Steven Soderbergh: Byrokrat Che nebol šťastný

Mal dvadsaťšesť rokov, v rukách držal Zlatú palmu za film Sex, lži a video. Tlieskajúce hľadisko na festivale v Cannes vtedy nadobudlo pocit, že americký film znovu ožil. Neskôr prišiel Oscar, veľký komerčný úspech, aj oddanosť hereckých hviezd. A on svoje postavenie využil: raz nakrúti niečo zábavné, raz zase niečo experimentálnejšie a angažovanejšie.
Teraz ho tu máme s dvojdielnym príbehom o Che Guevarovi. V kinách je už prvá časť z Kuby, volá sa Che: Revolúcia. V druhej časti Che: Guerrilla rozpráva o revolúcii v Bolívii, tú uvidíme neskôr. Obe sú výsledkom sedemročnej prípravy, dlhých úvah a veľkého filmárskeho talentu.
Je teda naozaj zvláštne počuť, ako v Los Angeles zvoní jeho telefón. A ešte zvláštnejšie je počuť, ako sa v ňom ozve aj hlas: STEVEN SODERBERGH? To som ja!

Na záver druhej časti sa Che ocitne úplne sám. Keď sa blíži bolívijská armáda, niet okolo nikoho, kto by mu pomohol utiecť. Hodil sa taký koniec k jeho životu?
„Súhlasím, je to zvláštny koniec, ale tak nám to vyrozprával jeden jeho spolubojovník. Aj Benicio del Toro, aj ja sme boli z tej scény nervózni. Postupovali sme od konca dopredu, lebo herci si nechali narásť vlasy a strihali si ich postupne, a túto scénu sme nakrúcali úplne prvú. Výhodou bolo, že po desiatich dňoch sme mali hotový koniec filmu, mohol som sa naň pozrieť a ukázať Beniciovi. Povedal som mu: Pozri sa, mne sa zdá, že to bude fungovať. Už len aby sme vydržali ďalšie štyri mesiace!"

Keď Che Guevarovo telo odnáša z bolívijskej džungle helikoptéra, prizerá sa na to skupina sedliakov. Nezdá sa, že by im za ním bolo smutno, skôr sa pozerajú na odchod vraha. Kedy teda vznikla legenda o veľkom revolucionárovi?
„V Bolívii to tak skoro asi nebolo, povedal by som, že tam prišiel o štyridsať rokov skôr. Až potom si tam za prezidenta zvolili Moralesa, prvého domorodca v histórii. A ten vo svojom prvom prezidentskom prejave hovoril práve o Che Guevarovi..."

Prečo si myslíte, že prišiel skoro?
„Bol netrpezlivý a nechcelo sa mu čakať na ideálne podmienky. Bolívijčania však nerozumeli tomu, čo navrhoval. Na Kube to bolo inak. Fidel už bol slávny, keď začal viesť revolúciu. Aj Bolívijčania by potrebovali lídra, ktorého by poznali po mene - Che Guevarovým rebelantom neverili. Napokon, pôvodne som chcel robiť len jeden film o tom, ako Che prišiel do Bolívie. Čoskoro som si však uvedomil, že bez rozprávania o Kube by taký film nebol zrozumiteľný, lebo na Kube sa stal vlastne zázrak. Všetko, čo mohlo vyjsť, vyšlo. A Che uveril, že ten zázrak príde znovu."

Váš Che nie je excentrická osobnosť, neukazujete ho vo veľkolepých chvíľach, jeho príbeh skladáte z drobných, každodenných detailov. Prečo ste si vybrali takú cestu?
„Keby som ukázal iba zásadné udalosti, z filmu by bola socha. Hľadal som teda drobné príbehy, niečo, čo by z Che Guevaru spravilo človeka, čo by ho definovalo ako partizána. Napokon, keď sme chodili po svete a zbierali informácie, jeden jeho spolubojovník nám povedal: My sme nebojovali sústavne. Popritom sme sa aj vzdelávali, učili sa písať a čítať, museli sme si vedieť sami navariť. Náš život nebol len o držaní zbrane, za tým boli aj nejaké idey!"

Pritom sa nezdá, že by bol Che družný. Keď sa nejaká skupinka zabáva, Che vtedy číta knihu alebo si čosi píše. Nepovažoval snáď kamarátske vzťahy počas vojny za dôležité?
„V rozhovoroch som sa dozvedel, že nebolo ľahké sa k nemu priblížiť, že si držal odstup. Najprv to bolo asi tým, že pochádzal z Argentíny a medzi Kubáncami sa cítil trochu nesvoj. A neskôr, keď už mal v revolučnom boji väčšiu zodpovednosť, držal sa bokom preto, že už bol v pozícii autority. Pritom nebol typom lídra, ktorý by od iných žiadal to, čo sám nechce urobiť. Aj keď bol šéfom oddielu, stále si plnil bežné úlohy, napríklad v kuchyni."

