Moderátor MARTIN „PYCO“ RAUSCH pôsobí dojmom pohodového človeka, ktorý netrpí poryvmi ega. V súkromí je rovnako prirodzený, len utiahnutejší. Hovorí, že si nikdy v živote márnomyseľne nepomyslel „ja som teda vážne dobrý“, a človek mu verí.
Moderátor musí byť trochu exhibicionista. V detstve ste boli introvert alebo extrovert?
Introvert, ale nie plachý, skôr taký samotársky typ. Som zo štyroch detí, tak som mal spoločnosť stále, žiadne súkromie. To človeka ovplyvní aj do dospelosti. Možnože keď si človek odžije život v tlupe, chce byť samostatným lovcom. Ale ja sa ani teraz za exhibicionistu nepovažujem. Som ako mnoho hudobníkov, ktorí sú utiahnutí doma a robia si hudbu, ale keď vyjdú na pódium, menia sa. Je to zvláštna schizofrénia.
Ako by ste sa charakterizovali ako moderátor?
Určite nie som bavič ani glosátor. Nemyslím si, že moderátor je nejaká veľmi dôležitá postava, pokiaľ nejde o jeho osobnostnú šou. Nemám pocit, že dokážem dianie v pravej chvíli chytiť a rozvíjať svojím smerom. Skôr komentujem a usmerňujem.
Byť tým, čo nenápadne ťahá nitky, tiež nie je elementárna vec.
Niektorí moderátori vedia vytvoriť vír zábavy, v strede ktorého stoja. Mne aj keby sa to náhodou podarilo, v tej chvíli zneistiem. Som ako výpravca, ktorý vypravuje vlaky. To je jeho úloha, nie zaujať, keď tam žiadne vlaky nie sú.
Mali ste nejakých moderátorských lektorov?
V rádiu sa nám vždy venoval niekto skúsenejší, napríklad Tibor Hlista, ale najvýraznejšia osobnosť pre mňa bola Eva Žilineková, žiačka Mikuláša Hubu, Viliama Záborského či Ctibora Filčíka, ktorá sa príprave moderátorov venuje profesionálne. Išla vždy priamo k veci. Od nej som sa naučil najviac a dodnes s ňou riešim mnohé problémy, napríklad keď zistím, že som moderoval zle.
Aký máte pocit, keď sledujete záznamy svojich výkonov?
Veľmi nerád sa na seba pozerám v spoločnosti niekoho iného, ale sám si takmer vždy pozriem, pre kontrolu. Je to, ako keď si človek umýva zuby alebo sa češe. Nemusí mať ten pohľad do zrkadla najradšej na svete, ale je to nevyhnutné. Všímam si, či som pohľadom načas kontaktoval každú kameru, ako som pôsobil vo chvíli, keď mi do slúchadla niečo hovoril režisér – to nemôže byť navonok vidno.
Ako ste prijali fakt, že ste sa stali celebritou?
Mne pri slova celebrita naskakuje husia koža.
Máte aj funkčný fanklub. Nehreje to vaše ego ani trochu?
Byť známy dáva človeku nové možnosti. Ľudia si ma pamätajú z veľkých programov a možno si na mňa niekto spomenie, keď bude hľadať spolupracovníka na nejaký zaujímavý projekt, napríklad hudobného dramaturga. Na popularite nefičím, lebo to je poľná tráva. Myslím, že v mojom živote sa toho za posledných päť rokov veľa nezmenilo. Byť známym uľahčuje komunikáciu s ľuďmi. Nevýhodou je, že nie všetci tí ľudia majú dobré úmysly.
Ako dnes vnímate svoj prerod na moderátorskú hviezdu?
Pôvodne som váhal, či ísť na konkurz do SuperStar. V Británii práve šiel druhý ročník Pop Idolu a tiež som krútil hlavou, ako môže nejaká šou vyprodukovať takéto hviezdy, ktoré naplnia na osem týždňov britský rebríček. Prišlo mi to ako genetické inžinierstvo. Ale na účte som mal tri mesiace mínus 40-tisíc, hypotéku na krku a rádio ma živilo tak, že som si mohol kúpiť nanajvýš rožok s treskou. Videl som to ako jednorazové riešenie všetkých finančných problémov. Napokon sa ukázalo, že to nebol nejaký ústupok. Keď si dnes pozriem prvú sériu SuperStar, mám zo svojich výkonov mierne tragický pocit, myslím, že nedostatok skúseností dosť cítiť. Som teda naozaj rád, keď ľudia dodnes hovoria, že sme boli dobrí.
Takže „rýchlené hviezdy“ či „produkty genetického inžinierstva“ nepokazili trh?
Naopak, ozdravili ho. Ukázalo sa, že aj zo dňa na deň sa dá urobiť niečo nové a ostatní musia nejako reagovať. U bežných poslucháčov sa určite oživil záujem o slovenskú hudbu.
