ROZHOVOR / TV OKO

Tereza Nvotová: Neriešim svoj mediálny obraz

Médiá o nej spočiatku písali ako o neposlušnej dcére herečky Anny Šiškovej a režiséra Juraja Nvotu. Dnes však TEREZA NVOTOVÁ zaujíma médiá predovšetkým ako režisérka filmového dokumentu o Triumfálnom centre viery.

Už päť rokov žije v Prahe, nedávno však zavítala na pár dní do Bratislavy. Na festivale Febiofest tu totiž TS-portr.jpgpremietli jej debut, dokument Ježíš je normální! A chcela sa tiež zúčastniť prezidentských volieb. Médiá o nej spočiatku písali ako o neposlušnej dcére herečky Anny Šiškovej a režiséra Juraja Nvotu, ktorá ako šestnásťročná utiekla do Prahy za svojou láskou, kontroverzným výtvarníkom Davidom Černým. Dnes však TEREZA NVOTOVÁ, prváčka na FAMU, zaujíma médiá predovšetkým ako režisérka filmového dokumentu o Triumfálnom centre viery. A ako herečka, ktorá si zahrala už v troch filmoch.

Máte za sebou celovečerný dokument. Čo chystáte teraz?

Fúha, toho je veľa. Píšem scenár k filmu, ktorý bude na pomedzí hraného filmu a dokumentu, taká dokudráma - volá sa to Dramaterapia. Vychádza z reálnych postáv, ale sú tam fiktívne situácie, príbeh a postavy skresľujem.

Je to o vás a o vašej mame?

Nie je to úplne o nás. Sme tam obidve, ale ten príbeh sa týka ešte ďalších ľudí. Potom pripravujem vec, ktorá sa volá Crizix, internetový dokumentárny seriál. Má to byť „cyberpunkový" dámsky sprievodca hospodárskou krízou. Chceme, aby to bolo interaktívne, preto skúsime preraziť podobnou cestou ako videá na youtube a vyzveme ľudí, aby sa do toho zapojili. Názov Crizix je mienený v konotácii s Matrixom - v seriáli sa budeme snažiť „postaviť si našu vlastnú krízu". Na to, aby sme jej mohli konečne aspoň trochu porozumieť. Nemá to však byť žiadny super seriózny vážny film, skôr by mal inou formou mapovať celé spektrum od anarchistov, ktorí sa boja apokalypsy a zakopávajú zlaté tehličky do steny, po politikov a ekonómov, ktorí krízu aktívne alebo neaktívne riešia na svojej úrovni. A potom ešte pripravujem dva filmy do školy. Jeden sa bude týkať kvantovej fyziky, parašutistov a otvárania vedomia. A potom robím pre Českú televíziu, s ďalšími štyrmi režisérmi, dokumentárny seriál týkajúci sa pádu železnej opony a ľudí, ktorí mohli vďaka tomu vyjsť na svetlo sveta. A ešte sa chystá bratislavský undergroundový majáles a snažíme sa zohnať prostriedky, aby sme mohli natočiť filmík o súčasnom slovenskom undergrounde.

A Noemova duha?

To je ďalšia vec, dlhodobejší projekt, trošku drahší a bude to ironická, apokalyptická dokumentárna rozprávka. Chceme využiť napríklad aj animované prvky, pôjde o spájanie rôznych udalostí, ktoré sa vo svete dejú, v konotácii so starovekou potopou, s takou veľkou otázkou, že „čo to vlastne je a kam to speje?" - ktorú budeme riešiť miešaním zveličenia a hororového očakávania.

Na prváčku ste dosť aktívna.

Mám dva svety. Veci do školy a veci, ktoré robím so svojím producentom, s ktorým som robila aj prvý film. A človek nejako musí aj zarábať peniaze.

Máte pocit, že sa ešte máte čo učiť?

TS-port-cb.jpgJasné, že sa ešte mám čo učiť. Hrozne veľa, a myslím, že sa to nekončí ani školou. Ale určite je fajn mať skúsenosť.

