Škrtala, vracala späť, škrtala a zase vracala. Intímny príbeh o mladej baletke aj jej vzťahoch s mužmi si režisérka Laura Siváková poriadne premyslela.
Otvorila zásuvku a našla v nej svoju mladšiu verziu. Dvadsaťdvaročnú Lauru a jej študentský scenár. Spomenula si na neho, keď začala plánovať svoj druhý celovečerný film. „Šokovalo ma, aká som v ňom bola úprimná. Najprv som sa zľakla, vravela som si, že by som svoje skúsenosti a predstavy o vzťahoch nemala až tak prezrádzať. Ale nakoniec ma ten mladícky elán očaril a začala som dúfať, že sa mi podarí dostať aj na plátno,“ hovorí režisérka Laura Siváková.
Manipulácia až do maxima
Dnes je už film v kinách, volá sa Nebo, peklo... zem. Je to intímny príbeh o mladej žene, alebo, ešte presnejšie, príbeh o mladom dievčati. Tancuje a sníva, že sa dostane do baletného súboru v Barcelone. Nasadať do lietadla však tak skoro nebude, najprv bude musieť trochu dospieť. „Keď som mala dvadsať rokov, bola som, myslím si, rovnako čulá ako dnes. Nezmenila sa mi povaha. Akurát ma nános prežitkov pripravil o naivitu,“ vraví Siváková. „Veľa vecí už viem ohodnotiť dopredu a som viac v strehu.“
Film je intímnym príbehom o mladej žene, presnejšie o dievčati, ktoré tancuje a sníva, že sa dostane do baletu v Barcelone.
Baletka Klára ešte naivná je. A keď sa zaľúbi, robí veci aj tak trochu bezhlavo. Laura Siváková jej zámerne vybrala staršieho milenca, lekára Rudolfa. Pri ňom sa dalo dobre ukázať, aké to je, keď sa zatiaľ neohrozovaný a detský svet rúti. „Starší muž už pozná všetky tie vzťahové pozičné hry – mladé dievča ešte nie. Nezbadá, že sa ňou manipuluje.“
Vo filme je aj jedna, nie práve ukážkovo bežná scéna. Skôr je obrazom Sivákovej predstáv a úvah, kam až také manipulovanie môže zájsť: Klára stojí pred zrkadlom, Rudolf k nej pristúpi, rozbehne erotické hry – a potom po chvíľke odíde. „Nevedela som, čo s tou scénou urobiť, obávala som sa, že jej nikto nebude môcť uveriť. Vyškrtla som ju teda. Potom som ju vrátila späť, znovu vyškrtla a znovu vrátila. Nakoniec som sa na ňu odvážila. Tá manipulácia je v ňom vyhrotená do maxima, ale také niečo predsa mnohí poznáme. Už máme pocit, že nejaký vzťah vzniká, a zrazu ten druhý nepochopiteľne vycúva,“ hovorí Siváková.
Okrem Zuzany hrá aj zvuk
Svoj prvý film Quartétto nakrútila v roku 2002, je o troch dcérach a ich vzťahu k matke. Robila ho za málo peňazí a rýchlo, ešte si vraj ani nestihla vybaliť kufre po príchode do Bratislavy a už išla na obhliadky. Na film Nebo, peklo... zem mala oveľa viac času, mohla si ho teda aj premyslieť.
Je to vidieť, v kameramanoch Martinovi Žiaranovi a Petrovi Kelíškovi našla dva veľké talenty. V príbehu zahrala hudba Oskara Rózsu a spolu s ňou aj ruchy a zvuky, dômyselne sú vybraté interiéry. „Pri Quartétte som ešte ako režisérka trochu tápala. Ani o obraze príliš nerozmýšľala a o tom, čo všetko sa dá spraviť so zvukom alebo s kostýmom, som skoro nič nevedela,“ hovorí.
