BRATISLAVA. Projekt Beaty Jablonskej a jej spolupracovníčok Osemdesiate sa sústredil na výber pôsobivých obrazov, sôch a objektov. Bohunka Koklesová vybrala fotografie, Monika Mitášová zostavila pozoruhodnú kolekciu architektonických štúdií, projektov a modelov, kým Vladimíra Büngerová sa prejavila aj autorsky: čiastočnou rekonštrukciou výstavy Suterén (z roku 1989). Kreatívne ju doplnila o ďalšie diela na nej zúčastnených autorov.
Osemdesiate sprevádza cyklus dokumentárnych i hraných filmov, kurátorské prehliadky a ďalšie podujatia. Generálna riaditeľka Katarína Bajcurová predstavila výstavu ako „dekádovú“ po dvoch, ktoré sa venovali 60. a 70. rokom.
Stotožnenie postmoderny s nástupom divokej maľby
Podnázov výstavy Postmoderna v slovenskom výtvarnom umení 1985 – 1992 však „dekádovému“ pohľadu protirečí. Divák namietne, že táto malá nepresnosť neprekáža a odborník usúdi, že umenie sa nedá zaškatuľkovať. Je však na vedení inštitúcie, akú stratégiu prezentácie v rámci chronologického mapovania nášho umenia zvolí a ako konkrétne výstavy nazve.
Ak po prehliadke Šesťdesiate zmenilo vedenie SNG pravidlá a ambicióznemu projektu Slovenské vizuálne umenie 1970 – 1985, na ktorom sa autorsky podieľala aj generálna riaditeľka, doprialo záber na väčší časový úsek, potom sa nemožno čudovať, že prítomná výstava napriek svojej efektnosti pôsobí ako neúplná: je segmentom širšieho celku.
Osemdesiate sú zatiaľ bez katalógu: vraj vyjde v máji. Snáď odpovie na otázky, ktoré výstava otvára.
Kurátorky pristúpili na skrátenie 80. rokov. Následne uverili, že u nás (rovnako ako vo svete) sa postmoderna začala počas sledovaného obdobia v architektúre, hoci domáce (v zahraničí citované) texty píšu, že sa na Slovensku udomácnila vďaka pluralite výtvarného života už na prelome šiesteho a siedmeho desaťročia. Navyše, Jablonská stotožnila postmodernu s nástupom našej „divokej maľby a sochy“, hoci 80. roky boli aj jedným so zenitov akčného umenia (odvtedy štúdio Erté organizuje jeho festivaly v Nových Zámkoch).
Absencia osobností
Kurátorka tiež podcenila i vynechala tvorbu autorov, ktorí jednej z postmoderných stratégií – prisvojeniu si (vysokých i triviálnych) dejín umenia v maľbe – zasvätili celoživotné úsilie: Rudolfa Filu prezentuje len jedno dielo, Milana Bočkaya, Kláru Bočkayovú, Mariána Mudrocha a ďalších žiadne.
V nadšení pre práce autorov, ku ktorým už boli ideológovia tolerantní a ktoré dôverne pozná, nepripomenula, že okrem nich žili v sledovanom období aj talentovaní umelci rovnakej generácie, čo z politických dôvodov nemohli ani vystavovať, ani študovať.
Tvorbu Igora Kalného nemala v danom kontexte vynechať, nech sú výstavné pravidlá SNG akékoľvek. A že na výstavu, ktorá preferuje maľbu, nezaradila ani jedno dielo z neskorej tvorby Milana Paštéku, hoci patrí k vrcholom nášho umenia 20. storočia a myslením súznie s hlbinným, nie módnym pritakaním postmoderne – žil ňou natoľko, že prekladal texty jedného z jej zakladateľov F. Lyotarda – je nemilým prekvapením: veď práve o maľbe Jablonská najčastejšie publikuje.
Viac dojmy než analýza
Národná galéria má v štatúte zakotvenú vedeckovýskumnú činnosť, ktorá má výstavám predchádzať, jej výsledkom sú aj katalógy výstav. Osemdesiate sú zatiaľ bez katalógu: vraj vyjde v máji. Azda odpovie na otázky, ktoré výstava otvára.
Bez adekvátneho vysvetlenia zámerov interpretácie nášho výtvarného umenia rokov 1985 až 1992 sa zdá byť jej koncepcia postavená viac na dojmoch jednotlivých kurátoriek, pričom úroveň ich odbornosti je evidentne rôzna, než na analýze a porozumení výtvarnému umeniu a jeho životu – tendenciám, tvorbe osobností, udalostiam a spoločenskému rámcu prezentovaného obdobia.
Autor: Zuzana Bartošová (Autorka kritička a historička výtvarného umenia.)