Väčšina ľudí začína s menšími projektmi. Vy ste si hneď trúfli na celovečerný film?

To nebol môj pôvodný plán. Skôr sa to tak nejako prihodilo... Napísala som jednu reportáž a urobila nejaké fotky. Potom mi volal kamarát, producent, že poďme z toho urobiť celovečerný film. Mne to spočiatku prišlo ako nezmysel, že ja v osemnástich mám chystať celovečerák. Ani na FAMU som ešte nebola. Ale potom som tomu uverila a povedala som: Dobre, poďme to skúsiť. A podarilo sa to.

Váš film Ježíš je normální! odhaľuje zákulisie kresťanského spoločenstva, ktoré pôsobí v Prahe, nazýva sa Triumfální centrum víry. Čo hovoria na film vaši pedagógovia?

Tým sa to asi celkom páčilo, dokonca sme si film púšťali aj v škole. Profesor Vachek, ktorý mal ku mne spočiatku ťažkú nedôveru a predtým ma komentoval slovami, že som človek, ktorý ešte nič nevie, keďže ešte nemá za sebou školu - tak ten tiež povedal, že „dobre". Takže asi dobre.

Nedôverovali vám, a preto vás prvý rok neprijali na školu?

To nie. Oni tam väčšinou človeka na prvýkrát neprijmú, ale tým sa nechcem obraňovať - akože ja som bola tá talentovaná a oni ma neprijali. Pozreli si moje práce a strašne do mňa hustili, aby som sa prihlásila o rok, vraj chcú vidieť, kam sa posuniem. A urobili dobre, lebo ináč by som tento film nemala kedy natočiť.

Ako sa vám mladej, neskúsenej, podarilo presvedčiť producentov a získať na film peniaze?

Peniaze nedávajú producenti, ale grantové komisie alebo sponzori. Mala som producenta a projekt presvedčil grantové komisie v Česku a na Slovensku, aby nám na to prispeli. Nejaké výnosy z toho fakt nemáme. Išlo nám o to, aby to hlavne vzniklo. Myslím, že do toho išli najmä z dôvodu, že som mala ku komunite prístup a vlastnú skúsenosť s niečím podobným.

Aké reakcie váš film vyvoláva?

Z môjho pohľadu výborné. Nechcela som nikomu predostierať ťažké pravdy o tom, čomu majú alebo nemajú TS-takeit.jpgľudia veriť. Skôr som chcela vyvolať diskusiu a nastoliť otázky, na ktoré zabúdame. Človek si môže povedať, že ľudia, ktorí navštevujú Triumfální centrum víry, sú proste magori a odsúdi to. Alebo sa začne pýtať aj sám seba, ako to on sám má v rámci - povedzme - spirituálnych otázok. A to sa, myslím, podarilo.

Čo je Triumfálne centrum viery? Za sektu sa nepovažujú.

Sekta je vlastne nadávka, toto slovo by som nepoužívala. Ja tomu hovorím kontroverzné spoločenstvo. Celé toto hnutie vzniklo v šesťdesiatych - sedemdesiatych rokoch v Amerike a vyšlo z takzvanej charizmatickej vlny - nazývala sa aj letničná. Išlo im o obnovu kresťanstva na modernejší spôsob. To však postihlo celé spektrum kresťanstva. A z toho vznikla odnož, ktorá sa volá Hnutie viery a celé je to založené na pozitívnom myslení, zázrakoch a viere, ako základnom kameni toho, aby bol človek dokonale šťastný. Keď veríš, tak to všetko bude tak, ako veríš. Boh proste chce, aby si bol bohatý, zdravý, úžasný, najlepší. A ak správne veríš, tak to tak bude. Založil to pán Kenneth Hagin, tým, že postavil univerzitu, kam sa chodia pastori Hnutia viery učiť, ako to robiť, a postupne sa to objavilo po celom svete. Je to také „cool" kresťanstvo. Z môjho hľadiska trochu konzumný spôsob viery.

Pastori majú špeciálnu, až agresívnu metódu kázania - kričia, opakujú slová, smejú sa. Nazvali by ste to vymývaním mozgov?

