No aj nedávne filmové projekty potvrdzujú, že talent môže byť silnejší než prízvuk.
Štyridsiatnika so smutným pohľadom, ktorý sa odrazu objavil na bilboardoch k filmu Pokoj v duši, poznal ešte nedávno len málokto. Pritom Attila Mokos je už viac ako pätnásť rokov protagonistom Jókaiho divadla, vystupoval aj v slovenských filmoch Démoni či Kruté radosti, má sa objaviť aj v pripravovanej snímke Marhuľový ostrov. Postava Tóna je však istotne prelomom v jeho kariére, prinajmenšom z hľadiska medializácie.
No diváci možno ešte stále nevedia, že herec s menom Attila neprišiel nakrúcať do Čierneho Balogu z Budapešti, ale z Komárna.
Predabujeme?
Attilu Mokosa hrajúceho zlomeného slovenského horala dabuje vo filme Igor Kasala. „Bol by som neúprimný, keby som povedal, že ma to nemrzí. Nemyslím si, že dabing mojej postave ublížil, ale bolo by predsa len lepšie, keby som si ju nahovoril sám," pripúšťa Mokos. Ako však dodáva, nahnevaný môže byť len sám na seba. Už počas štúdií mal nasmerované do Komárna, aj preto bol trochu lenivý cvičiť si slovenskú výslovnosť. „Až tak nás netrápili Hviezdoslavom,“ spomína na štúdium na VŠMU.
Pri bežnom rozhovore je jeho akcent len mierny. „Javisková reč je však čosi iné," upozorňuje. Po dvoch týždňoch nakrúcania v Čiernom Balogu sa vraj jeho slovenčina zlepšila natoľko, až sa uvažovalo, či by ju nezvládol nahovoriť aj sám. Nakoniec prevážili obavy, že by sa pri takej veľkej postave mohol jeho prízvuk predsa len prejaviť.
V Radošinskom naivnom divadle je dialekt nástrojom humoru. Csongor Kassai, ktorý patrí k jeho kmeňovým členom, hral v Štepkovom Návode na použitie maďarského pestovateľa zeleniny. „Na mojom hendikepe sa nám podarilo vystavať skvelé fóry. Mali sme tam aj učiteľku, ktorá ma vždy opravovala," hovorí. V hre Jááánošík (po tridsiatich rokoch) však napríklad predstavoval Uhorčíka. „Keď som niečo zle povedal, napríklad, keď som nedal zvratné zámeno, moji kolegovia len mávli rukou, že je to rozkošné. Ale ja to neznášam. Chcel by som sa zdokonaľovať v slovenčine, očakávam preto od mojich kolegov, že ma budú opravovať,“ hovorí Kassai. Jediným, kto mu túto službu občas urobil, bol vraj Viktor Horján. Maďar ako on.
Kým v divadlách dostáva Csongor Kassai tie najrozmanitejšie role, pri väčšine jeho filmových postáv sa zatiaľ snažili jeho prívuk nejako zdôvodniť. V Šulíkovej snímke Krajinka bol príbeh jeho Cypra zasadený do prvej svetovej vojny, aj v Krutých radostiach hral Lajoša, v českom filme Musíme si pomáhať zamenil len farbu svojho prízvuku na nemecký.
Usilovní študenti
Všetko je však individuálne. Dobre si so slovenčinou poradila Zuzana Kanócz. U Szidi Tobias je istá špecificita jej reči súčasťou jej hereckého i speváckeho výrazu.
Šarmantná Vica Kerekes sa pred časom odsťahovala do Budapešti, čo sa na jej slovenčine počuteľne podpísalo. Vo filme Nestyda jej však ušili rolu priamo na telo. Maďarský akcent mohol len zvýšiť jej exotický šarm opatrovateľky zo Slovenska.
Peter Oszlik podobné "úľavy" nepozná, s jemným prízvukom musí zvládať bežné úlohy nielen v domácom Divadle Andreja Bagara v Nitre, ale aj v Astorke Korzo´90 či v Slovenskom národnom divadle. „Je to pre mňa tažšie, musím sa viac pripravovať,“ hovorí. To, že zostal na slovenskej strane, však neľutuje.
