SME

Slávka Daubnerová: Občas mám chuť zazipsovať sa do spacáka

Aj hádzanie zhnitých paradajok je lepšie ako apatia. Myslí si to herečka, režisérka, scenáristka, jednoducho hľadačka v jednej osobe SLÁVKA DAUBNEROVÁ.

Robí divadlo na periférii tak, ako to sama cíti, po svojom. Experimentuje so zvukom, s obrazom, textom. Možno trochu provokuje, ale nechtiac. Skôr ju fascinujú nové technológie. Nie každý divák je však na divadlo takéhoto typu pripravený. Preto musí Slávka rátať s rozpačitými reakciami. A občas dokonca s prázdnou sálou.

Na slovenskej divadelnej scéne pôsobíte ako solitér. Vždy ste to tak chceli?

Myslím, že áno. Recitovala som od detstva, intenzívnejšie na gymnáziu. Tým sa to celé začalo. Už sám umelecký prednes je sólová záležitosť, tam niekde by som videla počiatky toho, čomu sa teraz venujem. Prednesy, ktoré som robila, mali bližšie k divadlu, pracovala som s pohybom, gestom, kostýmom. Pred rokom som znovu vystupovala na Hviezdoslavovom Kubíne a Beniakových Chynoranoch s prednesom spred desiatich rokov Poviedka s osou od Miroslava Válka. Pozvali ma tam ako hosťa a, ako to nazvali, predstaviteľa experimentátorského prístupu k prednesu. Cesta cez umelecký prednes bola, ako sa ukázalo, najlepšia pôda pre autorské projekty. Amatérska scéna bola v tom čase veľmi silná.

Dnes už nie je?

Pravdu povediac, už nemám taký prehľad. V Prievidzi držali úroveň dva silné amatérske súbory - alternatívne divadlo Shanti, ktoré v deväťdesiatych rokoch založil Peter Butko, a ešte divadlo „A" . Mojím prvým predstavením bola inscenácia Merlin alebo štúrovci v réžií Michala Babiaka, ktorá vznikla s hercami oboch súborov. To bol pre mňa neopakovateľný zážitok a atmosféra. Chodili sme na prehliadky, súťaže, workshopy. Ale aj tak tu bola potreba robiť veci po svojom. V tom čase, pred desiatimi rokmi, sme potom založili vlastné divadlo. S príznačne temným názvom The Crow.

Ide také niečo mimo Bratislavy ľahko?

SD-divadelna.jpgSamospádom. Fungovali sme pod obecným úradom v Kanianke v klasickom dedinskom kulturáku, ale divadlo sme si sami manažovali. Riaditeľ domu kultúry nás veľmi podporoval. Tu sme začali tvoriť prvé vlastné predstavenia, pravidelne sme skúšali. Inšpirovali nás v tom čase fyzické divadlá Teatr Novogo Fronta, Derevo, ale najmä filmy a hudba.

Mojím prvým autorským predstavením bolo Reqiem pre pána B., inšpirované denníkmi Lavrentija Beriju. Druhý - Projekt Ophelia - bol šitý na mieru betónového rozostavaného kulturáku a bol víziou industriálneho divadla.

Použili sme všetko plechové, čo sme našli na stavbe. Začali sme chodiť na prehliadky, za inscenáciu Reqiem pre pána B. sme dokonca dostali v celoslovenskom kole cenu objav sezóny, s Projectom Ophelia sme sa prebojovali až na prehliadku Scénická žatva. Hrali sme často.

Ako vás vnímali ľudia z najbližšieho okolia, vaši diváci?

Bola to jedna veľká komunita. Divadelníci, výtvarníci, kapely, dídžeji. Fungovalo prepojenie. Koncerty, trance párty, všetko sa na seba nabaľovalo. V tých časoch sme mávali preplnenú sálu. Na predstavenia prišlo bežne dvesto ľudí. Usporadúvali sme aj alternatívny divadelno-hudobný festival, pozývali sme divadlá a kapely z celého Slovenska, takže to okolo nás žilo. Ale potom sme sa rozpadli.

Prečo?

