elníci. Označovali ju ako kontroverznú a pre Francúzsku akadémiu bola „neprijateľnou osobou“.
Marguerite Durasová
okrem prózy sa venovala aj scenáristike
Marguerite Durasová žila v Indočíne s výnimkou jednej cesty do Francúzska do svojich osemnástich rokov. Otca stratila ako štvorročná a biedne rodinné pomery ju vohnali do náručia bohatého Číňana, čo jej matka, učiteľka, mlčky tolerovala.
Jej spolužiačka Lee po rokoch spomínala, že Marguerite bola sympatická a kamarátska, ale keď išla na schôdzku s ním, pravidelne to hlásila jej učiteľke, pani Donnadieuovej. Peniaze však rodine pomohli vrátiť sa do Francúzska.
Tam sa Marguerite zapísala na Sorbonnu a vyštudovala matematiku, právo a politológiu. Pracovala na ministerstve kolónií a následne začala písať pod menom Durasová. Ale aj striedala milencov a začala viac popíjať. Neskôr pracovala v knižnom vydavateľstve a v roku 1939 sa vydala za Roberta Antelma. Spolu sa za nemeckej okupácie stali členmi Hnutia odporu. Jej syn však zomrel pri pôrode a manžela počas druhej svetovej vojny deportovali do koncentračného tábora.
Liečivé písanie
Vtedy prešla Marguerite od vína k whisky. Zároveň však píše, niekedy aj päť hodín denne, a vtedy ju nič iné nezaujíma, no jej štýl označujú za staromódny.
Marguerite Durasová debutovala románmi Nehanebníci, Námorník z Gibraltaru či Hrádza na Pacifiku. Sú z jej prvého, „tradičného“ obdobia.
V Hrádzi na Pacifiku začína využívať autobiografické prvky, je to portrét jej matky z čias, keď chcela neúspešne rekultivovať bezcenné pozemky v Kambodži. Matka nemala Marguerite rada. Už tu vidno jej odpor a vzburu proti konvenciám a chudobe, ale aj bezmocnosť človeka. Ovplyvnil ju Sartre, ako spisovateľka cítila nutnosť sa aj spoločensky angažovať.
Preto vstúpila do Komunistickej strany a počkala na manželov návrat z koncentračného tábora. Po čase však začala žiť s Dionýzom Mascolom, založili si vlastné vydavateľstvo a narodil sa im syn Jean. Zo strany síce napokon vystúpila, ale koncom 50. rokov sa ostro postavila proti vojne v Alžírsku.
Nový román
V ďalšom období, keď jej vyšli knihy Moderato cantabile či Letný večer – pol jedenástej, už nestavia na príbehu, ale na okamihu v čase a na pocitovosti, prípadne používa kriminalistické prvky. Vynecháva opis, zápletku a stavia na dialógoch. Tým sa priblížila k predstaviteľom Nového románu, ktorí tvorili nové hybridné útvary.
Vo svojom písaní sa odkláňa od reality a realizuje sa vo svete filmu. Alain Resnais podľa jej scenára nakrútil film Hirošima, moja láska a niekoľko filmov sama režírovala.
Počas študentskej revolúcie v máji 1968 pôsobila vo Výbore študentov a spisovateľov a o týchto udalostiach jej vyšla kniha - film Zničiť, povedala. Cez svojho hrdinu tam konštatuje, že „v románoch sa vlastne už nič neodohráva“.
Marguerite teda začína prepájať hudbu a prózu. Už v diele Moderato cantabile je leitmotívom Diabelliho sonatína. Podobným štýlom je napísané aj Jej meno v pustej Kalkate.
Orchestrácia sa prepletá celým dielom, akoby stále rozoberala jednu tému, na tých istých miestach a s tými istými dekoráciami, morom a plážami.
Milenec
Alkohol a búrlivý život sa podpísali na zdraví Marguerite Durasovej, uťahuje sa do súkromia a od filmov sa vracia k písaniu. Zoznamuje sa s gayom, študentom Yannom André Steinerom a v románe Leto ‘80 spája udalosti v Gdansku s ľúbostným príbehom.
Je stále stredobodom médií, najmä preto, lebo absolvovala tvrdé protialkoholické liečenie a bola na pokraji smrti.
Má sedemdesiat a píše svoj kľúčový autobiografický román Milenec, za ktorý jej udelili Goncourtovu cenu. Text je opäť o Indočíne a o láske, zakázanej a nespútanej, ktorá láme konvencie, spoločenské prekážky ako pôvod či rasa alebo kultúra.
Zhoršuje sa však už aj jej duševný stav a hoci sa o ňu Yann stará, 3. marca zomiera v Paríži. Kniha zápiskov z toho obdobia sa príznačne volá To je všetko.