Na Eurovision Song Contest, ktorý ste moderovali, sa zniesla vlna kritiky od médií aj poslucháčov. Ako ju hodnotíte vy?
Povedal som si, že Eurovízia pre mňa splní účel, keď tam nájdem aspoň tri pesničky, ktoré sa mi budú páčiť a ktoré by za iných okolností nemali šancu dostať sa medzi ľudí. To sa stalo. Je jasné, že keď sa vypíše verejná súťaž, budú tam aj amatérske, aj patetické veci, ale to medzi tým bude dostatočne pestré na to, aby si pár hudobníkov aspoň trochu pomohlo. Bol to priestor, ktorý sa dal nejako využiť. Keby som bol hudobník a mal kapelu, určite by som sa prihlásil a dnes by som to neľutoval.
Začínali ste ako píšuci redaktor, dnes je písanie vďaka blogom v móde, nikdy vás nelákalo vyjadrovať sa písaným textom?
Keď ešte existoval internetový magazín 5D, písal som recenzie albumov. Bavilo ma to, vtedy bola aj iná doba, ľudia sa ťažšie dostávali k hudbe a informáciám o hudbe. Internet ešte nebol taký ako dnes. Dnes sa už na internete dá nájsť všetko.
Dajú sa nájsť informácie, ale názory akoby sa vytratili. A spolu s nimi autority, ktoré keď niečo pochvália, je to pre istú skupinu odporúčanie. Na Slovensku napríklad takmer úplne chýbajú.
Na britských magazínoch New Musical Express alebo Q som si vždy vážil publicistov, ktorí boli pre mňa takou zárukou kvality, že keď niečomu dali päť hviezdičiek, mohol som si to bez obáv kúpiť. U nás na počet obyvateľov vyprodukujeme, myslím, dosť hudby, ale zrkadlo chýba. Od publicistiky cez programy po možnosť prezentovať sa. V Česku je to iné, už len odovzdávanie cien Anděl je dôstojné a cítiť z toho veľkú váhu.
Medzi vaše posledné aktivity patrí hudobná dramaturgia Shakespearovej hry Richard III. a seriálu Rádio. Aké je byť hudobným dramaturgom?
Baví ma to asi najviac zo všetkých mojich aktivít. Ten Shakespeare je alternatívnejšie, modernejšie poňatý, tak sme aj vyrábali veľa všelijakých zvukov a ruchov. Neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji, tak mi ostávajú ruchy. Vytvárali sme atmosféru a použil som aj pesničky, alebo som robil ich mixy, zmiešal som napríkald Marlene Dietrich s Prodigy.
A čo seriál Rádio, kde vyberáte hudbu?
Snažím sa urobiť to čo najreálnejšie. Musí tam byť tok hudby, ktorá rádio nejako definuje. Je to „brutálny záhul“ na čas, jeden diel má 40 minút, najprv si ho pozriem celý, potom si ho zastavujem po každej minúte, aby som si v tom urobil poriadok, vyberám najvhodnejšie z toho, čo som si predvybral, to je samo osebe jedna noc alebo deň, a potom idem do strižne, kde s jedným dielom strávim asi päť až šesť hodín. Takže jeden diel je skoro dva dni čistej roboty. Možno by sa dal ten čas ušetriť, napríklad nevymýšľať rôzne skryté odkazy pre pozornejších divákov, ale potom by som mal výčitky, že som to odflinkal.
Ľudia vo vašej branži sú od rána do večera v kolotoči. Aj vy sa zúčastňujete na týchto pretekoch?
Mám veľmi rád pokoj. Vždy som zobral nejakú prácu a potom som si oddýchol, kým som zobral ďalšiu. Ale posledné tri mesiace cítim, že som to prehnal. Divadlo, seriál Rádio, skúšky kostýmov na horor Fabrika smrti, musím sa učiť scenár, medzitým sa bavíme o Let’s Dance 3 - aktivity idú paralelne a ťažko sa mi myslenie prepína z jednej do druhej. Pozriem do zrkadla a nespoznávam sa, kamaráti ma posledné dva mesiace volajú na pivo alebo zahrať si poker úplne márne. To nie je zdravé.
Ako vyzerajú práce na Fabrike smrti? Nemáte obavu postaviť sa vedľa profesionálnych hercov?
Teším sa na to. V pondelok ideme nakrúcať prvé zábery do Tatier. Je to pôvodný slovenský béčkový horor. Skupinku ľudí postupne vyvražďuje psychopatický vrah. Vyvražďovať niekoho v Tatrách a baviť sa pritom po slovensky – to sme ešte nevideli. Mám väčšie obavy, ako keď idem niečo moderovať, ale moja existencia a aktuálny pocit sa vždy odvíjajú od okolia. Fabrika smrti má veľmi príjemný, kamarátsky kolektív a všetci ma prijali aj s mojimi obavami. Na tom staviam aspoň chabú istotu.