Che si plnil aj úlohy doktora, neustále niekoho zraneného ošetroval. Zároveň však neváhal zastreliť človeka, ak s ním nesúhlasil. Ako to ide dokopy?
„Myslel si, že vojenské súdy a popravy sú nevyhnutným politickým aktom. Vo svojej mysli ich dokázal oddeliť od toho, čo sa naučil a ctil ako lekár. Predpokladám, že to vyplynulo aj z jeho skúsenosti z polovice päťdesiatych rokov, keď Spojené štáty agresívne zasiahli do volieb v Guatemale. S Fidelom si teda povedali, že radšej urobia zopár chýb, zabijú niekoľko ľudí, ktorí sú možno nevinní - akoby mali riskovať, že ich revolúciu niekto zvráti."

Takže skúsenosť s krvavým obdobím po kubánskej revolúcii ho neovplyvnila ani nezmenila? Bol pri tom, keď sa popravovalo.
„Nie, nijako ho to nezmenilo. Che nemal žiadne výčitky, nikdy sa za zabíjanie neospravedlnil. Vravel: Toto je bitka na život a na smrť. Popravovali sme, a budeme popravovať! To patrilo k jeho povahe."

Viete si predstaviť, že by ste pre nejakú ideu bojovali na život a na smrť?
„Nie. A ak, tak iba v sebaobrane. Je ozaj nezvyčajné, keď niekto riskuje a bojuje za nejakú politickú ideu, ak sa snaží ovplyvniť životy iných ľudí, hoci ich vôbec nepozná. Keď si tak spomínam, ja som sa do ohrozenia života vystavil jedine pri nakrúcaní, keď som mal v ruke kameru a visel z helikoptéry."

Tentoraz ste takmer celé nakrúcanie strávili v džungli. Ako sa tam dá prežiť?
„Mne sa tam mimoriadne páčilo! Nakrúcanie bolo, samozrejme, veľmi ťažké. Ale byť v strede ničoho, ďaleko od civilizácie, kde nefungujú ani telefóny, to bol silný zážitok. Bolo to odľahlé miesto, najprv sme tam museli ísť veľmi dlho autom, potom veľmi dlho pešo - a bolo cítiť, že je tam čosi veľmi čisté, jednoduché. Úplne chápem, prečo sa práve tam, do džungle, potreboval Che vrátiť. Stál som tam, pozeral sa dokola, prechádzal po tvárach hercov a myslel na to, aký som šťastný, že som práve tu a s takou témou."

Pracovali ste s hispánskym štábom. Ako sa vám režíroval? Cítili ste v ňom spoločenstvo, ktoré spomínal aj Che?
„Cítil. Pred nakrúcaním som sa mu prihovoril, mal som taký menší prejav. Snažil som sa im vysvetliť, aké ťažké nakrúcanie to bude a že sa o nich nebudem môcť starať. Inokedy, pri jednoduchšom type filmu, sa môžem s hercami rozprávať trochu viac, o postavách, aj o scénach. Ale tentoraz som naozaj nemal čas. Povedal som im: Možno sa ocitnete v ťažkých chvíľach, možno nebudete vládať viac. Skúste si však v tej chvíli predstaviť, aké ťažké to muselo byť pre skutočných ľudí! Vravel som im, aby sa cítili šťastní a privilegovaní, že môžu práve tento príbeh rozprávať. A oni boli naozaj skvelí. Videl som, že sa zomkli a stali skupinou."

Boli hrdí, že hrajú veľké, hoci nie bezchybné historické postavy?
„Viete, väčšinou sa takéto veľké filmy robia s tromi, štyrmi bielymi hrdinami a hovorí sa v nich po anglicky. Bolívijčania, Španieli, Portoričania, či Mexičania boli preto veľmi hrdí, že sú vo veľkom filme a že v ňom môžu hovoriť po španielsky."

V Prahe som rok po revolúcii nakrúcal film Kafka. Rozprával som sa s miestnymi a pýtal sa ich, čo si o tom všetkom myslia. Bol som prekvapený. Až päťdesiat percent z nich nemalo jednoznačnú odpoveď.

Na začiatku prvej časti sa americká novinárka Che Guevaru pýta, aký je odkaz kubánskej revolúcie. Vedeli by ste na jej otázku odpovedať dnes, takmer päťdesiat rokov po?
„Neviem, či sa dá taká odpoveď nájsť. Idey kubánskej revolúcie sa zmenili hneď niekoľko týždňov po prevzatí moci. Zaplietli sa do toho kroky americkej vlády, potom aj Sovietskeho zväzu. No a napokon, sám Fidel je komplikovanou osobou. My sme na Kubu prišli niekoľkokrát a postrehol som, že tam žijú veľmi bystrí a talentovaní ľudia, bohužiaľ, nemajú príležitosť na to, aby sa prejavili."

Možno si aj želajú, aby už Fidela Castra nebolo.
„Ach, to je ťažké povedať. Koľko máte rokov?"