Ľudia to veľmi často k tomu približujú. Ale ešte som nečítala serióznu vedeckú prácu, ktorá by definovala, čo presne vymývanie mozgov je. Nechcem sa púšťať do týchto vôd a niekoho súdiť.

Je to teda manipulácia?

Svojím spôsobom áno. Ponúkajú tam určité pravdy a návod na život, ktorý je jednoduchý a jasný. Priestor na hľadanie a pochybovanie je veľmi malý. Kritické myslenie likvidujú. Zjednodušuje to život a preto to majú ľudia radi, lebo sa neradi ocitajú v chaose.

Pre väčšinu ľudí, ktorí to pozorujú zvonka, je asi nepochopiteľné, ako tomu normálny človek môže podľahnúť. Chýba týmto ľuďom niečo, čo im kázne tohto typu nahrádzajú?

Ľudia prahnú po nejakom rozčlenení sveta, aby ho mohli poňať a pochopiť. A my práve žijeme v dobe, ktorá nie TS-luther.jpgje čierno-biela. Ľudia sú stratení. Tým, že nebojujú proti nejakému veľkému zlu, nevedia, kde sú hodnoty a snažia sa ich hľadať. A keď potom príde niekto a povie, že má odpovede na všetky otázky, strašne radi a ľahko sa k tomu priklonia. Do týchto spoločenstiev prichádza veľa mladých ľudí. Každý máme v takomto veku - napríklad v mojom alebo v nižšom - potrebu byť metalisti, hipisáci, emo či čokoľvek, každý sa chce pričleniť k nejakej názorovej skupine, aby objavil svoju identitu. A potom tam chodia starší ľudia, ktorí si prežili ťažké obdobia. Ale je to vlastne vymenenie jednej závislosti za druhú. Keď vidíte túto „moju" skupinku, ako niekde kričia na ulici, tak si asi poviete: „Čo to je? Veď to sú úplní magori." Ale keď spoznáte ľudí, čo sú vnútri, zistíte, že oni v to strašne úprimne veria. Nie sú to žiadne svine, ktoré by chceli zle. Len sú namotaní na štruktúru, ktorá funguje na základe podľa mňa nie úplne kóšer princípov. A tak, ako dokáže pozdvihnúť, vie aj udupať.

Na väčšinu ľudí pôsobia tieto kázne aj komicky.

Je to komické. Aj ja som sa tam dosť nasmiala. Lebo my už sme si zadefinovali tento svet, ako funguje, a niektoré veci nám pripadnú absurdné. Ale tí ľudia to tak nevidia, pretože oni už model normálneho, racionálneho, kritického myslenia úplne prešli - to nechcú. Oni chcú myslenie vypnúť, lebo evokuje negatívne veci a pochybnosti.

Je to aj sklamaním z oficiálnej cirkvi?

Aj to. Oni všetci tvrdia, že kostoly sú kamenné budovy, kde nie je Boh, a že „my tu máme Boha, lebo ho prežívame živo". Operujú s pojmami ako „živý Boh", „znovuzrodený" a podobne.

Asi najotrasnejšie na každého zapôsobí to, čo sa deje v Triumfálnom centre viery s deťmi. Najmä moment, keď sa chlapček dostane do akéhosi tranzu, plače na zemi, a nikto ho nepríde ani pohladkať. Kazateľka to zhodnotí tak, že ho navštívil duch svätý a odteraz už Tomáško nikdy nebude taký, aký bol.

To bolo zvláštne. Myslela som si, že ideme natočiť obyčajnú besiedku detí a toto sa tam prihodilo. Pre nás to TS-take-it2.jpgbol tiež silný zážitok.

Nemali by sa o to zaujímať orgány činné v trestnom konaní?

Trestné to nie je, vyjadrili sa k tomu aj policajti. Rodičia sa proste rozhodli, že takto budú svoje deti učiť, to je ich rozhodnutie. Samozrejme, s takýmto spôsobom výchovy úplne nesúhlasím.

Ako ste si získali dôveru tých ľudí?

