Rozsiahly cyklus zo života Krista, obsahujúci celkovo 34 scén, bol namaľovaný niekedy v druhej štvrtine 15. storočia. V maliarstve strednej Európy vtedy doznieval tzv. krásny sloh, vychádzajúci z pražských cisárskych vzorov, no pod vplyvom ďalších umeleckých, ale aj teologických prúdov sa zároveň rodili jeho alternatívy.
Jednou z nich bol návrat k rozmerným epickým celkom s početnými scénami a motívmi, komentovanými neraz nápismi. Za rozvinutie bohatého rozprávania však monumentálne maliarstvo zaplatilo cenu vo forme menšej pozornosti umelcov k samotnej figúre, a teda jej nedbalého, len „účelového“ zapojenia do kontextu. Z určitej perspektívy tento trend síce možno považovať za rustikalizáciu dvorských predobrazov, ruka v ruke s ňou sa však mnohé témy obohacovali aj o príbehy a postavy, ktoré si dovtedy maliari všímali len okrajovo.
Takýmto obohatením je aj integrácia obeseného Judáša do cyklu nástenných malieb v Ludrovej.
Po obraze Bičovania Krista nasleduje scéna, v ktorej Judáš navráti tridsať strieborných a v samostatnom obrazovom poli napokon odvisne na konári suchého stromu.
Funkciou stredovekého umenia však nebolo iba tlmočenie biblických textov do vizuálnej podoby. Poznalo hneď niekoľko typov smrti: v prvom rade martýriu svätcov, ale aj heroickú smrť rytiera alebo vojaka v bitke, potupnú smrť zločinca alebo bosorky na popravisku, alebo smrť násilnú – vraždu, vrátane vraždy rituálnej, z ktorej boli takmer celý stredovek s obľubou obviňovaní Židia.
Každá z nich mala niekoľko modelových obrazov slúžiacich spoločnosti ako pars pro toto a cirkvi ako kontrolný mechanizmus pri upevňovaní ideologickej hegemónie.
Preto tiež samovražda musela mať svojho antihrdinu – Judáša.
Kostol Všetkých svätých v Ludrovej je súčasťou Liptovského múzea v Ružomberku a jeho nástenné maľby sú prístupné verejnosti dodnes.
Autor: Dušan Buran (Autor je historik umenia.)
