Zoznam žijúcich legiend, ktoré hrali na Slovensku, sa utešene rozrastá. Už o mesiac, štrnásteho mája, privítame na bratislavskom One Day Jazz festivale ďalšieho z veľkých – klávesistu Georgea Duka a jeho kapelu.
BRATISLAVA. Významných hráčov na dychových nástrojoch, a čiastočne aj gitaristov, väčšinou spoznáme už podľa prvých originálnych tónov. Klávesoví hráči majú túto možnosť obmedzenú, samostatný tón sa nedá vytvárať až tak individuálne.
Napriek tomu Georgea Duka spoznáme hneď, jeho husté funkové groovy, synentizátorové sóla letiace vysoko nad zemou, farby klávesov či povinná trocha pátosu sú neopakovateľné. A keď začne spievať, je všetko úplne jasné.
Duke sa nikdy nevymedzoval ako striktne džezový hudobník, už len z toho dôvodu, že nevyzerá ako intelektuálny typ, zahľadený do vlastných vízií. Hudba tohto usmievavého medvedíka je o komunikácii a často nás núti spontánne vykonávať všakovaké tanečné pohyby, zachováva si však hĺbku a nikdy nekĺže po povrchu.
Chudobné detstvo
Narodil sa v roku 1946 v Kalifornii, v robotníckom mestečku San Rafael. O veľa rokov neskôr zloží pieseň Marin City, kde bude spievať o svojom detstve. Naokolo bola chudoba, ale ich komunita bola pevná a susedia držali spolu. Cez tenké steny sa ozývala hudba, medziiným aj legendárny Cannonball Adderley.
O niečo vyše dvadsať rokov s ním bude mladý Duke hrať, ale nepredbiehajme. Zlomovým bodom v jeho živote bol vraj koncert skoro menovca Duka Ellingtona, na ktorý ho mama zobrala ako päťročného. Funk sa do jeho DNA zasa dostával v baptistickom kostole.
Trombónista
Vyštudoval trombón a kompozíciu na konzervatóriu v San Franciscu, ale rovnako cvičil na klavíri. Ako tínedžer založil trio, neskôr hrávali s mladým spevákom menom Al Jarreau. V roku 1969 sa začali v hudbe diať magické veci, nastupoval elektrický džez rock. Duka si všimol huslista Jean Luc Ponty, a ponúkol mu spoluprácu. Duke vhupol do kvasu začiatku 70. rokov.
Nakoniec pristál u avantgardného rockera Franka Zappu, od ktorého si odskočil ku Cannonballovi Adderleymu. So Zappom nahral vysoko cenené džezrockové albumy prvej polovice 70. rokov, ktoré vyvrcholili legendárnym Apostrophe (1974), čo je aj rok, keď vydal svoj sólový debut.
Odvtedy je dominantná jeho kariéra lídra, aj keď si ho pravidelne volajú na hosťovanie tí najväčší. Prvé albumy sú ešte pod vplyvom fusion, ale funk je citeľný. Neskôr sa jeho hudba rozvetví dvoma smermi - na jednej strane sú tanečnejšie spievané albumy a na druhej strane inštrumentálne platne. Špeciálne miesto má v jeho tvorbe latinskoamerická, brazílska hudba, ktorej dokonca venoval celý album A Brazilian Love Affair (1979).
Začiatok 80. rokov bol v znamení projektu s kamarátom, basgitaristom Stanleym Clarkeom, ktorý priniesol vysokokvalitný pop. V roku 1986 prispel aj na prelomový album Tutu svojho niekdajšieho idola Milesa Davisa.
Duke dnes
George Duke prešiel svojou dráhou bez väčších výkyvov, vždy vo forme, vždy s nasadením a nápadmi. V 90. rokoch sa možno zdalo, že už nie je v pelotóne a že jeho nablýskaný zvuk nezodpovedá dobe, ale akékoľvek pochybnosti zmietol v roku 2000 autobiografickým albumom Cool, plným zemitosti a naozaj drsného človečenstva.
George Duke je akýmsi Paulom Gauguinom funku. Jeho hudba je pestrofarebná, vzrušujúca, má šťavu a, áno, aj sex. Môžete sa o tom presvedčiť 14. mája v Estrádnej sále PKO na One Day Jazz feste. Spoluhráči Duka sú tiež mimoriadni (Michael Manson - basgitara, Jef Lee Johnson - gitara, Ron Bruner - bicie a Shannon Pearsonová - vokál.
Najlepšie na tom je, že Duke nebude sám, v programe je okrem iného aj projekt významného amerického klávesistu Dona Grusina a slovenského bubeníka Martina Valihoru s basgitaristom Jurajom Griglákom a skupina českého saxofonistu Štěpána Markoviča. Lístky sú už v predaji.
Autor: Marián Jaslovský