Viki Ráková, ktorá je azda najznámejšia propagátorka maďarského prízvuku na Slovensku, je v seriáli Panelák jeho sestrou. Na rozdiel od jej kultových postáv Ildikó a Tűnde, v Paneláku sa tvorcovia nad otázkami pôvodu Agáty Fodrászovej až tak netrápili.
"Dnes sa na tom zabávam, ale spočiatku som sa úprimne čudovala, ako môže mať Agátina matka, ktorú hrá Anna Maľová pôvodom z Očovej, a otec Ľubomír Paulovič pôvodom z Prašíc, deti s takým výrazným maďarským akcentom. Že by bol autorov zámer podporiť tolerujúce kozmopolitné vnímanie rôznorodosti obyvateľstva u nás?" Pýta sa herečka a pedagogička techniky reči a umeleckého prednesu na VŠMU Eva Žilineková.
Na Divadelnej fakulte VŠMU sa študenti maďarskej národnosti profesijne pripravujú pre prácu v maďarských oblastných divadlách. „V tomto roku sa výrazný talent maďarskej národnosti na talentových skúškach na herectvo neobjavil, a tak bude po mnohých rokoch budúci prvý ročník bez maďarských adeptov,“ hovorí Žilineková.
Podľa nej je znalosť slovenčiny u týchto študentov podmienená regiónom, z ktorého prichádzajú, rodinným zázemím, úrovňou škôl, ktoré absolvovali.
„Mám v čerstvej pamäti kuriózne prípady, keď sme im kolektívne opisne vysvetľovali jednotlivé slovenské slová či výrazy,“ hovorí. Ako však dodáva, v mnohých prípadoch sú maďarskí študenti usilovnejší ako ich slovenskí kolegovia, oveľa zanietenejšie pracujú na úplne neznámych textoch, hoci s nimi majú výrazné problémy už vo výslovnosti a v dikcii.
Techniky javiskovej reči i umeleckého prednesu ich vyučuje pedagogička z Budapešti v ich rodnej reči, okrem toho absolvujú aj hodiny s ich slovenskými kolegami.
Dá sa zbaviť prízvuku?
Nik nenúti maďarských študentov zbaviť sa charakteristických prejavov ich rodnej reči. Skôr je to ich ambícia, aby v rámci školských predstavení „netrčali".
„Maďarčina je veľmi špecifický jazyk, oveľa ľahšie jej akcent a intonačné jemnosti napodobní Slovák, ako sa ich zbaví Maďar," pripomína Žilineková.
Ak je maďarský študent rečovo nerozpoznateľný od slovenského, je to z jeho strany ozajstný výkon. „Skoro všetky hlásky v maďarskej reči majú iné miesto tvorenia, inak znejú vokály, inak sa tvoria a prispôsobujú rôzne skupiny spoluhlások. Dynamika maďarčiny sa výrazne odlišuje od temperamentu slovenskej reči, spevavosť viacslabičných slov našej reči nájdeme len v archaickom prejave Maďarov,“ dodáva.
Rečová inteligencia Slovákov je okrem toho podľa Žilinekovej na vysokej úrovni. "My sa dokážeme naučiť cudziu reč i so zvláštnosťami a špecifikami jej výslovnosti skoro bez problémov, žiaľ, mnohým ostatným národom takáto schopnosť chýba. Možno i preto sme na nedokonalosti pri počúvaní našej reči takí citliví," myslí si.
Podľa nej je dôležité, aby si adept maďarskej národnosti už pri začiatku svojho štúdia uvedomil, ktorej divadelnej kultúre chce venovať svoj talent. Môže však študent predpovedať, aké tvorivé ponuky o dvadsať rokov dostane?
Bratislava, Košice, Komárno či Budapešť?
