BRATISLAVA. Naposledy sa Lars von Trier ukázal na festivale v Cannes ako vrah. Sedel v kine, snažil sa sústrediť na premietaný príbeh, ale zhovorčivý pán na vedľajšom sedadle ho tak rozzúril, že musel vytiahnuť kladivo. A zaťať.
Samozrejme, nestalo sa to naozaj. Lars von Trier iba plnil zadanie festivalu a v krátkom filme ilustroval svoju lásku ku kinu. Rovnakú úlohu dostali aj iní slávni režiséri, bolo ich vyše tridsať - keď sa ich dielka spojili, vznikol pozoruhodný celovečerný program. Jeho nálada sa každých päť minút menila, podľa štýlu i osobnosti autora, väčšinou sa však pohybovala medzi vtipom a melodrámou. Krvavá scéna vynikala.
Provokovať a byť súdený
Dá sa teda povedať, že dánsky režisér splnil ešte jednu úlohu: úlohu festivalového provokatéra.
Špeciálne v Cannes sú za také niečo povďační. Chcú byť predsa moderným a progresívnym festivalom, miestom, kde film žije, kde sa mení a kde sa ešte dokáže búriť. Dnes má Lars von Trier hotový nový celovečerný film, ešte mu dal aj sľubný názov Antichrist. Agentúra Reuters píše, že sa už po ňom Francúzi pozerajú. A bolo by prirodzené, keby s ním počítali do hlavného programu.
To znamená, že by počítali aj s jeho nahnevanou reakciou, v prípade, že by Antichrist neuspel. Lars von Trier sa už tak párkrát prejavil. V roku 1984 pohrdol vedľajšou cenou, pretože si bol istý, že si jeho film Prvok zločinu zaslúži Zlatú palmu. A keď v roku 1991 nevyhral ani s Europou, predsedovi poroty Romanovi Polanskému povedal, že je trpaslík.
Je možné, že Lars sa po víťazstve s Tanečnicou v tme (to bolo v roku 2001) upokojil, rozhodne je však sympatické, že súťažiť neprestal a že sa nikdy nebál byť súdený. Porotou, aj náročným publikom.
Hollywood sa bál
Dávno sa skončili búrlivé časy, keď sa v kine zúrivo pískalo a dupalo, ako napríklad pri premietaní Veľkej žranice Marca Ferreriho, a to len preto, že to bolo niečo šokujúce. V posledných rokoch poburovalo máločo. Aj tak sa však vždy našli režiséri a producenti, čo sa svoj film báli do Cannes poslať.
Prehovárať bolo treba najmä Hollywood. „Štúdiá boli ochotné pustiť svoj film len na úvodný alebo záverečný ceremoniál, súťaži sa vyhýbali. Báli sa, že sa tam objaví nejaký nórsky film, vyrobený v kúpeľni za pár tisíc dolárov, s ktorým sa typický americký veľkofilm nedá úplne porovnávať. Báli sa, že ich francúzska tlač skritizuje, a báli sa, že to bude mať vplyv na recenzentov v New Yorku a Los Angeles," vysvetľoval riaditeľ Gilles Jacob v knihe Cannes: Zo zákulisia festivalu svetových premiér.
Niektorí filmári majú na červenom koberci približne rovnaký pocit, ako keby boli gladiátormi a vstupovali do Rímskeho fóra. Jeremy Thomas, producent Davida Cronenberga povedal: „Váš film si môže pokojne zbierať dobré ohlasy v jednej krajine za druhou. Potom prídete do Cannes, kde je najtvrdšie publikum na svete, a to vás zabije."
Porozumieť rokovacej reči
Festivalu však veľmi záležalo na tom, aby bol jeho program pestrý a aby prilákal aj americké médiá, bez nich by nebol úplne svetový. Riaditeľ Gilles Jacob stokrát letel do Spojených štátov, skúšal porozumieť nejasnému rokovaciemu jazyku štúdií a zvažoval mnoho absurdných podmienok.
Koncom sedemdesiatych rokov začal byť úspešný a zdá sa, že úspešný je aj dnes. Aj Američania už chápu, že publicitu v Cannes potrebujú. Keď v roku 1979 dostala Zlatú palmu okrem Plechového bubienka aj Coppolova Apokalypsa, šírili sa škandalózne reči, že porota bola podplatená a že sa svojím rozhodnutím mala americkému štúdiu poďakovať. Pred dvomi rokmi zas médiá sfúkli Tarantina, písali, že jeho film Auto zabijak je katastrofálny. A predsa sa zdá, že to dlho hľadanú a krehkú rovnováhu festivalu nenarušilo.
Ak sa najnovšie šumy z Cannes nemýlia, s Larsom von Trierom by tento rok mali súťažiť aj Quentin Tarantino, aj Francis Ford Coppola. Tohtoročný festival v Cannes sa začne 13. mája.