Fungovali sme asi tri roky, veľmi intenzívne, brali sme to smrteľne vážne. Mali sme vtedy osemnásť, dvadsať rokov, všetko sa zbehlo ako jeden uragán. Bolo to najkrajšie obdobie. Chodili sme na červenej škodovke s haraburdami v záhradke na streche. Ale v istom momente akoby to už nemalo kam gradovať. Začal chýbať posun, čo ďalej. Prestávali sme vidieť zmysel v tom, že urobíme predstavenie, len aby sme mohli ísť na súťaž alebo prehliadku. Samozrejme, svoje urobil aj fakt, že sme sa rozišli na vysoké školy.

A čo preplnená sála?

Aj s našimi divákmi to bolo podobne. Veľa ľudí odišlo buď študovať do iného mesta, alebo za prácou do zahraničia. Generácia sa jednoducho vymenila a atmosféra vyfučala ako balón. Po ôsmich rokoch sme sa teraz stretli v mojom poslednom predstavení Polylogue.

V posledných rokoch ste väčšinou hrali sama. Chceli ste to zmeniť?

Chcela som zainteresovať kľúčových ľudí z toho krásneho obdobia, a tými sú práve moji spoluhráči Emil Píš a Vanda Mesiariková. Román, ktorým je hra inšpirovaná, sa volá Melanchólia a predstavenie sa okrem iného zaoberá témou opakovania. Celé je to jedno nezvyčajné melancholické stretnutie. Niečo sme spolu kedysi zažili, niečo nás v istom období spojilo tak, že na to ani jeden z nás doteraz nevie zabudnúť. Vieme, že sa to už nikdy nezopakuje, už nikdy to nebude rovnaké, nikdy už nebudeme cítiť to, čo sme cítili, keď sme robili divadlo ako osemnásťroční, ale je to pre také nostalgické pripomenutie niečoho, čo bolo. Snažíme sa to zopakovať, ale už sme každý niekde inde a v tom je krásna melanchólia.

Kam ste si to nasmerovali vy, keď sa vaše divadlo vtedy pred desiatimi rokmi rozpadlo?

Odišla som študovať kulturológiu. Ale pri divadle som chcela ostať. Preto ma potešilo, keď ma na spoluprácu oslovil bábkarský súbor Gong. Poznali sme sa zo súťaží. Pripravila som s nimi inscenáciu Tristan a Izolda. Vtedy som prvýkrát spolupracovala s výtvarníkom Dušanom Krnáčom, s ktorým pracujem doteraz.

Vyhovovalo vám ako experimentátorke prostredie bábkarov?SD-na-aute.jpg

Čo sa súboru týka, bol to veľmi silný ročník, stretli sa tam Rebeka Poláková, Zuzka Porubjaková, Andrej Šoltés, Majo Chalány, Andrej Kováč. Ale uvedomila som si, že mi samotná réžia až tak nesedí. Chýbalo mi hranie. A tak som na škole založila neziskovú organizáciu PAT, pod ktorou som obnovila predstavenie Project Ophelia. Priestor sme našli v továrenskej hale bývalej emdéžetky, ktorú sme si prerobili na skúšobňu, ale neskôr celý areál zbúrali.

Takže ste zase museli vymyslieť niečo iné.

Začala som sa viac venovať organizovaniu alternatívnych podujatí. Po škole som spolupracovala napríklad s Petrom Kerekesom na príprave medzinárodného filmového dokumentu Ako sa varia dejiny. Chvíľu som bola aj manažérkou v Galérii Space, no a následne som zakotvila v divadle Aréna ako tajomníčka a starala som sa o niektoré projekty. Ale manažérska práca ma dosť frustrovala.

Prestali ste celkom hrať?

Popri práci som robila občas nejaké inscenované čítania pre niektorých vydavateľov a pôsobila som v divadle SkRAT. Ale nešlo to zladiť dokopy. Organizačná práca ma ubíjala, postupne som nadobúdala pocit, že nie som na správnom mieste, že nerobím to, čo som v živote chcela robiť. Nechcela som sa zaradiť do prúdu ľudí, ktorí skončia školu, začnú pracovať, zarábať, míňať, vezmú si hypotéku, ktorú budú tridsať rokov splácať. Cítila som, že prestávam myslieť a ak v tom zostanem dlhšie, tak sa zadusím.

Takže ste sa vrátili do rodného kraja, do menšieho mesta. Nebáli ste sa takého kroku?

