V roku 1977, keď som mal sedemnásť, ocitol som sa s rodičmi na odborárskej rekreácii v juhoslovanskej Rijeke.
Na jednej prechádzke po meste som objavil predajňu s gramofónovými platňami a medzi nimi aj Genesis a ich aktuálny album Wind and Wuthering. Tú hudbu som nepoznal, ale zapáčil sa mi obal. Neváhal som ani sekundu, aj keď na to praskla časť môjho viac ako skromného vreckového a album som kúpil.
Keď som doma položil platňu na tanier svojej NC 440 a miestnosťou sa rozľahli prvé tóny úvodnej skladby Eleventh Earl Of Mar, skoro som omdlel od rozkoše. Hudba, ktorá vychádzala z reprosústav, sa navlas podobala tej, ktorú som si pri pohľade na obal platne vysníval. Na jednej strane prchavé, neustále premenlivé, akoby v trblietavých pastelových tónoch nahodené obrazy dávnych výjavov sprostredkované akustickými gitarami a klavírnym krídlom - a na druhej strane razantné, až takmer džezrockové, zložito sa hadiace a prepletajúce, no pritom stále výrazne melodické motívy pulzujúce nepravidelnými rytmami s dopredu vytiahnutými pestrofarebnými a nápadito virtuózne zahranými bicími. Impresionizmus preložený do jazyka modernej rockovej hudby.
Platňa Wind and Wuthering si ma nadosmrti získala a hoci dodatočne som sa prepracoval až na samý začiatok nahrávacej kariéry skupiny Genesis, práve táto platňa pre mňa dodnes znamená rozhodujúci posun v mojom vnímaní hudby.
Začiatok (1967 - 1970)
Niežeby mali Genesis nejaké výnimočné nestabilné obsadenie, v porovnaní s takými Uriah Heep boli počas celej svojej kariéry takmer vzorom stálosti a nemennosti, ale zopár hudobníkov sa v nej predsa len premlelo. Pôvodné obsadenie v roku 1967 tvoril gitarista Anthony Phillips, basový gitarista Mike Rutherford, klavirista Tony Banks, spevák Peter Gabriel a bubeník Chris Stewart. Všetci boli spolužiakmi i spolubývajúcimi na internátnej strednej škole pre deti z lepších rodín Charterhouse School v mestečku Godalming. Pôvodne hrali v dvoch rôznych školských skupinách Garden Wall a The Anon, ktoré sa neskôr spojili. Rok na to navštívil školu v rámci stretnutia jej absolvent Jonathan King, ktorý bol v tom čase populárnym spevákom a jeho pieseň Everyone's Gone to the Moon viedla hitparádu. Peter Gabriel Kingovi počas stretnutia tajne strčil kazetu svojej skupiny do zaparkovaného kabrioletu. Cestou domov King kazetu objavil a pustil si ju. Hudba ho natoľko zaujala, že sa s mladými muzikantmi skontaktoval a ponúkol im zmluvu. Navrhol zmenu názvu z pôvodného The Anon na Gabriel's Angels, čo členovia skupiny odmietli, pretože sa necítili byť žiadnou Gabrielovou sprievodnou skupinou, ale päticou rovnocenných individualít. King im teda vymyslel nový názov Genesis, čo bol podľa neho ideálny názov, pretože - podľa jeho vlastných slov - „predznamenával začiatok nového zvuku a nového pocitu". Pocit Jonathana Kinga sa však evidentne rozchádzal s pocitom kapely, pretože po pár singloch a soft-popovom debutovom albume, ktorý vyšiel v roku 1969 u labelu Decca kompletne v Kingovej réžii, vrátane jeho aranžérskych zásahov do štruktúry piesní a dopisovania sláčikov tvoriacich zmäkčujúci „podmaz" väčšiny skladieb, sa rozhodla ísť vlastnou cestou. Pre Kinga to vtedy znamenalo zmárnenú šancu, pre tvorivých mládencov z Genesis zasa jedinú možnosť, aby ostali verní svojmu vlastnému pocitu.
