i s generálnou tajomníčkou siete MARY ANN DeVLIEG. Aj o tom, ako učiť o umení, a pritom nenudiť.
Cítite v Bratislave divadelnú atmosféru?
„Je tu veľmi príjemne. Prišla som sem z Bruselu, ten je veľmi sivý a daždivý. A potom, už cestou autobusom z Viedne, ma všade vítali plagáty ohlasujúce našu udalosť. To ma navnadilo, som pozitívne naladená.“
Prečo si vaša organizácia vybrala z mnohých krajín pre svoj tohtoročný míting práve Slovensko?
„Mali ste veľmi dobrú prihlášku. Oslovili sme, samo?zrejme, už rok-dva vopred viaceré mestá. Mali nám povedať, akú tému by chceli spracovať a ako sa chcú do nej ponoriť. Téma vzťahu medzi umením a vzdelaním, ktorú ponúkli slovenskí organizátori, bola veľmi dobre pripravená a prepracovaná. Okrem toho zavážila aj značka festivalu Divadelná Nitra. Je dobre zorganizovaný a prepracovaný, vo svete má dobré referencie.“
Čo je dobré na prepojení umenia a vzdelávania?
„Finančné problémy nútia ľudí zamyslieť sa celkovo nad tým, aké hodnoty chceme nechať pri živote. Patrí medzi ne aj umenie sebavyjadrenia. Je veľmi dôležité, aby sa ľudia učili, ako chápať umenie, ako ho prijímať aj vyjadrovať. To treba najprv naučiť učiteľov, tí potom ovplyvňujú deti, svojich žiakov. Aj herci musia vedieť povedať, čo, ako a prečo hrajú. Je to celý cyklus učenia, cviku, cibrenia - či už prijímateľov, učiteľov alebo umelcov samých.“
Ešte to tak nie je?
„Budúci umelci sú skôr vedení k tomu, aby zarábali a boli výkonní. Sústreďujú sa na to a zároveň strácajú schopnosť chápať jeden druhého, vnímať jeho myšlienky. Umenie, v tomto prípade divadelné, rozširuje našu schopnosť vnímať. Minule v La Repubblica napísal taliansky spisovateľ Alessandro Baricco, že peniaze na umenie by mali smerovať cez školy a televíziu, lebo tam to žije ľuďmi.“
Ako docieliť, aby ľudia umenie prijímali nie ako povinnosť?
„Ide o to, naučiť ľudí byť zvedavými. Zvedavosť spôsobuje radosť dozvedať sa nové veci.“
Už ste si vybrali predstavenie, ktoré si pôjdete pozrieť?
„Ešte nie. Rozhodujem sa vždy na poslednú chvíľu.“
Ako ste sa dostali k divadlu?
„Pochádzam z umeleckej rodiny, stará mama bola operná speváčka, otec fotograf, bratia hudobníci, manžel maliar, takže bolo pre mňa prirodzené pohybovať sa v oblasti umenia. A k divadlu ma priviedol jeden ruský choreograf, s ktorým som začala spolupracovať. Teraz však už nerobím priamo s umelcami. Chodím na predstavenia a vyberám najzaujímavejšie veci.“
Ako vnímate hranicu komercie a umeleckej kvality v divadle?
„To vždy závisí od krajiny. Mnohí mladí umelci sú nútení robiť komerčnejšie alebo populárnejšie veci, aby zarobili peniaze, ale môže sa stať, že niekedy z toho vyjde niečo veľmi umelecké. Alebo pracujú zároveň pre komerčné aj pre nekomerčné projekty. Škála je veľmi široká, od muzikálov, ktoré sa už mnohé stali klasikou, až po súčasný tanec, ktorý umelci môžu tancovať na diskotékach alebo na rockovom koncerte. Je to umenie alebo komercia? Ťažko určiť. Mnohí mladí umelci dokonca komerčné umenie ironizujú, takže potom to umelecké umenie sa stáva obrazom toho komerčného.“
Má vedenie vašej siete požiadavky, aký typ divadla chce vidieť?
„Keď niekam prídeme, neposudzujeme divadlo, nechávame to na miestnych ľudí. Keď vyberú komerčné divadlo, pozrieme si to. Sme zvedaví. Nechceme prikazovať, chceme objavovať. Radi prichádzame do takých kútov sveta, ktoré majú bohatú históriu, a zaujíma nás, ako sa odráža alebo neodráža história krajiny v súčasnom umení. To je pre nás veľmi zaujímavé.“
