TV OKO / ROZHOVOR

Laco Teren: To boli časy, keď sme sa chceli baviť

Osemdesiate roky boli určujúce pre generáciu, ktorá nechcela v sebe niesť ťažobu socialistického režimu. Jedným z kmeňových ľudí tohto obdobia je výtvarník LACO TEREN. Spolu s ďalšími je témou čerstvo otvorenej výstavy v Slovenskej národnej galérii pod ná

Osemdesiate roky minulého storočia boli určujúce pre generáciu, ktorá nechcela v sebe niesť ťažobu LT-portr.jpgsocialistického režimu. Prirodzene využívala daný priestor kultúrnej scény a postupne do nej vťahovala západnú postmodernu. Jedným z kmeňových ľudí tohto obdobia je výtvarník LACO TEREN. O svojej i spoločnej ceste rozpráva so zanietením, ale opatrne: jednotné a množné číslo treba používať namieste. Spolu s ďalšími výraznými menami sú témou čerstvo otvorenej výstavy v Slovenskej národnej galérii pod názvom Osemdesiate.

Čo hovoríte na nápad usporiadať výstavu o osemdesiatych rokoch?

Teším sa! Chtiac-nechtiac spomínam, ako to bolo, čo to bolo, čo sme chceli, čo som chcel ja. Prečo to vyzeralo tak, ako to vyzeralo. A nakoniec vystavujem sériu svojich kresieb na veľkoformátových papieroch, ktorú som kedysi daroval Považskej galérii v Žiline. Je to základ toho, čo som v osemdesiatych rokoch začal robiť. Začalo sa to počas vojenskej služby v Kroměříži, kde som bol tuším v osemdesiatom piatom-šiestom, hneď po škole. Maľoval som v rozbitej ošetrovni. Boli to krásne priestory ešte z čias monarchie. Mali ich opravovať, ale bol socík, tak si viete predstaviť, ako asi tlačili na pílu. A v Kroměříži som mal vlastne aj prvú oficiálnu výstavu.

To bolo v psychiatrickej liečebni, kde potom vystavoval aj váš kamarát Ivan Csudai, nie?

Áno, a som na to aj hrdý. Podotýkam, že to bolo na ženskom oddelení. Pracoval tam jeden môj dobrý priateľ, ženský psychiater Mirek Koupil, veľmi múdry chlapík. A musím povedať, že mi tú vojnu aj pomáhal prežiť spolu s LT-old-face.jpgďalšími milými ľuďmi, ktorých som v Kroměříži stretol. Keď už bolo najhoršie, alebo som mal nejakú depku, tak mi napísali odporúčací list. Mám jednu lekársku správu aj odloženú: V noci sa pomočuje a vykrikuje zo sna, že je umelec. Žiadame o hospitalizáciu na uzavretom psychiatrickom oddelení. Keď som s takým papierom vyrazil, žiadna hliadka ma nezastavila.

Máte chuť sa na tie miesta vracať?

Dávno som tam nebol. Pravdu povediac, vždy, keď o tom hovorím, tak po tom túžim. Celé to mesto bolo pre mňa magické, úžasné námestie, Švabinského múzeum, nádherné parky, jeden francúzsky a jeden anglický pri arcibiskupskom paláci, ktorý sa tiahne až k Morave. Starali sa o ne síce skromne, ale boli parádne. V paláci som si bol pozrieť Tizianovho Apolóna a Marsyasa. To je, dovolím si tvrdiť, najdôležitejší obraz môjho života. Videl som predtým veľa obrazov, potom ešte viac, ale tento zostáva. Naposledy som ho videl na výstave vo Viedni a zafungoval presne tak ako kedysi.

Liečebňa vás nejako inšpirovala?

Bola to pôvodne najväčšia vojenská psychiatria na území Rakúsko-Uhorska. Nádherný komplex secesných budov. Čarokrásne miesto to bolo, verím, že aj teraz je, odvtedy som tam nebol. V tom čase to bolo aj fajnové miestečko, kam si chodili ľudia z dobrých kruhov oddýchnuť, boli tam aj tenisové kurty, úžasné prostredie. Vládla tam pohoda ako z Čechovovho románu. Prví moji diváci boli vlastne pacientky psychiatrickej liečebne. Myslím, že sa im to dokonca aj páčilo. Mimochodom, v Kroměříži sa už vtedy robila arteterapia, napríklad zo známych art-brut maliarok tam bola hospitalizovaná Františka Kudelová. Mala tam vystavené nádherné obrazy.

