Nie, tentoraz sa na doskách Historickej budovy SND neobjavuje protagonista z obľúbeného seriálu Sex v meste. Božský totiž môže byť aj niekto iný, než iba produkt konzumnej kultúry a ikona svetských márností. Keď nám chodia zimomriavky po chrbte a preniká nás posvätné vzrušenie, tak to znie Mozartovo Rekviem.
Božský Mozart
V tých okamihoch rozumieme, kde sa vzal onen prapôvodný dialóg, rozhovor s Bohom, lebo vtedy bytostne pociťujeme, že sú veci, ktoré nás presahujú. A tešíme sa z toho.
Práve o tomto podstatnom, o smrteľných ľuďoch a nesmrteľnom umení, hovorí jedna z najslávnejších hier Petra Shaffera, Amadeus. Šikovný dramatik pritom problém nastoľuje atraktívnym spôsobom, ako spoveď obecenstvu a sťažnosť Bohu, to znamená apelatívne. A navyše, činí tak na známom a modelovom životopise dnes už takmer popovej hviezdy. No kto by sa už v súčasnosti Amadea bál?
A predsa, inscenovať túto hru nebola až taká hračka. Prichádza nielen po oscarovom rovnomennom filme Miloša Formana, ale aj po dvoch znamenitých slovenských inscenáciách z 80. rokov (to pre pamätníkov). Svojou dĺžkou napĺňa shakespearovské parametre, vyše tri hodiny čistého času, lenže obsadením je to komorné dielo niekoľkých hráčov, nie veľké historické plátno.
Výzva pre tvorcov sa teda volala: ako upútať divákovu pozornosť.
Suverénne výkony
Našťastie, je sa na čo pozerať – rozsiahle javisko, až do hĺbky a nadoraz otvorené, dynamizuje sústava pohyblivých postelí. Príbeh je totiž situovaný do blázinca, kde inkriminovaný Salieri dožíva svoje dni. Z ich kombinácií vznikajú niekedy až prekvapujúce situácie – scénograf Jozef Ciller sa neprestáva tvorivo recyklovať.
A je aj čo počúvať. Samozrejme, že v inscenácii často zaznieva božská Mozartova hudba. Ona je jednou z hlavných hrdiniek. Ide z playbacku, no niekedy aj naživo.
Mladá talentovaná sopranistka Lenka Máčiková spieva party z Mozartových opier skvelým spôsobom. A za klavírom exceluje predstaviteľ Amadea, Ondrej Kovaľ.
„Gumový“ herec, známy tanečnými kreáciami z inscenácie Tančiareň a rovnako skvelý rockový muzikant, sa v postave zázračného skladateľa prehral do roly prvej veľkosti a urobil to presvedčivo. Ovláda javisko nemenej suverénne ako jeho partner Martin Huba v role Salieriho.
Dva archetypy
Mozart a Salieri. Dve legendy vážnej hudby. Dva archetypy: Diabol a Pánboh, Kain a Ábel. U Shaffera génius versus priemernosť. Za totality u nás rezonovalo to politické, ako moc likviduje talenty. Čím nás hra oslovuje dnes?
Myslím, že režijná interpretácia Martina Hubu je decentná v tom, ako necháva hovoriť príbeh sám za seba. Veď čo už treba dodať navyše, keď génius končí v anonymnom hrobe chudoby a jeho súper a vrah celú kauzu inteligentne, sebakriticky rekapituluje? Inscenácia prispieva do kultúrneho diskurzu a vyzýva k statočnosti.
A pokiaľ ide o druhú funkciu Martina Hubu v produkcii - jeho stvárnenie Salieriho - tam možno iba s úctou oceniť vyhratý zápas s vlastnými klišé a stereotypmi, ktoré na jeho talente začali parazitovať. Akoby vynovené, očistené a plastické herectvo divákov zaujalo, udržalo ich v pozornosti. Čo pri už spomenutých rozmeroch hry si zasluhuje poriadny potlesk.
Inscenácia má silný potenciál reprízami sa ešte zatraktívniť a stať sa lídrom v repertoári.
Autor: Soňa Šimková (Autorka je divadelná vedkyňa.)
