Dávid Hodek je unikát, a nielen na slovenské pomery. Veľmi mladí hudobníci tu sem-tam boli vždy, ale u bicích je to trochu inak - tie potrebujú nielen fyzickú silu, ale hlavne mentálnu zrelosť, ktorú má málokto v detských rokoch. Dávid ju má. O týždeň svoje schopnosti potvrdí pred veľkým publikom. Vystúpi v rámci komárňanského vydania jarných „džezákov“ pred veľkým Maceom Parkerom.
Toto nie je žiadna cirkusová atrakcia, ale naozaj zrelý muzikant, s ktorým radi vystupujú tí najvýznamnejší (nielen) slovenskí džezmeni. V podstate tu je len jediný rozdiel oproti tomu, keď hrajú s dospelým chlapom – stáva sa, že sa tento umelec pred koncertom hojdá na hojdačke na detskom ihrisku a po koncerte vytiahne autíčka.
„Keď som ho spoznal, mal asi päť alebo šesť rokov,“ hovorí prominentný saxofonista Rado Tariška, ktorý s Dávidom rád hráva. „Mal neuveriteľný rytmus, to je naozaj veľmi nezvyčajné v tomto veku, na rytme sa pracuje celý život a on ho dostal od Boha. A potom ma zaujalo, že hneď išiel po muzike. Počúval, komunikoval, reagoval na to, keď sme zahrali niečo prekvapivé a vystihol podstatu, nič nerobil samoúčelne. Ja som v jeho veku hral ľudovky na klarinete, a on je už veľmi ďaleko.“
Spontánna muzikalita
Nedávno sa David dostal do naozaj prominentnej spoločnosti – hosťoval v jednej skladbe skupiny Hot House v rámci cyklu Jazz na Hradě (pražskom). Z koncertu, ktorý sa konal 3. októbra minulého roku, vyšlo nedávno aj CD, ktoré krstil sám český prezident – patrón hradných koncertov aj CD edície. „Hrať po bubeníkovi, akým je Majo Ševčík, nie je žart,“ hovorí Rado Tariška, tiež člen Hot House, „ale Dávid to zvládol, žiaden podstatný kvalitatívny rozdiel medzi nimi nevidím.“
Dávid pristupuje k hudbe úplne spontánne, ako dieťa, ktoré sa spontánne učí reč a nerozmýšľa nad skladbou vety a gramatikou. „Berie hudbu, ako leží a beží. Len niekedy, keď niečo počúvame, tak ho upozorním na to, čo sa v hudbe deje, aby lepšie zaznamenal kontext,“ hovorí Tariška. „Okrem muzikality u neho cítiť vysokú prirodzenú inteligenciu,“ dodáva saxofonista Nikolaj Nikitin.“
Oheň sa rozhorel pri videu
Dávidovi rodičia si uvedomujú, ako ľahko by mohol stratiť detstvo a snažia sa tomu zabrániť. Otec nie je ten typický horlivý činorodý manažér mladých hviezd ani pohonič. Oco a mama Dávida nenútia do ničoho, nechávajú jeho muzikalite voľný priebeh, beztak má už obrovský náskok. Ani jeden z nich nie je hudobníkom, aj keď mama učí tanec a otec je vášnivý poslucháč a zaujíma ho všetko okolo hudby. Mať syna talentovaného bubeníka chcelo však od nich naozaj veľkú obeť – donedávna bývali v jednoizbovom byte, až minulý rok sa presťahovali do väčšieho.
„Začal som hrať v troch rokoch,“ spomína si Dávid. Ako sa k tomu dostal, si presne nepamätá, má to od rodičov. „Oco mal nahrané video skupiny Earth, Wind & Fire. To sa mi tak zapáčilo, že som to pozeral celý týždeň stále dokola.“ Fascinoval ho hlavne bubeník. Prichádzalo aj ku komickým situáciám. Raz domov dotiahol niekoľko kamarátov, že im ukáže niečo fantastické a pustil im DVD džezmana Marcusa Millera. Decká však jeho džez zvysoka odignorovali, kým Dávid nadšene poskakoval pri obrazovke, hrali sa na koberci s hračkami.
