Ježiš bol pohodový týpek, žil ich utópie - tvrdí Téza, jeden z členov plantážnickej komunity, ktorá sa pred rokmi nasťahovala do starých kasární. Okolo si nasadili „trávu", živia sa jej pestovaním, žijú jej fajčením. Skupinku, ktorá sa pokúša definovať vlastné interné zákony, nachádzame v štádiu, keď sa z pôvodného nápadu alternatívneho života vyvinuli už len paralelné existencie stratencov.
Narážky na Čechova
Euforické obdobie boja „za slobodu" si zo súčasných obyvateľov pamätá ešte tak Erik, blížiaci sa k päťdesiatke, ktorého zahral s vtipným nadhľadom Richard Stanke. Vykreslenie kontrastných charakterov je celkovo silnou stránkou hry Davida Gieselmanna i jej bratislavskej realizácie. S rôznymi postavami sa vyhrala výtvarníčka Eva Rácová, ale zabávali sa na nich najmä sami herci. Ivana Kuxová oživila svoj vtipný imidž v štýle Amy Winehouse, Alexander Bárta dal energiu ašpirujúcemu maliarovi, výborný tragikomický typ nešťastníka vytvoril zas Vladimír Obšil.
Ľubošovi Kostelnému pozícia filozofujúceho Tézu vyhovovala, Táňa Pauhofová sa presadila ako triezvejšia Sandra, ktorá nechce stratiť prehľad o dianí vo svete. Zuzanu Kanócz nechali v postave Nataše nešťastne sa trápiť s poľským akcentom. Gabriela Dzúriková mala síce afektovanosť v pracovnej náplni ako verzia Ranevskej z Višňového sadu, práve táto postava však mohla mať aj hlbšie tóny v momente, keď v závislosti od drog klesá na dno sebaúcty.
Gieselmann sa v hre pohráva s narážkami na niektoré Čechovovské postavy a situácie. Bežný divák nemusí odčítať, že utajený počítačový podnikateľ Joachim je v zásade Lopachin, ktorý skúpi a dá vyrúbať sad, čo divadelníkom môže zas pripadať ako priveľmi banálny motív.
Hra má našťastie istý presah aj do všeobecnejších problémov praktickej realizácie akejkoľvek utopickej idey, nejde len o „huličský brloh".
Kamarátstvo víťazí
V bulletine sa režisér Marián Amsler vyjadril, že produkcia v žiadnom prípade neobhajuje používanie drog, ale ho ani nekritizuje. Prelomom v našom povedomí je už to, že jav, ktorý sa týka podstatnej časti našej mládeže, vôbec zobralo nejaké divadlo na vedomie, a to dokonca národné.
Režisér Marián Amsler dokázal z hry vyťažiť humor a dať jej štýl. Sila a vtip dialógu zostali zachované aj v preklade Romana Olekšáka, z pozície dramaturga však spolu s Petrom Pavlacom neustrážili celkom dĺžku produkcie. Podobný žánrový obrázok nás totiž môže sklamať tým viac, čím dlhšie nás naťahuje bez prísľubu katarzie. Rozumné východisko z konfliktu medzi únikom od reality a pragmatickou ziskuchtivosťou „normálnych" ľudí sa hľadá len ťažko, nenašiel ho ani Gieselmann.
Hoci kamarátstvo v závere víťazí, na budúcnosť našich hrdinov sa radšej nepýtajme. Plantáž nás prinajmenšom učí počúvať trávu rásť.
Recenzia / divadlo
Činohra SND Bratislava
David Gieselmann: Plantáž
Dramaturgia: Peter Pavlac, Roman Olekšák, Scéna a kostýmy: Eva Rácová
Réžia: Marián Amsler
Hrajú: Gabriela Dzuríková, Ivana Kuxová, Zuzana Kanócz / Hera Turban, Táňa Pauhofová, Richard Stanke, Vladimír Obšil, Alexander Bárta a ďalší