Normálne. Chodila som tam, aj bez kamery, bez foťáku, bavila som sa s nimi, prežívala a pozorovala rôzne situácie. Chcela som ich pochopiť, naozaj úprimne. Boli veľmi ochotní spolupracovať, aj keď sú zvyknutí, že z nich všade robia sektu. Videli, že nie som typ, ktorý príde raz a na druhý deň vyjde v nejakom časopise, že „fuj, pozrite sa, čo to tam tí ľudia robia". Skôr som bola divný element, ktorý sa tam obšmietal dva roky. A potom som sa ich spýtala, či ich môžem točiť a oni mi verili, tak povedali, že „jasné".

Vy sama hovoríte, že ste ten film nakrútili tak, aby nikoho nesúdil, aby si každý utvoril úsudok sám. A váš postoj k tomu celému je aký?

Môj postoj? Ja mám skúsenosť zo svojho detstva. Navštevovala som bilingválnu školu v Petržalke, kde nás vyučovali americkí misionári, tiež z Hnutia viery. A zobrala som si zo svojej detskej skúsenosti pozitívnu vec, a to, že nie som schopná sa do niečoho vrhať bez rozmýšľania, musím si všetko nechať cez seba prefiltrovať a nové pravdy si obhájiť. A keď niečomu verím, tak to už ani nie je viera, ale musí to byť skôr presvedčenie, musí to byť zliate so mnou. Čo sa týka týchto spoločenstiev a cirkví, môj názor nie je ani, že ich musíme zakázať, ale nie je ani „poďme sa všetci do nich zapojiť". Skôr si myslím, že to tak pekne znázorňuje hľadanie človeka a to, kam až môže pritom zájsť. S kopou vecí, ktoré sa tam dejú, by som nechcela súvisieť. Ale zároveň nevidím len negatívnu stránku - že to je manipulácia, sekta a neviem čo. Jasné, atribúty toho tam sú. Ale vidím to komplexnejšie. Tí ľudia nie sú zlí, len sa snažia hľadať, a ja im želám, aby toto bolo len jednou z mnohých zastávok na tej ceste.

Škola, do ktorej ste ako dieťa chodili, vás aj negatívne ovplyvnila?

TS-take-it3-kamera.jpgKeď som z nej odišla, pochopila som, že keď človek žije v takomto svete, tak je akoby vo veľkej krásnej dúhovej bubline, kde sa všetci milujú navzájom, Ježiš ich miluje a tak ďalej. Všade cítiť také nadšenectvo, až prehnané - ľudia to nazývajú fanatizmus. A potom, keď človek musí fungovať v normálnom svete, zrazu zistí, že je úplne nekompatibilný. Takže keď som prišla na štátnu školu, bola som úplne v prdeli. Dva roky som plakala, pretože som sa nevedela zaradiť do spoločnosti. Ale čo mi z toho vyšlo, bolo, že som sa omnoho skôr ako moji rovesníci začala pýtať na určité elementárne otázky samej seba.

Po prechode do klasickej štátnej školy ste hneď prestali veriť v Boha alebo ako to bolo?

To určite nie, to sa dlho vyvíjalo. Ja som samozrejme stále verila, ale keď už človek nemá ten permanentný zážitok, zrazu mu to chýba. A pýta sa: Čo to vlastne bolo? Potrebujem to ja? Prečo to nedokážem prežívať sama? Potom bolo obdobie chaosu, z ktorého som sa začala vyhrabávať jednoduchou túžbou po poznaní, a tak sa asi začala moja vlastná cesta..

Veríte teda v Boha?

(Smiech.) Ako by som to vysvetlila? Nezaraďujem sa do žiadnej cirkvi ani do náboženstva.

Do kostola chodíte?

Niekedy hej. V Prahe sa chodím niekedy pozrieť na kazateľa Tomáša Halíka. Dva roky som sa učila v kostole hrať na organ.

Modlíte sa alebo sa rozprávate s Bohom?