Presadiť sa v hereckom biznise je ťažké bez ohľadu na to, na ktorej našej južnej hranici sa práve nachádzate. Absolventka VŠMU Anikó Vargová síce hrá aj v budapeštianskej Bárke, neprestala však účinkovať ani v Radošinskom naivnom divadle, kde môže dobre využiť svoj komický talent. Ďalšia absolventka VŠMU Ági Gubik získala vlani prestížnu cenu za ženský výkon vo filme Panika, žiadne ceny však nikomu automaticky
negarantujú budúce ponuky. Aj Vica Kerekes je momentálne na voľnej nohe a čaká na príležitosti. Erik Ollé skúšal šťastie v Londýne, dnes opäť hrá aj v Komárne. Zaujímavým prípadom je Géza Benkő, ktorý dnes účinkuje v slovenskom divadle v Maďarsku.
Asi každý z hercov maďarskej národnosti niekedy zvažoval, či je lepšie zostať na Slovensku, alebo odísť, či sa presadzovať v slovenských divadlách alebo zostať verný svojej materčine.
"Pre slovenskú verejnosť sa určite stanú viac známymi tí, ktorí hrajú v slovenských divadlách, ale neviem, či sa to dá hodnotiť ako ´väčšie uplatnenie´. Myslím si, že ozajstným uplatnením by bolo, keby mali možnosť hrávať v kvalitných inscenáciách. Žiaľ, tých nie je príliš veľa ani v maďarských, ani v slovenských divadlách," myslí si divadelný kritik Géza Hizsnyan.
Poznáme sa?
„Nevedia o nás," reaguje spontánne Anita Szvrcsek na otázku, ako vníma herec oblastného divadla svoje postavenie. Jej meno sa na titulkách neobjavuje, táto výrazná herečka má pritom v Jókaiho divadle v Komárne za sebou už mnohé veľké role - od Velmy Kelly v muzikáli Chicago až po Čardášovú princeznú.
Podľa nej sú v Komárne tak trochu zastrčení, nielen z pohľadu slovenskej divadelnej obce. „Komárno nepadne do cesty ani maďarským kritikom," hovorí Szvrcsek. Veľmi sa teší, že sa jej kolegovi Attilovi Mokosovi podarilo trochu viac sa presadiť. „Zaslúži si to," dodáva. Nemyslí si však, že by prekážkou ich uplatnenia mal byť iba prízvuk. "Attila ho má tiež. Je to o šťastí, či niekde potrebujú práve váš typ," nazdáva sa.
Podľa kritika Gézu Hizsnyana život v dvoch kultúrach, ktorý je výsadou príslušníkov menšín, ponúka zvláštne umelecké možnosti. "Títo ľudia majú možnosť využiť prvky oboch kultúr na tvorbu nových hodnôt. Niektoré maďarské divadlá v Rumunsku patria ku špičke maďarského aj rumunského divadelného umenia," dodáva.
Tento potenciál však podľa neho na Slovensku nie je plne využitý, nemá to však politický dôvod, dokonca ani jazyková bariéra nehrá podstatnú rolu. "Problém vidím v nedostatočnej otvorenosti, v absencii snahy úprimne spoznávať susedné kultúry, rozširovať vlastné umenie štýlovo aj myšlienkovo," myslí si.
Našťastie, nájdu sa aj pokusy o prekonanie pomyselných bariér.
Attilu Mokosa vybrali do filmu aj na základe jeho účinkovania v incenácii Heda Gablerová v nitrianskom divadle. Jej režisér Svetozár Sprušanský do tamojšieho DAB najnovšie pozval aj Eugena Libezňuka z Prešova, ktorý bol so svojim nezameniteľným rusínskym prízvukom objavený už nielen košickými divadelníkmi, ale aj našimi filmármi.
V DAB Nitra pripravujú na budúcu sezónu dokonca slovensko-maďarský projekt Kuchyňa v koprodukciu s budapeštianskym Theatre Maladype. Réžiu bude mať medzinárodne uznávaný maďarský režisér Zoltán Balázs, produkcia sa má následne preniesť aj do Budapešti.
“Celý projekt vznikol ako konkrétna odpoveď na zhoršovanie vzájomných slovensko - maďarských vzťahov, najmä a predovšetkým zo strany politikov. Chceme ukázať, že slovenskí a maďarskí divadelní umelci dokážu vygenerovať spoločnú pozitívnu energiu," vysvetľuje Sprušanský.
