Náboženské umenie sa priamo či nepriamo odvoláva na nejakú vieru, vzťah človeka k Bohu či bohom. V európskom kontexte sa tento širší pojem celé stáročia prakticky prekrýval s kresťanským umením, židovské náboženstvo v synagógach pripúšťa iba dekoratívne umenie. Rímsky obrad je novátorstvu najviac naklonený. Gréckokatolícka i pravoslávna cirkev vychádzajú z iného chápania obrazu-ikony, ranný protestantizmus dokonca výtvarné umenie odmietal ako niečo, čo je proti Božím prikázaniam.
Biblia patrila k hlavným referenciám umenia až do konca 18. storočia, keď sa umenie začalo pod vplyvom osvietenstva vo väčšej miere od cirkvi emancipovať.
Dejiny sakrálneho umenia sa však neskončili barokom. Marc Chagall, autor veľkých plátien s námetmi zo Starého zákona, nebol zďaleka jediný svetovo známy maliar, ktorý podobne ako jeho predchodcovia „ponáral svoj štetec do abecedy Biblie". Z našich tvorcov sa tejto tvorbe v 20. storočí venovali aj Ľudovít Fulla, Janko Alexy či Matin Benka. Kto však dostáva zákazky na kostoly dnes?
Dubčekovské kostoly
Príležitosť uplatniť nové umelecké diela v sakrálnom priestore katolíckych kostolov priniesla predovšetkým liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu. Na túto možnosť zareagovalo počas krátkeho uvoľnenia od polovice 60. rokov aj Slovensko. V rokoch 1968 a 1969 bolo postavených až 88 tzv. „dubčekovských" kostolov bez stavebného povolenia. „Stavalo sa rýchlo, svojpomocne, často s finančnou pomocou zahraničných Slovákov," hovorí Alena Piatrová, riaditeľka Inštitútu kresťanskej kultúry Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.
Medzi zaujímavé stavby z tohto obdobia patrí kostol v Zelenči, v Zborove nad Bystricou, v Kochanovciach, v Kazimíri, v Zlatej Bani, Sobranciach či výzdoba pôvodne gotického kostola v Dolnom Hričove (na snímke). „Priestor na realizáciu v nich dostali výtvarníci, ktorí sa verejne ku kresťanstvu hlásili, za čo boli režimom perzekvovaní - Vincent Hložník, Alexander a Eva Trizuljakovci, Ladislav Záborský, Mikuláš Klimčák či Edita Ambrušová, František Kráľ či Julián Filo," dodáva Piatrová. Oni predznamenali smerovanie moderného sakrálneho umenia na Slovensku, predovšetkým v oblasti sakrálnej vitráže a plastiky.
Nezvládnutý boom
Po roku 1989 nastal vo výstavbe kostolov boom. „Žiaľ, architekti, ale ani cirkev ho nezvládli. Bola to premrhaná šanca, ktorá sa už nezopakuje," myslí si Alena Piatrová. Problémom býva nielen exteriér, ale aj interiér kostolov. „Postavením kostola akoby sa vyčerpali sily a na výtvarné dotvorenie už nezostala energia ani peniaze," dodáva.
Spoločenstvo veriacich ho často vníma už ako luxus, nie ako rovnocennú súčasť kostola," myslí si aj Magdaléna Kvasnicová z Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok fakulty architektúry. Podľa nej môže harmonický komplex vzniknúť len vtedy, ak sa s dotvorením interiéru ráta už v samotnom projekte sakrálnej architektúry, ako v prípade Kostola sv. Bartolomeja vo Vojkovciach.
Medzi dobré príklady patrí i saleziánsky kostol na Miletičovej ulici v Bratislave, Kostol sv. Františka v Bratislave-Karlovej Vsi. Na Slovensku je ojedinelá realizácia Kostola dvoch sŕdc, tzv. Archa locus v Liptovských Sliačoch (na snímke). Chybou je, ak si v interiéri konkuruje viacero hodnotných, ale výrazných a štýlovo rôznorodých výtvarných diel, to sa podľa Kvasnicovej prihodilo v Kostole sv. Vincenta de Paul v bratislavskom Ružinove, ale aj v spomínaných Sliačoch.
Piatrová pripomína, že úlohou výtvarného umenia v sakrálnom priestore je pomôcť veriacemu stíšiť sa, naladiť sa na osobnú meditáciu. „Preplnený interiér kostola lacnými sadrovými soškami a sladkými obrazmi Krista a svätých nielenže kazí vkus, ale navodzuje atmosféru falošnej duchovnosti," pripomína.
Darí sa najmä nástenným výmaľbám poddajného charakteru so snahou po nie vždy úspešnom realistickom stvárnení.
Andrej Botek, architekt
Preč s balastom a gýčom
Hoci kvalitných umeleckých diel nie je v našich chrámoch veľa, v porovnaní s architektúrou sa to dá jednoduchšie napraviť. „Stačí z našich chrámov povynášať všetok ten balast a gýč a nahradiť ho kvalitným umením," dodáva Piatrová.