Prvé albumy
Už počas nahrávania debutovej LP platne odišiel Chris Stewart, ktorý bral hudbu skôr ako koníčka a už v tejto 
fáze sa mu zdalo, že veci nabrali vývoj, ktorý mu nevyhovoval. Nahradil ho John Silver, no ani ten sa dlho neohrial a vystriedal ho John Mayhew. Hoci prvý album sa predával minimálne, skupina pomerne pravidelne koncertovala a získavala si lojálnu fanúšikovskú základňu. Na základe koncertných úspechov Genesis nahrali niekoľko skladieb pre BBC a podpísali zmluvu s vtedy ešte nezávislým labelom Charisma, ktorý v roku 1970 vydal ich druhý album Trespass. Dá sa povedať, že táto platňa je akousi šablónou, podľa ktorej vznikli všetky ďalšie platne z prvej polovice sedemdesiatych rokov: obsahuje rozsiahle viacdielne kompozície kombinované s krátkymi vtipnými hudobnými miniatúrami. Tam, kde takí Yes ponúkali síce možno štylizovanú, ale úprimnú vrúcnosť a naivitu a King Crimson chladnú opovržlivú virtuozitu, tam Genesis Gabrielovými ústami poskytli sarkastický úsmešok a odťažitú britskú iróniu. Svoje komplikované aranžmány hrali takmer so zdvihnutými nosmi, ich hudba bola miestami rozvláčna a miestami až slastne strhujúca, avšak vždy dôsledne zbavená akýchkoľvek stôp po bluese, na ktorom doteraz každý poriadny bigboš stál - tak vyzeral rock, ktorého sa zmocnili príslušníci anglickej vyššej strednej vrstvy. Žiadny sociálny protest - veď prečo aj? Namiesto toho protest proti všeobecnej absurdite ľudského života. Potom hodil uterák do ringu gitarista Anthony Phillips. Zo skupiny odišiel v roku 1970 a čoskoro ho nasledoval aj bubeník John Mayhew, ktorého schopnosti boli nedostatočné vzhľadom na nové hudobné nasmerovanie kapely. S dvoma novými členmi, gitaristom Stevom Hackettom a bubeníkom Philom Collinsom, vznikla zostava, ktorú dodnes považujeme za „klasickú".
Zlatá éra (1971 - 1975)
Platňovým debutom novej zostavy Genesis bol album Nursery Cryme z roku 1971. Uvarený podľa receptu z 
Trespassu a predsa odlišný, už len tým, že rytmika dostala novú posilňujúcu injekciu v podobe suverénnej hráčskej techniky Phila Collinsa, ktorého schopnosti v tých časoch ďaleko presahovali rozmer elementárnej virtuozity. Skrátka, tento hudobný žáner sa dal robiť len s bubeníkom, ktorý disponuje perlivou technikou: Bill Bruford (a neskôr Alan White) v Yes, Carl Palmer v ELP, Ian Wallace v King Crimson či Jon Hiseman v Colosseu boli toho živým dôkazom. (A platilo to aj u nás - kde by bolo Collegium musicum bez Dušana Hájka, Gattch bez Juraja Štefulu, Provisorium bez Vlada Mallého či Modrý efekt bez Vlada Čecha?) Genesis sa odlepili od štartovacej plochy ako s výdatnou forsážou a navyše v Collinsovi získali aj obratného vokalistu. Nursery Cryme pôsobí ako Trespass, ibaže nadupaný až po okraj endorfínmi. Nový gitarista Steve Hacket tiež plne vyhovoval genesisovskému „non-bluesovému" kánonu; v jeho hraní by mohol hľadať nejakú bluesovú techniku len hluchý. Namiesto dvanásťtaktového improvizovania po hmatníku sa Hackettova hra vyznačovala rovnými tónmi, prísne štruktúrovanými sólami a melodickými plochami.
Gabrielov odchod
Po albumoch Foxtrot (1972), Genesis Live (1973) a Selling England By The Pound (1973)
vydali Genesis dvojplatňový konceptuálny album The Lamb Lies Down on Broadway. Išlo o súvislú epickú suitu o tajomnom obyvateľovi newyorského metra Raelovi. Skupina vyrazila na svetové turné, pričom na koncertoch vždy zahrala celý hudobný obsah dvojalbumu. Jej vystúpenia sprevádzali dovtedy nevídané efekty, okrem Gabrielových kostýmov a permanentných prezliekačiek tu bola napríklad laserová šou - prvýkrát na rockovom koncerte. Skupina zahrala svoj program celkovo 102-krát a počas tohto turné oznámil Peter Gabriel svojim kolegom, že je toho naňho už priveľa a odchádza. Ako dôvod uviedol rastúce odcudzenie v rámci kapely, únavu z koncertovania a svoju neuspokojivú rodinnú situáciu. Spočiatku prisľúbil, že turné s kapelou dokončí, no sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú: turné sa napokon skončilo zrušeným koncertom vo francúzskom Besançone.
Pre skupinu to bola v podstate fatálna strata, ale všetci členovia sa cítili na vrchole svojich síl, a tak sa rozhodli pokračovať spolu a uchádzať sa o priazeň publika bez svojho frontmana.