Od hrncov k džezu
Prvé kroky boli typické bubenícke – babkine hrnce, aj keď varechy nie – otec mu kúpil normálne paličky a skrátil ich. „Aj v škôlke som otočil fúrik naopak a búchal som po ňom.“
Naozajstnú biciu súpravu, aj keď detskú, dostal, keď mal štyri roky, za dva roky ju úplne roztrieskal. Do partie ho vzal dedo – amatérsky muzikant – a jeho kamaráti. Talent sa rozvíjal bleskurýchlo a onedlho bol Dávid členom medzinárodnej skupiny, ktorú inicioval jeho otec. Členmi V4Jazz Bandu boli tínedžerskí hráči z okolitých krajín – dvanásťročný maďarský klavirista, jeho rodák, osemnásťročný kontrabasista, dvanásťročná moravská speváčka a sedemnásťročný poľský saxofonista. Organizovať takúto kapelu je však nesmierne ťažké, a tak je to dnes už len príležitostná formácia. Dnes hrá Dávid okrem iných aj s prominentným maďarským klaviristom a skladateľom Pétrom Sarikom, ktorý ho pred časom priviedol k džezu. Momentálne pripravujú Dávidov debutový album, na ktorom budú pôvodné Sarikove skladby.
Čo je nezdravé
Dávid dnes hrá regulárne normálne koncerty s významnými džezovými hudobníkmi nielen zo Slovenska, ale z celej Európy. Na otázku, či je to zdravé, aby sa dieťa pohybovalo v kluboch, ktoré nebývajú synonymom zdravého prostredia, otec neváha ani chvíľu. „Tie koncerty až tak často nie sú, a v kluboch hrávať treba, veď doma v obývačke sa nedá naučiť nič, treba byť tam, kde džez vzniká, a to sú kluby. Dávid žije zdravo, rád hrá futbal. Skôr si myslím, že nezdravé je, keď napríklad rodičia budia malých krasokorčuliarov denne o štvrtej ráno, aby mohli ešte pred vyučovaním trénovať, zdôrazňuje otec Szilard. „Tu práve cítim najväčšiu rodičovskú zodpovednosť,“ zdôrazňuje. „Podporujem ho, ale k ničomu nenútim.“
„Je neuveriteľné, aký vie byť pohodlný a pomalý,“ smeje sa mama Andrea. Keď má niečo urobiť, ráno vstať alebo sa rýchlo obliecť. Ale keď si sadne za bicie alebo vybehne na ihrisko s loptou, hneď sa úplne zmení.“
Školy
David momentálne nemá pedagóga. Keď mal päť a šesť rokov, chodil na džezovú akadémiu do Budapešti – jeho talent si všimol profesor Vilmos Jávory, ale potom prišla povinná školská dochádzka. „Veľa ľudí mi hovorí, prečo ho nevezmeme do Ameriky, že tam je kopa dobrých škôl,“ hovorí otec.
„Ale muzikant potrebuje nielen vzdelanie, ale aj dušu, zrelosť. Nechcem nič uponáhľať.“ Ale jeden sen predsa len otec so synom majú – prestížny Monkov inštitút, kde berú len tých najlepších z najlepších. A pre začiatok asi džezová vysoká škola v Štajerskom Hradci, keď už bude mať na to vek.
Srdce
Koncert sa začína a od prvého momentu je jasné, že toto je hudba. Taká naozajstná, ktorá vychádza z emócií. Na to, aby bol hudobník dobrý, nepotrebuje iba hráčsku techniku, ale aj alebo predovšetkým srdce. Schopnosť empaticky počúvať ostatných, spracovať to, čo mu posielajú a dať to dokopy. Takéto slúženie celku je špeciálne priorita hráčov na bicích, nenadarmo sa hovorí, že kapela je taká dobrá, aký dobrý je bubeník.
Dávid na to má. Všetko ostatné je vecou výdrže. A keď sledujete, ako sa do hudby vie položiť, ako aj mimikou zdôrazňuje charakter skladby, nemáte pochybnosti o tom, že toto bude jeden z ľudí, ktorí neostanú odkázaní na pár našich džezových klubov a festivalov. Už teraz má za sebou koncerty v Maďarsku, Česku či Chorvátsku. A ponuky prichádzajú, napríklad od amerického perkusionistu maďarského pôvodu Tommyho Viga, ktorý hral s Milesom Davisom, Dianou Ross či Frankom Sinatrom.
Keď bol Dávid s otcom pred piatimi rokmi na bratislavskom koncerte legendárneho saxofonistu Macea Parkera, ten si ho všimol, vytiahol ho na pódium a daroval mu šiltovku. O týždeň si spolu zahrajú na jednom pódiu. S kým bude hrať o päť - desať rokov