Kde sa to všetko v kostoloch vlastne berie? „Dnešná doba celkovo príliš nepraje vzniku náročných, poctivo odpracovaných vecí. Masa remeselnej, často podpriemernej produkcie sa presadzuje zdanlivo ľahšie, už i pre ekonomické faktory," hovorí maliar Marek Trizuljak. Neplatí to však len na dnešnú dobu.
„Veľké umelecké výkony boli vždy skôr výnimočnou situáciou, v ktorej sa stretli odvaha objednávateľa s géniom a výnimočnou kreativitou umelca," pripomína architektka Magdaléna Kvasnicová. Nie všetci patróni sakrálneho umenia sa stali natoľko známi ako pápež Július II., ich úloha bola však nenahraditeľná. Le Corbusierova kaplnka Panny Márie v Ronchamp by napríklad v päťdesiatych rokoch 20. storočia nevznikla bez dominikána Pie-Raymonda Régamey OP. Máme aj my takých kňazov?
Nepripravená cirkev
„Myslím, že hlavný dôvod dnešného neutešeného stavu sakrálneho umenia a architektúry treba vidieť v nepripravenosti cirkvi na novú situáciu po novembri 1989. Kresťanská kultúra za železnou oponou bola izolovaná od smerovania moderného sakrálneho umenia." Na teologických fakultách stále absentuje výchova budúcich kňazov aj v oblasti umenia či v ochrane kultúrneho dedičstva, ktorého sú zvyčajne kňazi správcami.
„Cirkevní predstavitelia sa laických odborníkov akoby stále báli, k spolupráci si radšej prizvú neprofesionálov, ktorí bez mihnutia oka urobia, čo si kňaz alebo veriaci želajú," dodáva Piatrová.
V katolíckej praxi existujú na úrovni diecéz tzv. liturgické komisie, v ktorých sú aj maliari či architekti, ktorí by mali odsúhlasiť všetky realizácie. Nekvalitné dielo sa však niekedy vyhotoví aj napriek negatívnemu stanovisku komisie, resp. sa na jej posúdenie ani nedostane. „Tu sa darí najmä poloprofesionálnym nástenným výmaľbám poddajného charakteru so snahou po nie vždy úspešnom realistickom stvárnení," dodáva architekt Andrej Botek.
Treba však povedať, že k mnohým súčasným umeleckým prejavom pristupuje nedôverčivo nielen cirkev, ale aj bežná verejnosť.
Neslobodné umenie?
Umelci, chápajúci umelecké dielo ako slobodný prejav individuálnej kreativity, niekedy nechcú prijať, že sakrálne umenie do liturgického priestoru je umením úžitkovým, služobným, musí teda rešpektovať celý rad pravidiel a noriem vyplývajúcich z liturgie a teologických požiadaviek.
Kým za totality bolo len málo umelcov, ktorí tvorili diela aj do chrámov, po roku 1989 sa našli aj takí, ktorí vycítili v tejto tvorbe nové príležitosti. „Nešlo ani tak o tých, čo predtým robili busty Leninov, ale skôr ľudí, čo nemali k viere osobný vzťah. Aj v tejto oblasti sa však nájdu príklady skutočných ´konverzií´ jednotlivcov," pripomína Botek. „Považujem za veľmi podstatnú vec, aby bol tvorca sám preniknutý sakrálnou témou," myslí si Trizuljak.
Presadí sa nový Buonarroti?
Záujem o nové umelecké diela do kostolov vo všeobecnosti je. To, či sa dnešní Michelangelovia dokážu presadiť, je aj otázkou financií, ale aj vecou ich osobného zanietenia a schopnosti zapáliť iných pre svoju myšlienku. Musia si však nájsť kultúrne rozhľadeného kňaza, spoločne s ktorým dokážu komunikovať aj s miestnymi veriacimi, aby do chrámu prijali aj moderné umenie.
„Takú mieru tvorivej slobody som pri iných témach a investoroch osobne nezažil. Kostol sme tvorili ako špecifický domov pre veriacich, nesnažili sme sa im vnucovať vlastné puristické koncepty, preto si náš priestor dokázali osvojiť," hovorí Peter C. Abonyi o svojej skúsenosti s Archou locus v Liptovských Sliačoch (na snímke pohľad na kostol zvonka).
Ani pre Trizuljaka nie je objednávateľ externým partnerom, a už vôbec nie „protihráčom". Ako člen cirkvi sa cíti súčasťou procesu. „Medzi svetom súčasného profesionálneho umenia a cirkvou žijúcou v teréne treba ešte vybudovať viaceré mosty," myslí si. Mohli by sa nimi podľa neho stať aj diecézne múzeá, ktoré by sa mohli vo väčšej miere venovať nielen tradičnému, ale aj súčasnému sarkrálnemu umeniu. Isté kroky vpred sa dajú nájsť už dnes - Konferencia biskupov Slovenska pripravuje napríklad práve katalóg autorov s ich realizáciami, ktorý by mohol pomôcť pri zlepšení kvality sakrálnej tvorby na Slovensku.
