ky. Standing ovation vraj prišlo do módy, kto sa nepostaví, nie je in.
Spomenul som si na to, keď som nedávno išiel do Arény na Klimáčkov a Čičvákov Komunizmus, no od začiatku až do konca predstavenia som na podobné starosti nemal ani pomyslenie. Ak to vnímate ako moju poctu inscenácii, máte pravdu. Záverečný mohutný potlesk bol logickým vyvrcholením vyše dvojhodinového vzácneho kontaktu hľadiska s javiskom. Aplauz bol taký spontánny, že došlo aj na standing ovation, no v tomto prípade som nemal (a to je opäť poklona predstaveniu) pocit niečoho módneho či násilného.
A vtedy sa stalo čosi nečakané - keď sme sa už všetci postavili, potlesk akoby na povel zmĺkol a opona definitívne spadla. Zo standing ovation zostala len prvá časť. Absurdnú situáciu sa snažil odľahčiť anonymný hlas pred šatňou: „Čo ten komunizmus dokáže s ľuďmi ešte stále urobiť." Dobrý bonmot. A nie je vlastne svojím spôsobom aj ďalšou (už treťou?) chválou tejto inscenácie?