Tridsaťdva.
„Tak to ste boli ešte veľmi mladá v čase zamatovej revolúcie. Ja som v Prahe nakrúcal film Kafka, ani nie rok po nej. Rozprával som sa s miestnymi a pýtal sa ich, čo si o tom všetkom myslia. Bol som prekvapený. Až päťdesiat percent z nich nemalo jednoznačnú odpoveď. Nevedeli, čo vlastne cítia, mnohí ani neboli šťastní. Pochopili, že sloboda si aj čosi vyžaduje. Povedali mi, vieš, neboli sme zvyknutí myslieť na zajtrajšok, a teraz naň myslieť musíme. Jednoducho, nemali chuť prevziať zodpovednosť za svoje voľby, tá možnosť im komplikovala život. Niečo také sa dá možno povedať aj o Kube. Čokoľvek si o nej môžete myslieť, ju možno predstava o zmene straší. Ani ja by som nechcel, aby sa tam niektoré veci zmenili."

Napríklad?
„Samozrejme, myslím si, že ekonomické embargo je nezmyslom, už dávno ho Spojené štáty mali odvolať a je choré, že to ešte nespravili. Bez toho asi veľká zmena nepríde. Ale viete, čo sa stáva, keď sa niekde zjavia veľké peniaze. Prídu veľké spoločnosti, začnú stavať, skupovať, budovať. Miestnu kultúru to môže zadusiť, a na to by som sa nerád pozeral."

Pred nakrúcaním ste sa snažili stretnúť ľudí, čo Che Guevaru poznali. Čo by ste sa spýtali Fidela, keby ste stretli aj jeho?
„Mal som pripravených veľmi veľa otázok."

Myslíte si, že by odpovedal úprimne?
„Myslím si, že áno, pretože som sa nechcel pýtať na politické veci, mal som skôr pripravené tak trochu psychologické otázky. Spýtal by som sa ho napríklad toto: Fidel, sedíte na večeri spolu s desiatimi ľuďmi. Zrazu jeden z nich povie čosi, čo vám pripomenie vtip. Ale viete pritom, že sedem ľudí už ten vtip počulo. Vyrozprávali by ste ho aj tak?"

A čo Che Guevara? Už ste o ňom nakrútili dva filmy, zostalo vám o ňom ešte nejaké nepreniknuteľné tajomstvo?
„Ja viem, nakrútiť naraz dva filmy, to je dosť nezvyčajná cesta, ale zdala sa byť jediná. Aj keď to znie divne, bola to najkratšia verzia, ktorá by mala zmysel."

Na Slovensku ich neuvidíme spolu, hoci obe časti na seba navzájom odkazujú.
„Veru tak, sú ako zrkadlo, ako ozvena, ktorá sa šíri oboma smermi. V oboch filmoch sú spoločné scény, ale s odlišným výsledkom."

Je zaujímavé vidieť, ako Che Guevara prijme do svojej bolívijskej družiny šestnásťročných chlapcov. Povie im, že šestnásťročný človek už väčšinou vie, čo chce v živote robiť. Pritom v prvej časti na Kube...
„Áno, na Kube posielal šestnásťročných chlapcov domov, pretože sú vraj mladí... Viete, čo je zaujímavé? Spojené štáty sú jedinou krajinou, kde sa dajú oba filmy vidieť naraz. A funguje to lepšie ako v krajinách, kde ich rozdelili. Ľudia chcú mať Kubu a Bolíviu vedľa seba."

Keď sa teraz v nejakých novinách objaví o Che Guevarovi nejaký článok, máte ešte záujem si ho prečítať?
„Myslím si, že som prečítal všetko dostupné, sám Che toho napísal veľa, písaným slovom sa vedel vyjadrovať výborne. Skôr ma frustruje, že som niektoré časti jeho života musel vynechať."

Ktoré to boli?
„Che mal napríklad jeden zaujímavý prejav v Alžírsku, kritizoval v ňom Rusov. Keď sa vrátil na Kubu, vítal ho rozzúrený Fidel. Prosil ho, aby sa už radšej nevyjadroval verejne, alebo, aby sa s ním aspoň poradil. Myslím si, že práve vtedy Che Guevarovi povedal: Musíš si konečne upresniť, čo chceš v živote robiť, pretože je zrejmé, že nie si politik a v úlohe kubánskeho byrokrata nemôžeš byť šťastný! A Che si vtedy zrejme uvedomil, že chce a musí revolúciu preniesť aj inde. Šiel do Konga, v Prahe potom o tejto skúsenosti napísal dlhú esej a rozhodol sa, že to ešte skúsi v Bolívii. Takže, ja som chcel vlastne nakrútiť naraz tri filmy, ale na to už som nenašiel dosť peňazí."

Naozaj to bolo len pre peniaze?
„No, samozrejme, že nie. Ale to by už ten film trval sedem hodín!"