Našla som tam dočasný azyl a pustila som sa do vlastného predstavenia. Príjemné a smutné na tom bolo, že som sa zrazu po rokoch ocitla v prostredí, kde som už skoro nikoho nepoznala. Ale táto anonymita mi vyhovovala, bola som oslobodená od akýchkoľvek rušivých faktorov, ktoré so sebou nesie malé veľkomesto. Okrem toho som tu mala dobré zázemie. Priestor mi najskôr poskytlo kultúrne stredisko v Bojniciach, potom dom kultúry v Prievidzi.

Vašou prvou inscenáciou, ktorú ste naštudovali pod novou hlavičkou, sú Cely. Aké to bolo, pustiť sa do toho na vlastnú päsť?

Chcela som začať sama od seba. Po päťročnej pauze, počas ktorej som nič vlastné nevyprodukovala, zrazu vzniklo niečo intímne a veľmi osobné.

SD-karkulka.jpgČo spôsobilo tú pauzu?

Chýbal mi hlbší zmysel toho, o čom divadelne vypovedať. V tom mi pomohlo dielo a denníkové zápisky francúzskej výtvarníčky Louise Bourgeois, na ktorú ma upozornil Edo Kudláč, bez ktorého impulzu by som sa už k divadlu pravdepodobne nevrátila.

Inscenácia Cely dozrievala veľmi postupne a pomohla mi veľa vecí prekonať. Vedela by som si predstaviť, že by som ju hrala ešte v šesťdesiatke, pretože sa bude vyvíjať so mnou. Beriem ju ako moju súčasť. Je to pre mňa až meditácia. Mimochodom, krátko po jej premiére som obnovila združenie, pod ktorého hlavičkou momentálne tvorím.

Je na vás divák v Prievidzi zvedavý?

Na prvý pohľad možno nevyzerajú moje predstavenia veľmi komunikatívne. Možno to vyzerá, že divák mi je ľahostajný, ale pravdou je úplný opak. Druhou pravdou však je, že v Prievidzi už do divadla na takýto typ predstavení veľa divákov nechodí.

V porovnaní s minulosťou je to biedne. Stávalo sa mi, že som hrala pre dvoch ľudí. A pritom, je strašne dôležité práve to, čo s predstavením nastane v súčinnosti s divákom. Môže fungovať jedine v komunikácii s ním. Divák je dôležitý, či je jeden, alebo ich je sto. Je to partner.

Hosťujete z času na čas aj v Bratislave. Aký je v tom rozdiel?

Pravdu povediac, hrávala som rovnako často v Bratislave ako v Prievidzi. Určite, že v Bratislave je situácia lepšia. Deje sa tu viac vecí na poli súčasného umenia.

S akým pocitom sa hrá pred dvoma divákmi?

Urobiť inscenáciu mi zaberie priemerne rok. Keď večer hrám, minimálne týždeň predtým skúšam, nehovoriac o tom, že každé naplánované alebo zorganizované predstavenie je malý zázrak. Pripravujem ho celý deň. Preto je pre mňa nepredstaviteľné, že by som ho zrušila. Keď prídu dvaja ľudia, je mi síce z toho do plaču a smutno, ale o to intenzívnejší je vzájomný kontakt. Divákov si väčšinou potom pamätáte. V podstate komunikujete s konkrétnymi ľuďmi, a je to o to intímnejšie. Pravdepodobne je to rovnako náročné pre herca, ako aj pre človeka v hľadisku. Vždy ma to však mrzí kvôli ostatným, ktorí sú do predstavenia zainteresovaní, čiže organizátor a, samozrejme, môj otec, ktorého som do predstavenia zapojila ako šéfa techniky. Robí zvuk, svetlá a projekciu.

Rodičia vás na vašej ceste podporujú?

Áno, a veľmi si to cením.

Čo robíte pre to, aby vaše inscenácie ďalej žili?

Nie je síce príjemné robiť sám sebe manažéra, obvolávať divadlá a festivaly a ponúkať seba samého, ale uvedomila som si, že to nikto za mňa neurobí, takže to už zvládam s odstupom. Netreba sa brať zbytočne vážne. Najdôležitejšie je zabezpečiť pravidelné hranie, aby sa predstavenia udržali vo forme. Je to živý organizmus. Jedinou záchranou na prežitie tohto typu tvorby sú nezávislé centrá. Ale spočítate ich na prste jednej ruky. Pre kamenné divadlá sú moje predstavenia neatraktívne. Východisko teda hľadám aj v zahraničných festivaloch, ale je to mravčia práca. Sama hľadám kontakty, posielam dévedéčka. Z dvadsiatich pokusov vyjde jeden.