Mohli ste v opustených priestoroch ošetrovne len tak maľovať?LT-atelier.jpg

Keďže tam nechodili žiadni robotníci, mal som šancu natiahnuť si na steny roly papiera, čo som si ešte ukradol spolu s čiernou farbou od chlapcov z tlačiarne. Mal som z toho aj fotodokumentáciu, bohužiaľ, stratila mi ju jedna rakúska galeristka niekedy v deväťdesiatych rokoch. Mohol som si maľovať podľa možností, nakoniec, tak je to až doteraz. Na tej vojne sa to začalo, ale ja som si kreslil, samozrejme, od detstva a ako každý, chcel som sa stať veľkým umelcom. Potom realita zmenila podobu. V prvých ročníkoch na vysokej škole ma táto túžba rýchlo prešla.

Prečo?

Jednak mi to nešlo, a jednak prišli iné záujmy a priatelia. Časté cesty do Prahy, a tam, v Strašniciach, domček výtvarníčky Katky Kissoczyovej. Bol pre nás miestom, kde sme sa všetci stretávali. Pomaly začalo byť cítiť vo vzduchu inú atmosféru. Vznikali nové kapely, Jazzová sekcia organizovala koncerty a vydávala publikácie. Začali sa robiť veľké výstavy mimo oficiálnych štruktúr, hrávali nové divadlá. Do krajiny pomaly prichádzali umelci, hudobníci a divadelníci známi vo svete. Okrem iných Bread and Puppets alebo Living Theatre. To všetko organizoval malý okruh okolo Jazzovej sekcie a priateľov. S týmito ľuďmi som sa vďaka Katke zoznámil.

Počas štúdia ste potom prestúpili z maľby na reštaurátorstvo. LT-old-pred-obrazom.jpgAko sa vrátila vaša túžba maľovať?

Je veľmi zložité vyučovať niekoho umenie. Prišiel som na vysokú školu z gymnázia. Nemal som šupku, mal som veľké oči a predstavy. Ako to už chodí, predstavy a realita, to je niečo celkom iné. Mali sme veľmi silný ročník, mnohí boli perfektne pripravení zo šupky. Chvíľami som sa cítil ako hlupák, hovoril som si: Dokelu, mne to nejde, akurát som celý od farby, a Ďuro Kresila sa darmo snažil mi zo všetkých síl vysvetliť, ako to mám robiť, ja som to nechápal. Odvtedy sa už aj mne pritrafilo, že som učil. Môžem povedať, že je úžasné, keď máte študenta, ktorý rozumie a je šikovný. A keď máte niekoho, kto nechápe, ešte mu to aj nejde, a ešte je aj lenivý, čo ja teda všetko obsahujem, to je príšerné. Keby som mal učiť sám seba, asi by som sa zaškrtil.

V osemdesiatych rokoch ste sa rozbiehali, začali ste intenzívne tvoriť. Určujú vás, tak ako vy ste sa stali súčasťou ich charakteristiky. Čo si o tých časoch myslíte?

Bolo to určite obdobie uvoľnenia. Ako som už spomenul, bolo to cítiť všade. Ten pocit sa dostavoval a spoločenské súvislosti mu aj nahrávali. Našej generácii vyčítali, že napriek životu v socializme vlastne nemala žiadne problémy. Ale my sme za to nemohli, nemáme ani zásluhu, ani vinu na tom, čo sa udialo predtým. To sa jednoducho udialo. Pociťoval som to tak, akoby to uvoľnenie prichádzalo zo všetkých strán, a potom skutočne vyvrcholilo v roku 1989. K tomu sme tiež nejako špeciálne neprispeli, ani sme sa o to nejako nesnažili. Len sme úplne prirodzene využívali priestor, ktorý bol vtedy daný. Chceli sme sa baviť. Práve preto som zvedavý na výstavu, ktorá chce sprostredkovať ducha doby. Mohla by ľudí oblažiť a dať im energiu a radosť v tejto dobe, ktorá je istým spôsobom opäť prelomová.

Čo znamená baviť sa?

Slovo baviť sa, to sa vo vážnom umení nepatrilo vysloviť. Ale my sme sa naozaj chceli baviť. Keď si zoberiem, koľko kapiel fungovalo, koľko aktivít sme v partii vyvíjali, aj úplne absurdných, to prinášalo so sebou veľa zaujímavých situácií, a myslím, že sme ovplyvnili aj okolie. Rovnako ako nás ovplyvnili tí, čo tu boli pred nami. Veď čo je vlastne čas vo vzťahu k veci? Hovorí o tom, kedy vec vznikne, alebo o tom, koľko vydrží, alebo koľko sa o nej hovorí, alebo koľko stojí? Samozrejme, tie otázky si kladiem s odstupom času, vtedy sme s nimi problémy nemali, niečo sme brali, niečo striktne odsudzovali, špekulovali sme, čo vymyslieť, ako to dosiahnuť. A bolo to vlastne veľmi prirodzené.

