Nie je vylúčené, že na klavíri, ktorý sa po mnohých rokoch rozozvučí v historickej budove SND, hral svojho času v Bratislave úspešný hudobník a skladateľ Salieri - sok Mozarta. Vypátral to Martin Huba. V jeho réžii dnes ožíva duch Amadea.
BRATISLAVA. Keď Wolfgang Amadeus Mozart zomrel, bol chorý a ubiedený. Písal sa rok 1791. Mal len tridsaťšesť rokov, no zanechal po sebe toľko skladieb, že keby sme ich hrali jednu po druhej, trvalo by to deväť dní a nocí. Jeho hudba sa stala kľúčom k dokonalosti a jeho meno fenoménom.
Dokopy to znamená nielen nespochybniteľnú hodnotu, ale aj mimoriadne výnosný biznis. O to fascinujúcejší je problém geniality a priemernosti, ktorú dráma jeho diela a osobnosti ponúka.
Zmysluplný ťah
Nie je podstatné, na akú istotu stavil tím Slovenského národného divadla, keď siahol prvý raz vo svojich dejinách po hre Petera Schaffera práve teraz. Amadea, ktorý mal na divadelných doskách od prvého uvedenia nebývalý úspech, definitívne preslávil vo svete ôsmimi Oscarmi ovenčený film Miloša Formana. Fakt, že v SND režíruje túto inscenáciu hudobný nadšenec, herec a režisér Martin Huba, neprekvapuje. Zároveň však hovorí o hlbokom zmysle ťahu na diváka.
Možnosť uviesť hru na doskách historickej budovy je už len príjemným, možným a logickým bonusom celého projektu. Scéna v rukách Jozefa Cillera chce hovoriť o skúsenosti scénografa, ktorý na Amadeovi pracuje už tretíkrát.
Hra sa do histórie slovenského divadla zapísala hlavne inscenáciou v martinskom divadle, kde si Amadea zahral Ľubo Paulovič, a v Štúdiu Novej scény, kde ho stvárnil Milan Kňažko. Po prvý raz bola uvedená v Národnom divadle v Londýne v decembri 1979 a mala okamžite úspech.
Na lístky do divadla sa čakalo vraj už od siedmej ráno.
Témy, ktorých sa bojíme
„Nie je náhoda, že k tomuto titulu sa ľudia stále vracajú. Téma ľudskej priemernosti, otázka, či Boh hrá so mnou čistú hru, či som jeho protežant alebo obeť, je veľmi príťažlivá. Problémy, ktoré rieši, sú veľmi intímne, ale zároveň nás celkom prirodzene sprevádzajú celým životom," hovorí Huba. Sám autor Peter Schaffer má podľa neho veľký problém s touto „hračkou, ktorú si vymyslel".
Vznikla pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy autor niekoľkokrát prepracoval jej záver, v ktorom sa vyhrocuje vzťah Salieriho k Mozartovi Hubov tím uzavrel dobrodružnú cestu záverečnými variantmi tak, ako to odporúča sám autor hry: použijú zatiaľ poslednú, ôsmu. Prináša motív odpustenia a rozhrešenia. „S týmto záverom sa náš divák ešte nemal možnosť stretnúť," upozorňuje Huba.
Na Amadeovi ho priťahujú kruté témy, ktorých sa človek bojí a nevie sa o nich s Bohom rozprávať. „Divadelná hra je úžasný priestor na to, aby som sa mohol dotýkať témy bez jej totálnej formulácie. Spôsob, akým sa dotknete svojho zámeru, pripúšťa intuíciu, a to ma fascinuje," hovorí.
K naštudovaniu Amadea potreboval podľa vlastných slov nielen dávku odvahy, ale aj drzosti. Vo vlastnej inscenácii si totiž zahrá práve rozporuplnú postavu Salieriho, úspešného hudobníka, ktorý vedel presne rozpoznať Mozartovu genialitu, no nedokázal sa s ňou vyrovnať.
Mozart trénuje
„Je to veľkolepá hra o umení, jeho poslaní a zmysle, ale aj o jeho malomeštiackom chápaní," dopĺňa dramaturgička Darina Abrahámová. Preklad hry zverila manželom Bútorovcom a okrem iného dohliadala na Schafferovu požiadavku zásadne nezasahovať do textu. Aj pri výbere hudby ostáva tým, čo najbližšie autorovým predstavám.
Zvláštne fluidum vyžaruje vraj klavír, ktorý sa podarilo inscenačnému tímu po dlhom hľadaní nájsť a zreštaurovať. Má viedenskú mechaniku a pochádza z čias, keď Salieri navštívil Bratislavu, kde pripravoval hudobný program na počesť korunovácie cisára Leopolda.
Martin Huba sa klavírom dáva inšpirovať rád, svedčia o tom aj jeho predchádzajúce inscenácie. Tentoraz nebude len kulisou. Trénuje na ňom Ondrej Kovaľ, ktorý stvárňuje Amadea. V postave jeho manželky Constance alternujú Alena Ďuránová a Milena Minichová.
