BRATISLAVA. Nová budova SND patrila sobotu silným ženským témam. Popoludní zaznela v Štúdiu výpoveď ženy z hry Marguerite Durasovej Anglická milenka.
Príbeh vrahyne
V zmysle inštrukcií autorky sa tento text prezentoval takmer bez kulís, striedmo aj herecky. Napriek tomu príbeh nepochopiteľnej vrahyne, ktorá zabila svoju sesternicu a dlhoročnú pomocnicu v domácnosti, fascinoval nielen vyšetrovateľa.
Vladislav Beneš kládol profesionálne, psychologicky rafinované, naoko neemotívne, ale predsa veľmi nástojčivé otázky. V prvej časti vyšetroval manžela v civilnom podaní Jiřího Štepničku, v druhej až detinsky urozprávanú manželku, ktorú hrala Kateřina Burianová. Táto sklamaná žena nemala možnosť celé desaťročia vypovedať svoju verziu sveta. Ani otrasný zločin, ktorý spáchala, jej však poslucháčov nezaručil. „Povedala som niečo
, čo vás odradilo? Vypršal čas? Tak sa to skončí vždy, či už človek nejaký zločin spácha, alebo nie,“ končí jej otrasná spoveď.
Rituálny kúpeľ
Aj v Mikve, v druhej z hosťujúcich produkcií Národného divadla, sa hovorilo o tých najintímnejších ženských problémoch. Mikve je rituálny kúpeľ, ktorý ortodoxné ženy musia navštevovať raz v mesiaci, aby mohli byť opäť telesne pripravené pre svojho manžela.
Text Hadar Galronovej Mikve získal v Izraeli titul Hra roku len pred štyrmi rokmi, na repertoári ND je len pár mesiacov, ide teda o veľmi objavný titul. V Bratislave sa mu dostalo búrlivého prijatia postojačky, hoci tento príbeh nepatril zďaleka k tým divácky najatraktívnejším. Jeho autorka vyrastala v ortodoxnej židovskej komunite, sama musela prejsť cestou hľadania vlastnej cesty.
Čo robí dobré divadlo? Konfrontuje mýty, provokuje, šokuje aj dojíma.
Nespochybňuje silu viery, k niektorým úsmevným ortodoxným zákazom pristupuje s iróniou, ale absolútne vážna je vtedy, ak hovorí o koncepte vlastnenia ženy mužom či o tlaku, ktorý na ženy vyvíja spoločnosť. Vlastný názor, cit, ba doslovne aj fyzická sebaobrana sa definujú ako spurnosť, čo sa v tejto komunite rovná exkomunikovaniu.
Duše a telá
Galron sa v jednom rozhovore vyjadrila, že cíti rešpekt k židovským textom a tradíciám, podľa nej však prázdnu nádobu treba naplniť niečím novým. Na jej hry síce niektoré ortodoxné komunity vydali zákaz navštevovania, o divákov a predovšetkým diváčky však napriek tomu nemá núdzu.
V réžii Michala Dočekala sa táto hra dočkala decentného inscenovania. Vo vynikajúcej scéne Jana Dušeka sa odhaľovali duše i telá žien. Hlavná kúpeľníčka v podaní Ivy Janžurovej bola vykonávateľkou dogmy. Ženy s problémami dúfali, že v nej nájdu oporu, ale ona sa bála urobiť niečo, čo by nebolo úplne kóšer. Pritom sama mala s ortodoxnou políciou svoje skúsenosti po tom, čo z komunity odišla jej dcéra. Hoci je táto dráma takmer vzorníčkom problémov - od dohodnutých manželstiev až po týranie - vďaka plastickému vykresleniu postáv nepôsobí schematicky a už vôbec nie ako výlučný problém židovského práva.
Ženský ansámbel vytvoril v rámci nej autentický svet veľmi rôznych typov. Kríza v závere hry preverí nielen návštevníčky mikve, ale aj ich partnerov, u ktorých hľadali cez telefón pomoc. Táto hra nie je vôbec veselá, ale robí s divákom presne to, čo má robiť dobré divadlo - konfrontuje mýty, provokuje, šokuje, ale aj dojíma. Ženské drámy vystriedala včera na javisku Činohry SND „ľahkosť“ Dona Juana v podaní Miroslava Donutila.