Bol prevrat v roku 1989 pre vašu generáciu tiež prirodzenou udalosťou? LT-babika.jpg

Kým som chodil do školy, určite som vôbec nedúfal, že by som niekedy vystavoval v oficiálnych galériách. Bol mi bližší underground, to, čo sa dialo pod povrchom, neoficiálne, mnohí sme boli presvedčení, že to je naše milié, v ktorom sa budeme pohybovať. Po istom čase to bolo už diskutabilné. Postupne som sa čoraz intenzívnejšie začal zaoberať sorelou a socialistickým realizmom, čo je a čo nie je oficiálne a či je kvalita neoficiálneho väčšia ako kvalita oficiálneho.

Čím vás zaujalo umenie poplatné režimu?

Kládol som si otázku, do akej miery ide o to, že také bolo. Hovoril som si - veď tie obrazy sú majstrovsky namaľované, sochy nádherne spravené. Keby som bol Marťan a nevedel by som o komunizme nič, povedal by som, že tá socha zvárača je na hovno?

A ako ste si odpovedali?

No, že nie je na hovno. Je to normálne dobre urobená socha. Samozrejme, fakt, že je poplatná režimu, je dôležitý, lebo žijeme v spoločnosti ľudí. Nechcem však relativizovať. Relativizovanie je vždy prospechárske, hovorí skôr o tom, ako chceme vyzerať, nie o tom, čo si naozaj myslíme. Na druhej strane, keď človek o ničom nepochybuje a robí bez toho, aby rozmýšľal, či je to dobre, alebo zle a akú to má hodnotu, to je zneisťujúce. Z toho vychádza aj akási zvláštna zadubenosť, tvrdosť doby, ktorá sa nazýva punková.

Rád využívate symboly. Prečo?

Keď to zjednoduším, poviem, že som vždy chcel napodobňovať. Chcel som robiť to, čo robili tí predo mnou. Samozrejme, niečo som odmietol, v niečom pokračoval. Vyberal som si a vyberám stále to, čo ma zaujíma. To je celé. Samozrejme, je v tom aj moja povaha, ktorej je vo chvíli, keď maľujem, jedno, aká je relevantná hodnota obrazu. To ma vôbec nezaujíma. Zaujíma ma len maľovať ho a som vtedy rád, že pri tejto činnosti zostávam. Nehovorím to preto, že by som bol nejaký úžasne vyrovnaný prípad. Tiež som ambiciózny, závistlivý, všelijaký, ale jednoducho, keď to robím, tak sa cítim dobre. Okrem šťastia nič nemá zmysel, ako píše Prévert.

LT-opekacka.jpgUmelci často bojujú práve s opačnými pocitmi.

Vidíte, špeciálne pri tejto výstave som si spomenul na Igora Kalného. Myslím naňho často. Bol to človek pracovitý, s veľkým drajvom, ktorého som veľmi obdivoval. Ale veľmi sa trápil. V jednej chvíli ostal osamotený. Bol pre mňa takou tragickou postavou, až literárnou, aká sa vyskytuje len v prekliatych dejinách. Netvrdím, že preto zomrel predčasne, ale bol zložitá povaha. A s tým asi nikto nič nenarobí.

Pôsobíte tak, že z maľovania a sochárčenia si celkom dobre žijete.

Pravdu povediac, čisto z toho sa až tak fantasticky vyžiť nedá. Ale v tejto chvíli je dôležité pripomenúť, čo sme si fakt kedysi mysleli o takzvanom západnom slobodnom svete. Žili sme v tom, že keby sa svet otvoril, každý z nás bude mať vonku nejakého fantastického galeristu a že bude z toho žiť. Že na Západe je to všetko perfektne vymyslené a každý dostane to, čo má. Všetci sme si to mysleli, aj keď len pätnásť minút. Samozrejme, zistilo sa, že všetko môže byť inak. Dnes som pán veľký, pozajtra ním byť nemusím. Primitívne povedané - trh sa naplní a všetko je preč. Mnohí sa pýtajú, ako je možné, že nejaký obraz stojí milióny. Ja som si to nevymyslel. A musím úplne oportunisticky povedať, že by som sa tešil, keby môj obraz toľko stál. Ale nezbláznim sa, že to tak nie je. Ceny svojich obrazov som nikdy nevytváral. Teda, snažil som sa, ale nepomohlo to (smiech). Tie sa vytvárajú inde.

Ako sa dá z obrazov živiť rodina?

Robil som všetko možné. Napríklad istí ľudia sa mi smejú, že som navrhoval kravaty. Ale to som robil viac pre radosť a pre priateľov, než pre peniaze. No a potom som robil v reklame. Ale nevydržal som v nej dlho.

