezvyknete zablokovať?
„Nie, tam mi nič nie je, či ide o hranie, fotenie či moderovanie. Mám rada kameru, a myslím, že aj ona mňa. Pred ňou sa mám chuť predvádzať."
Hrozí vám aj na Slovensku nejaké nakrúcanie?
„Filmové ponuky ma nejako obchádzajú. Mala som hrať v Polčase rozpadu, ale vtedy sa práve nakrúcal aj Renčov film Na vlastné nebezpečie, a tak tú úlohu nakoniec dostala Kristína Turjanová."
Žijete na vlastné nebezpečie?
„Ako každý. Ja možno trochu viac riskujem, lebo potrebujem inšpiráciu. Momentálne žijem život milionára bez koruny. Idem na dva týždne do Buenos Aires. So svojím tanečným tútorom si tam zoberieme nejaké workshopy argentínskeho tanga, aby sme mohli našich žiakov na Slovensku naučiť nové figúry."
Na súťaž Let's dance 3 sa nechystáte?
„Nie som tvár Markízy."
Pripravujete film podľa vlastného scenára, v akom je štádiu?
„Pracujem na ňom teraz s režisérom Jurajom Krásnohorským. S ním som nedávno nakrúcala krátky film pre spoločnosť Furia Film. Je to mierne surrealistická snímka inšpirovaná psychologickým vzorcami správania, ktoré opísala Elisabeth Kübler-Ross. Podľa nej ľudia v kritických situáciách prechádzajú fázou popierania, hnevu, kupčenia, depresie a akceptácie. Malo by sa to na jeseň uvádzať aj na Slovensku ako predfilm. S Jurajom sa výborne spolupracovalo a chcem, aby režíroval aj môj film Tigre tu nie sú šťastné."
Ako si môže herečka „dovoliť" písať scenáre?
„Takto reagovali už na moju knihu. Mňa nebaví byť reprodukčným umelcom. Mojou srdcovkou je spev, ale zámerne sa mu nevenujem. Čakám na to, kedy si sama poskladám vlastné pesničky."
Názory na vašu knihu Hello. My name is Anča Pagáčová, v ktorej opisujete svoje americké skúsenosti, sú kontrastné. Neprekáža vám to?
„Kontrastné znamená pre mňa pozitívne. Bolo by smutné, keby kniha nestála za zmienku. Ak ten štýl a zveličenie niekomu nie je po chuti, nech ju radšej hneď zavrie. Nehrám sa na Kunderu. Bola to zábavka, vznikla absolútne spontánne, nikoho som sa nesnažila ohúriť, ani sa s nikým pretekať. Som rada, že mala štyri dotlače a predalo sa jej zatiaľ okolo šesťtisíc kusov. Ľuďom sa páči."
Ako v Amerike vyslovovali vaše meno?
„Sipousova. Teraz mi na Slovensku hovoria, že som si amerikanizovala meno, keď sa píšem bez mäkčeňa. A ja mám predsa len obyčajné meno tuto od susedov z Maďarska."
Hovoríte po maďarsky?
„Moja babka s dedkom hovorili spolu len po maďarsky. Ja mám, bohužiaľ, maďarské už len meno a krv."