Už je známe, že moderovať Let’s Dance 3 budete so Zuzanou Fialovou. Ste pripravený na jej temperament a svojský spôsob sebaprezentácie?
Na spoluprácu so Zuzanou sa teším, pretože to pre mňa bude niečo celkom iné a nové. Zuzana je osobnosť a v tomto našom slovenskom šoubiznise úspešne „hrá divu“, pričom ide o mne sympatickú iróniu. Som presvedčený, že si túto povesť zachová aj v Let's Dance 3 a využije devízu toho, že prvé kolo sama vyhrala a druhé hodnotila ako porotkyňa. Už aj v tom je jedinečná.
Neláka vás mať rozhlasovú reláciu? Vaši kolegovia vrátane Adely Banášovej majú stále čulé rozhlasové aktivity.
To všetko sú moderátori. Ja som bol vždy moderujúci hudobný redaktor. Okrem Rádia FM momentálne nie je nikde hudobný dramaturg, ktorý by mal aj svoj program. Situácia je dnes taká, že štyri rádiá sa bijú o hlavný koláč a hrajú to isté, hudbu, ktorá ma ako poslucháča vôbec nezaujíma. Myslím, že by som nemal ani pre koho robiť. Aj prieskumy, kde ľuďom púšťajú pesničky, je chorý systém. Na nové sa zvyká ťažšie a ľuďom sa v prieskume najviac páčia pesničky, ktoré akoby už niekde počuli. Takto sa dostávame k tomu, že rádiá hrajú akoby jednu pesničku a nemôže prísť nič, čo by človeka zaujalo. Keď dieťa vychovávaš tak, že mu dávaš len hranolčeky, tatársku, chlieb a maslo, nebude vedieť, že existuje losos, a keď ho raz dostane na stôl, odmietne ho. Nemyslím si, že rádio musí vzdelávať, ale dnes neprináša ani moment objavovania niečoho nového ako kedysi – teraz hovorím o hudbe, pre mňa bolo rádio vždy predovšetkým o hudbe.
Na súkromných rozhlasových staniciach už nenájdeme osobnosti – kedysi mali relácie Richard Müller, Jaro Filip či Janko Lehotský.
Možno je to vekom alebo nejakou osobnostnou krízou, ale nemám pocit, že v generáciách, čo prišli po nich, je osobnosť ich formátu, ktorá by mi mohla otvoriť dvere a okná. Nechcem nikomu krivdiť, sú tu dobrí zaujímaví hudobníci a projekty, ale veľké osobnosti akoby sa vytratili.
Koľko máte doma cédečiek?
Jednu plnú stenu a potom ešte v spálni asi desať políc.
Na internetovej stránke Markízy máte v profile uvedené, že máte najradšej mainstreamovú, teda strednoprúdovú hudbu. Naozaj?
To je typické mediálne skreslenie. Asi pred troma rokmi sa ma nejaký novinár pýtal, čo si myslím o strednoprúdovej hudbe. Ja som povedal, že ju registrujem a do istej miery ju mám rád, aj keď počúvam niečo úplne iné. A povedal som, že uznávam, ak niekto dokáže urobiť zapamätateľný celosvetový hit, pesničku, ktorá funguje v akomkoľvek aranžmáne a s akýmkoľvek spevákom. No a potom si to niekto iný prečítal a usúdil, že mám najradšej stredný prúd. Podobne to bolo s mojím vzťahom ku Grécku. Niežeby som nemal Grécko rád, ale niekto si to prečítal a urobil z toho nejakú obsesiu Gréckom. To je tá mediálna realita.
Je o vás známe, že ste vášnivý kuchár. Čo je pre vás v kuchyni najdôležitejšie?
To, čo je v chladničke, suroviny. Ich nákup chce čas, čo je momentálne problém. Nakupujem ich strašne rád. Aj keby som robil niečo oveľa dôležitejšie, ako je moderovanie a bol som nejaká veľavážená osoba, nikdy by som si od nikoho nenechal nakúpiť suroviny. Je pre mňa podstatné, aby som si sám v hypermarketoch povyberal, čo chcem kúpiť. Veľmi rád chodím na trh podporiť našich pestovateľov, tie babky sú skvelé, veľmi sa snažia. Potom si to všetko donesiem domov, urobím si systém a naplánujem, čo budem kedy variť. To by som si neodpustil nikdy nikde. Ak niekam cestujem, vyhľadávam hostely, kde si môžem sám pripravovať jedlá. Keď som v zahraničí, rád chodím do reštaurácií spoznávať miestnu kuchyňu, ale rovnako rád aj sám varím, v poľných podmienkach sa často musím vynájsť s jedným hrncom.