Stojí to za to?

Určite. Aj keď neviem, ako dlho vydržím tento stav udržiavať. Je ubíjajúce, keď veci nevychádzajú podľa predstáv, ale nič nespadne z neba a niektoré veci sa nedajú urýchliť.

Cítite sa byť súčasťou divadelnej scény na Slovensku?

Nežijem intenzívne v komunite divadelníkov, tým, že žijem v Prievidzi, som odrezaná od „centra diania". Je to sčasti oslobodzujúce. Ale nerada by som sa uzavrela iba do svojich projektov. Snažím sa spolupracovať aj s inými režisérmi a divadlami. Je to pre mňa obohacujúce. V tomto zmysle je môj azyl v Prievidzi nevýhodný.

Čo vás pri divadle experimentálneho typu stále tak silno drží?SD-old.jpg

Pocit slobody. V tvorbe aj v spôsobe života. Teraz chcem tvoriť a teraz mám čo povedať. „Teraz" je pre mňa dôležité. O pár rokov to tak možno nebude. Je to vyčerpateľný zdroj, takže nechcem strácať čas niečím, v čom necítim zmysel.

Študovali ste kulturológiu. To slovo znie dosť odstrašujúco, prečo ste si ju vybrali?

Vedela som, že chcem zostať pri umení. Výhodou bolo štúdium manažmentu kultúry. Najradšej by som šla študovať práve teraz. Kulturológia ponúkla široký záber a možnosť zorientovať sa v dejinách umenia, estetike, filozofii.

V divadle sa inšpirujete cudzími textami a robíte si vlastné scenáre. Ako vznikajú?

Vždy pracujem s citátmi cudzích textov, väčšinou nedivadelných. S týmto materiálom narábam veľmi voľne. Vyberám slová, vety, odstavce a potom ich dosadzujem do vlastnej štruktúry. V scenári recyklujem okruh tém, ktoré ma zaujímajú.

Nedôverujete klasickým predlohám?

Nikdy som s klasickými predlohami nepracovala. Ak máte na mysli klasické divadelné hry. Divadelná hra je hotová vec. Neviem, čo si s ňou počať.

Takže nemáte pri tvorbe hranice?

Experiment je pre mňa o riziku. O overovaní vecí, v ktorých nemám istotu. Na začiatku musím cítiť adrenalín a musím si byť vedomá, že sa to môže skončiť fiaskom. Ak niečo nemám rada, tak skamenenie v zaužívaných istotách.

Myslíte si, že ste zrozumiteľná?

Spätná väzba v podobe burácajúceho aplauzu v tomto prípade neexistuje. Reakcie po predstavení sú väčšinou váhavé a zdržanlivé, zádumčivý potlesk, mŕtvolné ticho, niečo veľmi zvláštne, a až potom sa ľudia tak veľmi pomaly začnú obliekať a zdvíhať zo stoličiek. Nikdy neviete, na čom ste. Najlepšie reakcie sme zatiaľ paradoxne mali na zahraničných festivaloch, napriek rečovej bariére. Ale dôležité pre mňa je to, čo funguje alebo nefunguje počas predstavenia. A to sa nedá nijako opísať. Pre mňa je to skôr o odovzdávaní a prijímaní. Som presvedčená, že koľko odovzdávam, toľko dostanem späť.

Stalo sa vám, že vás divák vôbec neprijal?

Aj na to musí byť človek pripravený, je to reakcia. A je veľmi dôležité vedieť sa vyrovnať aj s neprijatím. Nie je to jednoduché. Stávalo sa mi to hlavne pri druhom projekte Hamletmachine, texte nemeckého dramatika Heinera Müllera, na ktorom som opäť po rokoch spolupracovala s Dušanom Krnáčom.

Naša interpretácia bola založená na hre s identitou, s textom sme pracovali obrazovo a zvukovo, využívali sme webové kamery, cez ktoré som sa zobrazovala v rôznych uhloch. S mojím otcom, ktorý v tomto predstavení zabezpečuje celú technickú stránku predstavenia, sme dlho hľadali a skúšali technológiu premietania, radili sme sa s mnohými ľuďmi. Softvér do predstavenia nám navrhoval Peter Gonda alias Ground, ale ani on ešte vtedy netušil, či je možné prepájať viacero kamier naraz. Bolo to dosť strastiplné, ale zamilovala som sa do moderných technológií a určite s nimi plánujem pracovať ďalej.

