VROCLAV. Čo je divadlo? Vizuálne pôsobivé váľanie sa v bahne či v šľahačke? Týranie živých zvierat, aby sme si vraj lepšie uvedomili smrť? Narcistná sebaprezentácia, intelektuálne exhibície či tiché rozhovory s divákom o najintímnejších osobných traumách?
Je novou realitou v divadle využívanie najnovších technológií či odvaha prezentovať na scéne ľudí mentálne či fyzicky chorých?
Laureát sa predstavil až tromi inscenáciami
Divadelníci ocenení na tohtoročnej Európskej divadelnej cene prezentujú také rôzne umelecké názory, aké si len možno predstaviť. V minulých rokoch boli medzi jej laureátmi aj dramatik Harold Pinter, režiséri Robert Lepage a Peter Zadek, naposledy Patrice Chereau.
Tentoraz hlavnú cenu získala legenda poľského divadla Krystian Lupa. Aj preto sa po Taormine, Turíne a Solúne miestom jej udeľovania tentoraz stal poľský Vroclav, kde tento šesťdesiatpäťročný režisér často pôsobí.
Lupovo meno sa spája aj so Starým divadlom v Krakove či Teatrom Dramatycznym vo Varšave, presadil sa predovšetkým adaptáciami románov Dostojevského či Roberta Musila, bol aj významným propagátorom diela rakúskeho autora Thomasa Bernharda. V poslednom čase od románových postáv prechádza k reálnym. Výhoda domáceho prostredia mu umožnila prezentovať sa až tromi inscenáciami.
K najšpecifickejším projektom patrila určite osemhodinová „kolektívna fantázia" Faktory 2, inšpirovaná osobnosťou Andyho Warhola. Produkcia Prezidentky Wernera Schwaba z domáceho Teatra Polského veľké prekvapenie nepriniesla, tesne pred slávnostným odovzdávaním cien mal svetovú premiéru jeho triptych Persona, v ktorom sa tentoraz venuje osobnostiam ako Marilyn Monroe či Simone Weil.
Nové reality
Už po jedenásty raz sa udeľovala aj cena Nové divadelné reality, tohto roku ju získali až piati divadelníci, takže na širšiu prezentáciu ich tvorby nezostalo veľa času.
Vzťahovalo sa to najmä na maďarského režiséra Arpáda Schillinga, ktorý sa viackrát predstavil aj na Divadelnej Nitre, či na Francoisa Tanguyho. Jeho Theatre Radeau mohli účastníci podujatia vidieť len na filmovom zázname.
Podľa medzinárodnej poroty sa o „novú realitu" divadla zaslúžil aj taliansky režisér a performer Pippo Delbono, ktorého produkcie vzbudili u niektorých nadšenie, u iných otázniky nad ich umeleckou úrovňou.
Najviac negatívnych reakcií vyvolal škandálny Rodrigo Garcia, ktorého celé predstavenie napríklad spočívalo v zabití, následnom opečení a zjedení jednej langusty.
Posledným z ocenených bol Belgičan Guy Cassiers, ktorý do Vroclavu priniesol silnú, geniálne zahranú monodrámu podporenú vizuálne rafinovanými videoprojekciami. Príbeh na báze románu Jeroena Brouwersa hovorí o osude človeka, ktorého na celý život poznačili traumatizujúce zážitky z japonského koncentračného tábora.
Európske divadlo sa teda vo Vroclave ukázalo vo svojej rozmanitosti, ale aj kontroverznosti.