Kvartet (1976 - 1977)
Otázkou bolo, kto nahradí Petera Gabriela - Genesis skúšali rozmanitých spevákov, ktorí by ho dokázali 
nahradiť, ale ani jeden nevyhovoval. Napokon našli ideálneho speváka priamo vo svojom strede: bubeník Phil Collins ovládal celý repertoár Genesis aj zo stránky spevu, pretože na koncertoch spieval sprievodné vokály. Iste rozhodol aj fakt, že jeho farba hlasu sa vzdialene podobala Gabrielovej. Skupina v štvorčlennom obsadení nahrala album Trick Of The Tail (1975), ktorý vyvolal búrku nadšenia medzi fanúšikmi, pretože šlo o čosi nové, bez toho, aby skupina poprela svoju kontinuitu. Nového albumu sa predalo viac exemplárov ako všetkých predošlých platní Genesis dokopy. Na sklonku roku 1976 vyšiel nový album Wind and Wuthering, ktorý pokračoval v epickom duchu predošlého. Hudba Genesis si stále zachovávala svoj trblietavý a prchavý charakter (jedným z inšpiračných zdrojov bol aj Brontëovej román Búrlivé výšiny, klasický skvost anglickej literatúry), ale bez Gabrielovej kontroly a jeho ambícií sa teraz muzikanti mohli viac prejaviť. Inštrumentálka Wot Gorilla svojou štruktúrou aj rytmickým pletivom napríklad neskrývala inšpiráciu vtedy módnym džezrockom, konkrétne skupinou Weather Report a jej skladbou Nubian Sundance z albumu Mysterious Traveller spred troch rokov. Dramatické skladby ako Eleventh Earl Of Mar alebo All In A Mouse's Night boli vyvážené baladami ako Blood On The Rooftops, Your Own Special Way a najmä Afterglow. Keď prišiel čas turné, ukázalo sa, že Phil Collins nemôže kombinovať svoje náročné bubenícke party s rovnako náročným spevom a Genesis si teda spomenuli na svoju lásku k Weather Report a oslovili jej bývalého bubeníka Chestera Thompsona, ktorý prijal ponuku stať sa ich koncertným bubeníkom.
Problém však nastal s gitaristom Hackettom, ktorý bol veľmi nespokojný s albumom Wind and Wuthering, konkrétne s priestorom, ktorý na ňom dostal. Bol prvým členom Genesis, ktorý už v roku 1975 nahral sólovú platňu (Voyage of the Acolyte) a na Wind and Wuthering požadoval štvrtinu priestoru pre svoje skladby, čo Collins zhodnotil ako „hlúpy spôsob práce v kontexte kapely". Hacket svoju zlosť dlho v sebe nedusil a ohlásil odchod ešte v tom istom roku, zatiaľ čo ostatní členovia pracovali v štúdiu na mixovaní koncertného dvojalbumu, ktorý pod názvom Seconds Out vyšiel roku 1977 a bol Hackettovou labuťou piesňou. Neskôr kolovala fáma, že jeho bývalí spoluhráči boli takí nazlostení, že jeho gitaru v mixoch schválne potlačili. Pravdu sa nikdy nedozvieme, ale je pravda, že na Seconds Out sú dominantné bicie Chestera Thompsona a klávesy.
Rockové trio (1978 - 1982)
Strata Steva Hacketta sa ukázala vcelku znesiteľná. Mike Rutherford sa v štúdiu ujal všetkých gitár vrátane basovej, a v tomto trojčlennom zložení nahrali Genesis albumy And Then There Were Three (1978) a Duke 
(1980). Genesis začínali byť čoraz úspešnejší. Pesnička Follow You Follow Me z albumu And Then There Were Three sa stala veľkým hitom a samotný album vyniesol skupine prvú platinovú platňu. To isté s albumom Duke a so skladbami Misunderstanding a Turn It On Again. Obidva albumy priniesli kratšie útvary a hoci atmosféra skladieb ostala v mnohom verná predošlej poetike Genesis, s dlhočiznými suitami bol koniec. To však ešte stále nebolo nič. Keď v roku 1981 prišli s albumom Abacab, padli viacerým fanúšikom skupiny sánky. Už prvá, titulná skladba, bola príkro odlišná od čohokoľvek, čo sme dovtedy od Genesis mohli počuť. Razantný strojový rytmus bicích vytiahnutý dopredu, monotónne a predsa energiou nabité basové ostináto, skreslené gitary a holé zvuky klávesových nástrojov a do toho Collinsov nezahmlený, neromantický, ako keby nazlostený surový spev. Preč bolo zložité rytmické pletivo, preč boli vrstevnaté syntetizátorové bloky - skladby boli oholené na holú dreň, ako keby išlo len o pracovné demonahrávky, z ktorých by možno raz mohli vzniknúť typické piesne Genesis. Priaznivci skupiny sa dramaticky rozdelili do dvoch táborov. Tí prví platňu jednoznačne odmietli a už navždy ostanú fanúšikmi skupiny „po Duke", zatiaľ čo druhá skupina Abacab nadšene prijala ako úspešný pokus zadefinovať Genesis pre osemdesiate roky.