To určite robím. Ale môžem to nazvať tak, že sa rozprávam s Bohom alebo že sa rozprávam so svojím vyšším TS-AS.jpg„ja", s vesmírom, s absolútnom. Toto je len hra slov, v podstate ide o to isté. Jedno - všetko - nič.

Prečo sa vaši rodičia rozhodli dať vás po štvrtej triede na inú školu?
Ona totiž celá škola končila, bol to len experiment, ktorý po revolúcii schválilo ministerstvo školstva. Naši sú obidvaja kresťania, ale nie takíto - ako boli naši učitelia. Mysleli si najprv, že v škole hráme na gitare a že je to v poriadku.

Kedy sa im škola prestala páčiť?

Navštívili jedno stretnutie, odkiaľ utiekli. A povedali si, že to asi úplne v poriadku nie je.

V centre viery od veriacich vyberali peniaze. Nie do zvončeka, ako v kostole, ale do vedier. Vtedy si človek kladie otázku, aká je motivácia pastorov? Fanatizmus, úprimné presvedčenie alebo je cieľom iba obohatiť sa?
Toto som sa snažila zistiť úplne na začiatku, či to pastor robí pre prachy, alebo tomu verí. Ale dospela som k tomu, že ten človek tomu naozaj verí a že si myslí, že robí to najlepšie pre túto planétu. Funguje tam takzvaná teológia prosperity. Tvrdia, že Boh chce, aby bol každý veriaci bohatý a ak dá peniaze cirkvi, tak sa mu dvojnásobne vrátia, lebo ich nedáva cirkvi, ale Bohu. Celé majetky im neodovzdali, ale dávali im dosť peňazí, to je pravda.

Pastor ľudí aj uzdravuje. Naozaj niekomu niečo vylieči?

Myslím si, že choroby fungujú a dajú sa riešiť na viacerých úrovniach. Takže jasné, že lekárske liečenie je primárne, no telo je ovládané aj psychosomaticky, a tak svojou mysľou môžeme ovplyvniť aj hmotu, v ktorej sa ocitáme. A teraz záleží, ako to robíme a ako to interpretujeme. Existujú tu totiž aj rôzne nebezpečné faktory typu, že človek uverí, že ho vylieči Boh a nejde na chemoterapiu. To je zle. Zároveň aj na takýchto vypätých miestach, ako je Ttriumfální centrum, sa môže stať, že si svojou vierou ľudia odstránia napríklad alergie.

Čo keď sa zázračné uzdravenie nepodarí?

TS-walkman.jpgTo je práve to. Oni si povedia, že zázračné uzdravenie je prirodzený chod a my máme moc ho ovplyvňovať. A keď sa to nepodarí, povedia, že si na to musí človek počkať alebo že neverí správne. Čím mu navodia komplex, že je menejcenný, lebo on v tom momente nevie ako „viac" veriť.

Ale to, čo tvrdí vo filme váš bývalý učiteľ, že niekomu dorastie aj ruka, to sa asi neudeje.

Tak to som v živote nevidela.

Zahrali ste si už v troch filmoch, ale vravíte, že to nie je vaša hlavná parketa.

Nie je. Ono sa to stalo náhodou. Bola to výborná skúsenosť, ale nepovažujem sa za herečku.

Vaša sestra k tomu pristupuje rovnako.

Ale Dorota je väčšia herečka, už teraz aj prijala, že je herečkou.

Vy ste v šestnástich rokoch odišli z domu, vaša sestra na seba upútala pozornosť netradičnou svadbou bez účasti rodičov...

Ale účasť rodičov bola. Na matrike. V lietadle sme neboli, lebo tam sa fakt veľa ľudí nezmestí. Médiá všetko strašne nafukujú.

Predsa len, mama vraj nebola svadbou veľmi nadšená.

No tak áno, keď Dorota prišla a povedala „prečítaj si zajtra Nový Čas" a bolo tam napísané, že sa ide vydávať...

Ktorá z vás dvoch je väčšia rebelka?