Kým niektorí vaši spolupútnici-výtvarníci si ju vzali za svoje.LT-s-kamosom.jpg

Pre mňa to bolo veľmi náročné. A nechcel som sa vzdať pohody pri maľovaní. No a mám šťastie, že mám šikovnú ženu, výbornú fotografku. Vždy sa vedela o rodinu postarať. Mohol som bez preháňania hrať dobrého otca a ešte som si mohol robiť svoje veci. Bez debaty je to vďaka nej.

Cítili ste sa byť niekedy neuznaný?

Nemám sa čo sťažovať. Takýto pocit som nikdy nemal ani neživil. Skôr sa vyrovnávam s tým, keď sa mi moje deti rehocú, že sa o mne učili v škole. Je to vlastne trápne, ale je to tak. Ale teší ma, že už asi päť rokov pracujem pre nadáciu Tranzit, kde mám honosný titul viceprezidenta, a oživuje ma to.

Čo to znamená?

Robíme výstavy, prednášky, mám teda umeleckých vnemov dosť. A vďaka Tranzitu mám možnosť sa stretávať s osobnosťami súčasnej medzinárodnej scény, umelcami, teoretikmi, kurátormi. Všetkými, ktorí sa podieľajú na tom, čo inak vnímame len ako diváci, keď ideme na výstavu typu napríklad benátskeho bienále. Len v rámci prednášok, ktoré Tranzit organizoval, som sa mohol stretnúť s ľuďmi ako Catherine David, Kathrin Rhomberg, René Block, Robert Fleck a mnohými inými. Spolupracujem s profesorom Andrássom Pálffym na sympóziu o architektúre a jej presahoch, ktoré by sa malo pravidelne konať v Bratislave ako mieste so špeciálnym géniom loci. Na Zlatých pieskoch prevádzkujeme Haly pre súčasné umenie a ateliéry pre mladých umelcov. Celý areál prenajímame od Soravia group. To je len časť aktivít, ktoré v nadácii Tranzit vykonávam. Takže nemôžem povedať, že sa nudím.

Rád vystavujete?

LT-sedi-obraz.jpgVeľmi sa mi do toho nechce, som lenivec. Na vlastnú výstavu treba dobrý dôvod, vždy uzatvára časť tvorby. Kým obrazy nevisia na stene, nie sú hotové. A nakoniec, tí, čo chcú moje obrazy vidieť, ich aj uvidia. Keď prídem do ateliéru a môžem maľovať, je to, ako hovorievala moja matka, ako v božom koši. Poslednú výstavu som mal pred rokom, volala sa Päť rokov za päť dní. Otváral mi ju môj dobrý priateľ Stephan Wackwitz. Viete, ako? Povedal: „Dámy a páni, Laco Teren." A na jeho pokyn priateľ Potkan pustil skladbu skupiny The Who My Generation.

Laco Teren (1960) - výtvarník a aktivista. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Patrí ku kmeňovým postavám generácie osemdesiatych rokov - medzi maliarov, čo nadviazali na postmoderný prúd neoexpresionistickej maľby. Nástup tejto generácie zároveň otvoril dvere princípom postmoderny (transavantgardy) do nášho výtvarného umenia. Autorove diela sú zastúpené vo všetkých relevantných štátnych a v mnohých súkromných zbierkach. V poslednom čase sa stále viac angažuje v prevádzke okolo výtvarného umenia, venuje sa študentom a nadácii súčasného umenia v združení Tranzit. Žije a tvorí v Bratislave, jeho manželkou je fotografka Táňa Hojčová.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Moskva alebo Petrohrad? 10 497
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 4 422
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 252
  4. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 2 113
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 1 866
  6. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 642
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 641
  8. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 233
  9. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 991
  10. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 866

Hlavné správy zo Sme.sk

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý zmenil Tatry. Pozrite si fotografie spred 13 rokov

Víchrica zničila 19. novembra 2004 až 12-tisíc hektárov lesa.

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil diktátor.

KOMENTÁRE

My sme les. Zastavíme katastrofu?

Slovenské lesy miznú, rozšírili sa v nich pilčíci a traktory.

Neprehliadnite tiež

Cena Oskára Čepana upozorňuje, že umenie nie je šport. Nemá jedného víťaza

Finalisti vydali spoločné stanovisko a porota súťaže im vyhovela.

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Legendárny gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.

Jim Carrey komika nehral, bol posadnutý. Teraz sa chystá na úlohu Ježiša

Nový film na Netflixe zverejnil také zábery, ktoré sa kedysi producenti báli ukázať.

Jan Hřebejk: Som veľký Eurohujer (rozhovor)

Režisér legendárnych Pelíškov neprestal riešiť boľševika.