Popové trio (1983 - 1998)
Nový štúdiový album Genesis vyšiel v roku 1983 a niesol jednoduchý názov Genesis. Hudobne predstavoval ďalší posun smerom k popu. Hitovky Mama a That's All si získali aj pozornosť ľudí, ktorých predtým hudba Genesis nezaujímala. Keďže členovia Genesis (najmä Phil Collins) sa vehementne venovali svojim sólovým kariéram, na ďalšiu platnu Genesis sa čakalo do roku 1986, keď vyšiel album Invisible Touch. Skupina sa už definitívne vzdialila do nezaujímavých popových vôd, no našla si ďalšie státisíce nových fanúšikov a dostala sa na vrchol svojej popularity. Piesne Throwing It All Away, In Too Deep, Tonight, Tonight, Tonight, Land of Confusion a Invisible Touch zabodovali v hitparádach a vyhrávali ich všetky rádiá. Ešte pred desiatimi rokmi boli Genesis art rockovou kapelou pre pomerne úzky okruh fanúšikov, teraz vypredávali štadióny (napríklad Wembley po štyri večery za sebou) a v ich hudbe už nebola ani len stopa po nejakom impresionizme.
Po albumoch We Can't Dance (1991) a The Way We Walk (1992) ohlásil Phil Collins v roku 1996, že naďalej sa mieni venovať svojej sólovej kariére, a z trojice tým razom ostala dvojica.
Koniec a reuniony
Keď Genesis kedysi dokázali zvládnuť odchod Petera Gabriela, zostávajúci dvaja členovia mali pocit, že to dokážu potiahnuť ďalej aj bez Collinsa. V roku 1997 sa v skupine objavil relatívne neznámy spevák Ray Wilson a za bicie si sadol izraelský bubeník Nir Zidkyahu, ktorého bombastický štýl bubnovania sa ukázal pre hudbu „nových" Genesis ideálny. Po albume Calling All Station (1997) nasledovalo európske turné. K plánovanému americkému nedošlo, pretože nová platňa sa v USA takmer nepredávala. Drvivá väčšina fanúšikov tak dala najavo, že bez Phila Collinsa to už nie je ono, a tak v roku 1998 skupina Genesis prerušila činnosť na bližšie neurčený čas, čo v podstate znamenalo koniec.
Labuťou piesňou skupiny Genesis bolo spoločné nahrávanie novej verzie skladby The Carpet Crawlers pre kompilačný album Turn It On Again: The Hits. Bolo to v roku 1999 a v štúdiu sa zišli Banks, Collins, Gabriel, Hackett a Rutherford. Produkcie sa chopil Trevor Horn, niekdajší spevák skupiny Yes, ktorý sa medzitým vypracoval na váženého producenta. A to bol nadlho definitívny koniec.
V novembri 2006 Banks, Collins a Rutherford oficiálne oznámili, že štyridsiate výročie vzniku skupiny Genesis oslávia spomienkovým turné, ktoré sa bude konať v lete 2007. Pri príležitosti reunionu pripravil producent Nick Davis remasterovaný celý katalóg nahrávok skupiny, ktorý vyšiel vo formáte CD/SACD v troch boxoch. Jedenásteho júna 2007 konečne vypuklo očakávané turné. Prvý koncert sa konal v Helsinkách. Potom kapela pokračovala cez Dánsko, Belgicko, Poľsko, Česko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Veľkú Britániu až do USA a Kanady. Turné bolo komerčným i umeleckým úspechom. Trio sa predstavilo v najlepšej forme, sprevádzané svojimi tradičnými dvoma koncertnými spoluhráčmi. Na otázky, čo bude potom, členovia skupiny odpovedali jednoznačne. Collins v súvislosti s novým albumom Genesis vyhlásil: „Je to veľmi, opakujem, veľmi nepravdepodobné." Banks jeho slová zmiernil: „Užijeme si všetko, čo príde, a uvidíme, čo sa stane," ale vývoj udalostí dal za pravdu Collinsovi. Turné sa skončilo, vyšlo už spomínané dvoj-CD a troj-DVD a rozprávke bol koniec.
Autor: Peter Pišťanek