Ježišmária, to je také slovo, čo nám prisudzujú, a ja ešte furt presne neviem, čo to znamená. Ale asi že neriešime urputne svoj mediálny obraz. Robíme to, čo robíme, vyjadrujeme sa úprimne a normálne a ľudia to nazývajú rebéliou. Neviem, pre mňa to rebélia nie je.

Každý raz vyletí z hniezda a býva to občas dramatické, čo je zrejme aj váš prípad. S mamou ste chvíľu nekomunikovali.

Tak u nás to bolo také dramatickejšie. Ale netrvalo to dlho, asi tri dni, u nás ide všetko rýchlo. Najprv je to dramatické, ale potom zase harmonické.

Upresnime to: v šestnástich rokoch ste odišli za svojou láskou do Prahy. Všetci novinári sa vás na to pýtajú a vy sa k tomu celkom ochotne vyjadrujete...

Hej? Kde som sa vyjadrila? (Smiech.)

Ale o vašom vtedajšom priateľovi, výtvarníkovi Davidovi Černom, hovoriť nechcete.

Nechcem. Zaľúbila som sa, odišla som, na tom nič také úchvatné nie je.

Odvtedy ste dospeli?

Ježišmária, čo ja viem, možno trochu. Je to päť rokov dozadu, odvtedy som si toho zažila celkom dosť.TS-s-mamou.jpg

Je to príjemný pocit, mať za sebou v tomto veku celovečerný debut?

Určite áno. Už si môžem napísať do životopisu, že som niečo urobila, nielen že chcem niečo urobiť. (Smiech.) Baví ma, že môžem takýmto spôsobom ľuďom niečo povedať a donútiť ich rozmýšľať nad vecami, aj bez toho, aby som na nich kričala či robila čokoľvek iné. Film je rozhodne silné médium a pokiaľ sa človek neprehrešuje, tak je to geniálny prostriedok na lapanie pravdy.

Tereza Nvotová (1988)
Po ukončení gymnázia sa hlásila na štúdium filmového dokumentu na FAMU v Prahe, prvý pokus jej však nevyšiel. O rok to skúsila znova a dnes je na tejto škole študentkou prvého ročníka. Navyše má za sebou celovečerný dokument Ježíš je normální!, ktorý sa stretol s veľkým ohlasom na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave. Film vyrobili Jacket Bros, HBO Česká republika a Furia Film, distribuuje ho Bontonfilm. Ako herečku ju objavil režisér Zdeněk Tyc, ktorý ju spolu s jej matkou herečkou Annou Šiškovou obsadil do filmu Malé oslavy (2008). Vzápätí si zahrala v českom filme Kuličky a naposledy stvárnila jednu z hlavných postáv v slovenskom filme Tango s komármi, kde podľa režiséra Miloslava Luthera doslova zažiarila.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 13 387
  2. Moskva alebo Petrohrad? 6 938
  3. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 5 114
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 2 834
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 314
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 035
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 948
  8. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 585
  9. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 1 516
  10. Chcela vyliečiť syna, vyvinula prírodnú kozmetiku Ťuli a Ťuli 1 458

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

DOMOV

Ochranár, pred ktorým cúvli lesníci aj štát

Za dlhodobý prínos získal Bielu vranu Erik Baláž.

ŠPORT

Dvaja hráči dali hetrik. Diváci v Bratislave videli 22 gólov

Oba tímy delia dve miesta v tabuľke.

Neprehliadnite tiež

Šéf Fondu na podporu umenia: Odborníkov je málo, bojujeme s konfliktom záujmov

Prioritami pre fond na nasledujúci rok sú národné výročia. Stanovilo to ministerstvo.

ROZHOVOR

Viliam Klimáček: Musel som prekonať Dubčekovu auru dobráka

Bol mužom minulosti. Film o ňom sa pýta, prečo ho všetci milovali.

Na hymnu Nežnej revolúcie chce Ivo Hoffman zabudnúť. Napísal jej opačnú verziu

Už desať rokov nehral na gitare, spoločnosť ho sklamala.

Chceli hymnickú pieseň, v ktorej bude slovo Rosa

Pustite si najväčšie hity pesničkára Wabiho Daněka.