„Nezáleží na tom, či je divadlo nové alebo staré. Stále je veľmi živé v reflektovaní toho, čo sa deje mimo neho," reagoval Guy Cassiers na otázku, čo on sám považuje za „novú divadelnú realitu". Práve takto sa totiž volá ocenenie, ktoré si tento ani nie päťdesiatročný divadelník a výtvarník prevzal vo Vroclave v rámci podujatí Európskej divadelnej ceny.
Vo svojich produkciách využíva vo veľkej miere súčasné formy komunikácie, v divadle však prvky bežne známe z počítačov či televízie rozkladá, pričom sa pohráva so zmyslami diváka. Cassiers je presvedčený, že publiku treba dať slobodu a úctu. V divákovi hľadá umelca, očakáva, že si vďaka svojej predstavivosti vyrobí v hlave vlastný film. Vo svojich projektoch používa síce veľa vizuálnych obrazov, ale nie pre ne samy. Dôležitejšie je podľa neho to, čo neukazuje, čo zostáva mimo rámu jeho scénických obrazov.
V produkcii Sunken Red podľa románu Jeroena Brouwersa sa mu podarilo zapojiť diváka do deja veľmi jednoduchými prostriedkami. Na scéne je jediný herec, ktorý takmer nezúčastnene rozpráva o hrôzach, ktoré zažil a zažíva.
Jeho rozprávanie podporené len videoprojekciami sa približuje k antickej dráme - všetky krutosti sa odohrávajú mimo javiska. „Zvolili sme si veľký priestor a snažili sme sa ho zmenšovať, aby divák postupne vstúpil do rozprávača a začal príbeh vidieť jeho očami."
Opisuje, ako sa pri čítaní Brouwersovej knihy najprv hneval na hlavnú postavu, ktorá akoby odmietala s čitateľom komunikovať. Postupne však začal chápať nevyliečiteľné traumy človeka, ktorý prežil detstvo v japonskom koncentračnom tábore. „Na konci knihy som sa takmer hanbil, že som ho spočiatku odsudzoval."
V Sunken Red sa dotkol istého tabu. Sám autor predlohy dokázal vypovedať o svojej vojnovej skúsenosti až v 70. rokoch, potom, ako zomrela jeho matka. „Holanďania boli kolonizátori, urobili v tejto časti sveta sami veľa zlého. Ale o tom, čo zažili v japonských táboroch, sa po vojne veľa nehovorilo, lebo to, čo sa stalo Židom, bolo ešte horšie." Podľa neho môže byť práve vypovedanie podobných tráum úlohou divadla.
Cassiers sa narodil v Antverpách, jeho umelecké referencie sú však takmer ideálne európske - od Onegina až po Prousta. „My Belgičania sme ako chameleóny, boli sme zvyknutí prijímať iné kultúry, aby sme prežili, v škole sa učíme štyri jazyky. Trpíme tým, ale je to aj naša výhoda, možno práve preto sú mnohí naši umelci dnes v Európe takí úspešní."
Hoci sú jeho produkcie výsostne výtvarné, nejde mu len o formálne estétstvo, cez divadlo rieši aj ostré politické otázky. „V mojom meste je veľká väčšina extrémne pravicových voličov. Je pre mňa dôležité hovoriť o moci v súčasnosti."
Jeho diela hovoria o zodpovednosti umelcov, ale aj politikov. Do príbehu Trójskej vojny vložil prejavy Georgea Busha a Donalda Rumsfelda, aby dokázal, že od antických čias sa toho na svete veľa nezmenilo. „Používam v divadle médiá, aby som ukázal ich schopnosť manipulácie. Ak si pozriete moje predstavenie, možno potom pri sledovaní televíznych správ pochopíte spôsob, ako sa ich obsah dostal až k vám," dodáva Cassiers.
