Lyrický hrdina novej Macsovszkého knižky komunikuje s čitateľom relatívne priamo, ironicky mu odkazuje: „koniec tyranie hlavolamov", prizýva ho DO vnútra svojho predstavenia (nielen) o starnutí, bolesti, chorobách a zlyhaniach.
Tie sa tentoraz netýkajú ani tak jazyka, resp. jeho neadekvátnosti pri autentickom zaznamenávaní života, ale dotýkajú sa hlavne tela subjektu/autora, a to bytostne a vnútorne: prostredníctvom orgánov, končatín, trupu.
Macsovszky ich zaznamenáva zdanlivo odosobnene, svoje telo vníma ako „príbytok cudzieho času", dočasné vrece plné čohosi, s čím sa vždy nestotožňuje - zato to analyzuje. No akoby nedobrovoľne, resp. je nútený vnímať ho, pretože je ním zaskakovaný, zrádzaný: zatiaľ síce jemne, no hypercitlivý hrdina to vníma v širšej perspektíve času a jeho krátenia sa. Práve hrozivá dočasnosť, ako aj návratnosť dobiedzajúcich motívov, spôsobuje naliehavosť, akou je zasahovaný hrdina i čitateľ.
V spomenutej nedobrovoľnosti vidím rozdiel oproti poetike Nory Ružičkovej, ktorú Macsovszky nepriamo ovplyvnil a ktorej „telom posadnutá telesnosť" sa teraz akoby navracia do cudzieho, „telom zaskočeného tela", aj z ktorého vzišla. Je vzrušujúce sledovať zrkadlenia a prelievania sa spríbuznených, ale osobitých poetík.
Autor nás však „okrem tyranie refrénov", ktoré priebežne vťahujú a významovo preznačujú aj motívy, čo pôvodne odkazovali inam, triafa najmä ich pôsobivou výstužou. Spolu s lyrickým subjektom sme chytení do organizmu, ktorý čas unáša stále hlbšie, pričom napriek chvíľkovým náznakom hrdina netuší, kam, ani to, aký je zmysel pantomímy, ktorej koniec je istý.
Aj z toho pramenia úzkosti, s ktorými je subjekt konfrontovaný a ktoré nedokáže transformovať do kvality, ktorá by im dala zmysel. My zaň však môžeme považovať jeho tvrdohlavé textovanie, čoho si je vedomý i autor: „vidia (...) ako len v písaní idem". Pôsobivé sú aj vzrušené či výsmešné prekárania sa identít, postojov, ústiacich i do pochybností o vlastnom písaní.
Prostredníctvom ironického tónu, prerývanej „vravy" a fragmentov, autor kriticky a funkčne popisuje spoločenské klišé a očakávania, v prípade spoločenských presahov však výpoveď pôsobí zjednodušujúco (Prevencia) či moralizátorsky (Útok trupov). To sú však len drobné ranky na utrápenom tele Macsovszkého textu, ktoré opäť raz silne zarezonovalo v tom našom často povrchne vitálnom poetickom priestore.
Recenzia / kniha
Peter Macsovszky: Príbytok cudzieho času
Ars poetica.
Autor: Derek Rebro
