Režisér Jaro Vojtek musí počítať s tým, že keď sa vráti domov do Martina, otec sa ho zase raz spýta: Tak kde sú tie dokumenty, Jaro? Načo si to študoval? Dlho mu nevedel poriadne odpovedať, ale dnes by to mohol skúsiť takto: Vo Francúzsku, napríklad.
Meno na plagátiku
V štrasburských univerzitách, v knižniciach a vo filmových kluboch visel nedávno plagátik, oznamoval, že sa budú premietať Papierové hlavy a že príde aj ich autor Dušan Hanák. Na programe bola vlastne celá jeho retrospektíva a bonusom boli filmy jeho študentov. Hanák si mohol vybrať jedného, kto ho na ceste po štrasburských kinosálach bude sprevádzať, a vybral si Jara Vojteka.
Nakoniec z toho boli naši režiséri tak trochu unavení. „Hovorím to v dobrom zmysle slova, my sme sa tých divákov nevedeli zbaviť," spomína Jaro Vojtek. „Diskutovať sa im chcelo hádam viac ako študentom VŠMU, rozprávali sa s nami aj pri víne a pri syroch a odchytávali nás aj pri dverách, keď sme už, unavení, chceli odísť."
Francúzov prekvapil Vojtekov dokument My zdes, ktorý rozpráva o Dimitrijovi z Kazachstanu a o jeho sne skúsiť život u nás na Slovensku. „Francúzi o prisťahovalcoch pravidelne počúvajú v správach, čítajú predsa noviny, poznajú štatistiky. Ale teraz videli prisťahovalca ako človeka a mohli precítiť, že cesta za vysnívaným blahom býva plná bolesti," vraví Vojtek.
Po Papierových hlavách zas Dušan Hanák Francúzom vysvetľoval, že jeho film nie je pomstou režimu. Je to film o totalite všetkých druhov. Vojtek hovorí: „Videl som, ako pri počúvaní naťahovali uši a otvárali oči. Žasli, ako môže byť niekto takým oduševneným filmárom, nemeniť sa, hoci sa mení doba, a vždy stáť na strane človeka. To, že som s Dušanom Hanákom mohol do Štrasburgu ísť a že moje meno bolo na plagátiku spolu s ním, to je pre mňa viac ako soška z festivalu."
Dojatie v polepšovni
Film My zdes má festivalových cien veľa, v kine bol už v roku 2005, len Slovenská televízia ho ešte nevysielala. Akoby nebol záujem. Francúzska skúsenosť však Vojteka povzbudila: „Pýtali sa ma, prečo My zdes nebol vo francúzskej distribúcii. Tak som si povedal, že by sme nemali byť utiahnutí a myslieť si, že to, čo sa okolo nás deje, nikoho nezaujíma."
Minulý rok v novembri zvíťazil Vojtek na bratislavskom festivale Jeden svet s filmom Malá domov. Príbeh o malom chlapcovi z Kokavy nad Rimavicou, ktorý túži byť veľkým futbalistom, už videli aj zédeeškári v Prievidzi. Rovnaké premietanie mali aj chlpci v kokavskej polepšovne. „Myslel som si, že mi chlapci skôr otrieskajú film o hlavu, ale nie. Dojal ich a pýtali si DVD."
Pred časom sa na VŠMU ohlásil jeden francúzsky režisér, chcel tam ukázať svoj film a pritom sa sťažoval, že francúzske televízie ho nechcú hrať. „Jeho film tam hrali na troch kanáloch, a on si napriek tomu vraví, že je undergroundový režisér," vraví pobavene Vojtek. „Vo Francúzsku, v Anglicku, ale i v Česku si zvykli na to, že sa v televízii premietajú dokumenty. Neviem, prečo sme to doteraz nevyskúšali aj my a prečo na ne naša televízia nevyčleňuje viac peňazí. Na generácii svojho otca vidím, že ona by si ich rada pozrela. A čakám, že raz ich bude reklamovať aj môj syn Vincent. Nerád by som sa potom hlúpo vyhováral, že som ich aj nakrúcať chcel, ale že sa nedalo."