Čo si pod tým celým máme predstaviť?

SD-s-koralkami.jpgVýsledkom je tvar, ktorý sa ani zďaleka nepodobá na divadlo. Stretla som sa s rôznymi reakciami, od absolútneho nadšenia po zhrozenie. Najodmietavejšie reakcie boli so strany divadelníkov, najlepšie zo strany výtvarníkov alebo ľudí, ktorí s umením nemajú nič spoločné.

Neprijatie dokáže zraniť, naštrbiť. Vtedy mám chuť sa schovať, zazipsovať sa do spacáka. Ale nie je dôležité prijatie alebo odmietnutie predstavenia. Musím si vtedy pripomenúť, prečo som inscenáciu urobila a stáť si za ňou sama pred sebou.

Chcete v divadle provokovať?

Nejde mi o provokáciu. Konkrétne tento text je v zahraničí známy už tridsať rokov a bol pre mňa atraktívny. Hlavne z formálnej stránky, pretože bol založený na monológoch a pripomínal poéziu. Mal veľmi zaujímavý rytmus a doslova ponúkal audiovizuálne spracovanie. To ma priťahovalo. Hamlet v ňom odmieta byť Hamletom, Ofélia Oféliou, divadlo divadlom.

Zamerala som sa na striedanie mužsko-ženského princípu, hrania rolí. Okrem toho je to text plný násilia a agresie, revolúcií a dezilúzií, radikálnych riešení aj rezignácie. Bol takou osobnou vzburou. A mňa v tom čase veľa vecí štvalo, preto vo mne zarezonoval.

Čo vás štvalo?

Súviselo to s osobnými zmenami v živote, bolo to v období, keď som sa rozhodovala, čo bude ďalej. Najviac ma frustrovala nezmyselná práca. Keď mám robiť niečo, v čom nevidím zmysel. Nechcem v tom uviaznuť, zaradiť sa automaticky do procesu, prežiť život zarábaním a míňaním na nájom. Nechcem tak žiť. Nie teraz.

Musí vo vašom živote nastať nejaký radikálny obrat, aby ste zmenili pohľad na svet?

To je otázka rozhodnutia. Racionálne si uvedomujem, že sa budem potrebovať materiálne zabezpečiť a nemyslím si, že by to bolo možné z toho, čomu sa momentálne venujem. Nevidím možnosť, ako vo svojom prípade zladiť divadlo so zamestnaním. Viem, že dokážem robiť poriadne iba jednu vec. Súvisí to so sústredením. Takže je to iba otázka času, kedy sa rozhodnem, že sa začnem správať ako normálny dospelý človek. Ale rada by som ešte chvíľu vydržala.

Vychádzate pri tvorbe predstavení aj z týchto pocitov?

Zrejme áno. Napríklad posledná inscenácia Polylogue je o maliarovi, ktorý rieši otázku, či vie, alebo nevie maľovať, rieši sa tu status umelca ako takého. Kladieme v ňom otázku, kto určuje, či ste umelec, alebo nie, či to, čo urobíte, je kvalitné alebo nie.

Všetko sa odohráva v jeden deň, keď sa maliar má stretnúť so svojím učiteľom, ktorý má jeho obraz zhodnotiť. Od tohto momentu sa odvíja celá jeho ďalšia existencia. Stojí pred rozhodnutím, či bude maľovať obrazy, alebo sa vráti domov a bude maľovať steny. Zaujímalo ma, do akej miery nás v názore na seba samých ovplyvňuje názor okolia, aj to, čo pre ľudí znamená profesia.

Vyplýva z toho, že obyčajná práca nemôže ľudí uspokojiť?

To netvrdím. Ale zaujíma ma, či robia to, čo chceli robiť a či ich práca, ktorú robia, napĺňa. Nerozlišujem, o aký druh profesie ide.

Ako prichádzate k novým textom?

Mám oblasť tém, ktoré ma zaujímajú, zbieram rôzne druhy textov priebežne. Najviac pracujem s internetom. SD.jpgKeď objavím niečo zaujímavé, nabehnem do kníhkupectva, zavriem sa do knižnice - v Bratislave.

Zbieram obrázky a fotografie akéhokoľvek druhu, vystrihujem a nalepujem si ich do zošita alebo ich ukladám do počítača, mám ho už preplnený. Takto napríklad zbieram gestá ľudí. Je toho strašne veľa a zdanlivo to spolu ani nemusí súvisieť.