Quartétto sa dostalo do kín v čase Vianoc. Dnes si pravidelne oprašuje festivalové sošky, ktoré zaň dostala, ale viac by ju tešili správy od divákov. Prichádzali až neskôr, keď film premietla Česká i Slovenská TV.
S filmom Nebo, peklo... zem vstupuje do kín v čase, keď už sa na naše filmy chodí viac. Na premiére ho uviedli ako „ženský film“. Laura Siváková protestuje. „Vzťahy predsa citlivo prežívajú aj muži, a okrem toho, mali by sa prísť pozrieť aspoň na Zuzanu Kanócz,“ vraví.
A nemyslí to preto, že Zuzana v hlavnej úlohe výborne vyzerá. Jej tvár emocionálne nesie veľmi veľa scén. Darí sa jej to, pretože presne i prirodzene prechádza polohami a stavmi, ktoré Laura Siváková odvážne i zasnívane opísala, s odstupom dospelej ženy i režisérky.
Ženu utvárajú muži
Recenzia / film
V novom filme Laura Siváková zhodnotila svoje osobné skúsenosti.
Veľa o filme Nebo, peklo... zem naznačuje už slogan. Môžeš sa utopiť alebo vyplávať, hovorí. Tým morom sú, pochopiteľne, ľudské vzťahy. V ich centre je dvadsiatnička Klára, úspešná baletka. Okolo nej zúfalá matka, otec v kríze stredného veku, neverný partner, starší milenec a jeho dcéra. Dokopy solídny základ na psychologickú drámu.
Laura Siváková ju napísala aj režírovala sama a na rozdiel prípadov kolegov, keď také spojenie nedopadlo dobre (Tango s komármi Miloslava Luthera), cítime, že na scenáre má mladá režisérka školu. Teraz doň vložila osobné skúsenosti, dilemy a traumy.
Dospievanie jednej ženy
V debute Quartétto pred siedmimi rokmi Siváková rozohrala príbeh štyroch ženských hrdiniek. O dospievaní mladej ženy hovorí aj Nebo, peklo... zem.
Klára, ktorá nosí masku modernej ženy, je v skutočnosti skôr detinská, zmätená a bláznivá. Sú však muži, ktorým tým imponuje, napríklad päťdesiatnik Rudolf. Je od nej o generáciu starší, je šarmantný a zdá sa jej, že ukrýva tajomstvo.
Spája ich aj povolanie, obaja pracujú s telom. Ona ako baletka, on ako chirurg. Vodné scény, ktoré majú byť metaforou duše hrdinky, však ukazujú, že vyplávať k hladine a nadýchnuť sa čistého vzduchu pre Kláru nebude ľahké. Ženské charaktery majú hĺbku. O poznanie jednoduchšie sú vo filme zobrazení muži: šarmantný zvodca, ideálny brat, workoholik-sukničkár. Vtipom z kategórie nechcených je Jiří Korn vo vedľajšej úlohe tanečníka z Barcelony. Škoda je aj tých pár príliš modelových skratiek. „Náhodou“ cez okno alebo otvorené dvere sa toho hrdinka dozvedá viac, než je pre príbeh zdravé.
Detaily sú základom úspechu
Čo poteší, sú kulisy civilnej Bratislavy, bezchybná kamera a dôraz, kladený na nenápadné detaily. Hrdinka číta Murakamiho, počúva soundtrack muzikálu Neberte nám princeznú či rozpráva známe urbánne legendy – a aj preto celok pôsobí tak vierohodne.
Nebo, peklo... zem je film taký ako jeho názov. Žiadne artové výšiny, ale ani zúfalý nepodarok. Stojí pevne na zemi.
Réžia: Laura Siváková. Scenár: Laura Siváková. Kamera: Peter Kelíšek, Martin Žiaran. Hudba: Oskar Rózsa.
Hrajú: Zuzana Kanócz, Bronislaw Wroclawski, Lukáš Latinák, Dagmar Bláhová, Dagmar Edwards, Jiří Korn, Ivan Martinka a ďalší. Slovenská premiéra: 16. apríl.
Miloš Krekovič