Čo vás popri vašom divadle a jeho manažovaní živí?

Hosťujem v iných divadlách a moje združenie okrem vlastných predstavení nabaľuje na seba aj iné projekty, scénické čítania, organizovanie kultúrnych podujatí.

A tiež spolupráca s Divadelným ústavom na projekte New writing - Dramaticky mladí. Táto iniciatíva prebieha aj v iných mestách a má podporiť mladých v písaní dramatických textov. Robím lektorku - v mojej skupine je päť mladých - šestnáať- až sedemnásťročných ľudí, ktorých som oslovila. V máji sa všetky skupiny predstavia na festivale Nová dráma.

Baví vás to?

Ani som netušila, ako veľmi ma táto spolupráca obohatí. Najsympatickejšie mi na tom je, že tí mladí sú vo veku, v akom som sa aj ja prvýkrát stretla s divadlom. Aj mi je ľúto, že sa v júni budeme musieť rozlúčiť.

Nechcete v tom pokračovať?

Rada by som, ale pravdepodobne sa onedlho presuniem do Bratislavy.

Tak predsa?

Aj teraz sa pohybujem stále medzi Prievidzou a Bratislavou, rozdiel je len v tom, že si tam potrebujem nájsť stále bývanie, čo mi momentálne spôsobuje problém. Budem tam pripravovať nové inscenácie, takže tam budem tráviť i viac času.

Takže nechcete priťahovať ľudí na vidieku k divadlu?

To by chcelo pustiť sa do nejakej ucelenej koncepcie v spolupráci s mestom. A to je utópia.

SD-ophelia.jpgA čo na to rodičia?

Prízvukujú mi, že mám už konečne urobiť niečo pozerateľné (smiech). Mamina chodí za mnou s nápadmi, čo by podľa nej bolo super. Tatko je tiež výmyselník, roky ma už nahovára, aby sme spolu robili Mikuláša pre firmy. Keď som kupovala svetlá, tešil sa najmä na farebné filtre. Verím, že to raz zrealizujeme.

Aká príležitosť vás teda v Bratislave čaká?

S Annou Gruskovou pripravujeme dokumentárnu monodrámu o Magde Husákovej-Lokvencovej, manželke Gustáva Husáka, herečke a prvej slovenskej režisérke.

Zrejme sa budete inšpirovať jej monografiou, ktorá nedávno vyšla.

Áno, kniha aj články Nadeždy Lindovskej boli prvotným impulzom. Zámer však nie je robiť autobiografické predstavenie. Sme teraz vo fáze rešeršu, zbierame textové, zvukové aj obrazové materiály, autentické výpovede ľudí.

Myslíte si, že sa ešte do Prievidze za divadlom vrátite?

Moje divadlo, teda združenie P.A.T., funguje na báze občianskeho združenia a nie je viazané na konkrétne mesto ani budovu. To je výhoda. Uvidíme, čo prinesie.

Slávka Daubnerová (1980) Narodila sa v Prievidzi. V roku 2004 vyštudovala kulturológiu na FiF UK v Bratislave. V roku 2006 založila nezávislé divadlo P.A.T. ako platformu pre súčasné divadlo, tanec a nové médiá. Pod touto značkou tvorí svoje monodramatické kompozície a projekty v spolupráci s hosťujúcimi tvorcami. Uviedla sólový projekt Cely podľa denníkov Louise Borgouise, Hamletmachine podľa textu Heinera Müllera a Polylogue podľa románu Jona Fosseho Melanchólia. Spolupracovala s viacerými divadlami (SND, SkRAT, Divadlo Pôtoň, Štúdio 12, Aktivnagruppa). Je lektorkou projektu Divadelného ústavu New Writing - Dramaticky mladí. Externe spolupracuje so Slovenským rozhlasom a literárnou agentúrou L.C.A., pre ktorú pripravuje scénické čítania. Momentálne spolupracuje na príprave ďalšieho ročníka medzinárodného divadelného festivalu Arteterapia v Banskej Bystrici a pripravuje sa na budúcoročný rezidenčný pobyt vo Francúzsku, kde chce naštudovať svoju novú inscenáciu.
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 233
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 548
  3. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 13 487
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 010
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 648
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 508
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 025
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 320
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 844
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 670
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 480
  4. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 392
  5. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 381
  6. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 199
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 8 075
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 436
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu