Vladimir Nabokov
Narodil sa 23. apríla 1899 v Petrohrade.
Slávny a kontroverzný román Lolita napísal v roku 1955.
Zomrel 2. júla 1977 vo švajčiarskom Montreux.
„Veľký autor v sebe zlučuje rozprávača, učiteľa a čarodeja. K rozprávačovi sa obraciame pre zábavu, duševné vzrušenie toho najjednoduchšieho druhu. Za učiteľom môžeme ísť nielen pre získanie mravnej výchovy, ale aj pre vedomosti, holé fakty. Veľký spisovateľ je však vždy zo všetkého najviac veľkým čarodejníkom,“ napísal výstižne Vladimir Nabokov.
Adresoval to svojim americkým študentom v rámci cyklu prednášok o literatúre. Uvažoval všeobecne, no tieto slová sa týkajú aj jeho – muža, ktorý sa stal jedným z najväčších spisovateľov. Práve tento týždeň uplynulo 110 rokov od jeho narodenia.
Zbohom RuskuVonkoncom nespĺňal tradičnú predstavu bohémskeho spisovateľa. Najviac času trávil vo svojej pracovni, mal väčšiu slabosť pre tenis než pre ženy (celý život prežil po boku jedinej manželky) a okrem literatúry zanechal výraznú stopy aj v entomológii.
Narodil sa v starej aristokratickej rodine v Sankt Peterburgu. Okrem ruštiny sa v nej odjakživa rozprávalo aj po anglicky a po francúzsky, knižnica obsahovala tisícky diel klasikov. Jeho otec bol jedným z posledných politikov–neboľševikov, a tak bolo jasné, že dlho v rodnej krajine nezostane. Na rozdiel od Gorkého, Prokofjeva či Stravinského sa do nej už nikdy nevrátil.
V roku 1919 sa Nabokovovci definitívne rozhodli ponechať Rusko Leninovi a jeho súdruhom. Emigrovali do Anglicka a mladý Vladimir išiel rovno na prestížnu univerzitu v Cambridge. Keď doštudoval, jeho rodičia a súrodenci už žili v Berlíne, kde sa rozrástla čulá komunita utečencov z lepších ruských rodín.
Nabokov senior tam však onedlho zahynul pri atentáte na šéfa exulantskej Demokratickej strany, ktorého bránil vlastným telom. Cesty rodiny sa rozišli – matka so sestrou odišli do Prahy, budúci spisovateľ sa rozhodol zostať v Nemecku. To už sa písal rok 1922. Vedel, že chce písať knihy, no zároveň vedel, že ho to tak skoro živiť nebude. So svojím vzdelaním nemal problém nájsť si prácu, popri ktorej získa čas na písanie – dával hodiny angličtiny, francúzštiny, ruštiny, ale napríklad aj tenisu.
Exilový autorPrvé diela mu uverejnili emigrantské časopisy. Zvolil si umelecké meno V. Sirin, podľa bájneho antického vtáka. Už jeho prvé poviedky naznačovali, že sa objavil silný autor.
Hoci ho občas označujú „spisovateľ pre spisovateľov“, dokázal napísať aj bestseller pre masy. Jeho Lolita patrí medzi najznámejšie romány 20. storočia. Kým však prišiel s kultovou knihou, ktorá mu umožnila pohodlnú existenciu, musel napísať ešte veľa strán a niekoľkokrát sa sťahovať. Debutoval poetickým románom Mášenka (1926), ku ktorému neskôr pridal ambicióznu knihu Kráľ, dáma, dolník a neskôr Lužinovu obranu. V tomto románe prvýkrát verejne vytiahol svoju veľkú vášeň – šachy.
Z Ruska utiekol pred boľševikmi, z Nemecka pred nacistami. Keď dopísal Pozvanie na popravu, už bol ženatý. Jeho manželka Vera mala židovský pôvod a pre mladú rodinu Berlín polovice 30. rokov nebol práve najlepším miestom.
Paríž bol len dočasným riešením. Keď sa nemecké vojská valili Francúzskom, Nabokov so ženou a malým synom nasadli na zaoceánsky parník.
Americký úspech„Moja Amerika,“ hovorieval často. Strávil tam najväčšiu časť života. V elitných univerzitách prednášal literatúru, no v Harvarde si spravil veľké renomé aj vďaka svojej druhej vášni – zbieraniu motýľov. Niekoľko jeho úlovkov je veľmi cenených, dokonca sám objavil aj jeden nezvyčajný druh.
Bol viac vedec ako bohém, no nielen preto dokázal zostať po boku jedinej ženy. Svoju Veru považoval za najvtipnejšiu osobu širokoďaleko. Okrem toho nemal vodičský preukaz, takže bol na na ňu pri svojich entomologických výpravách naprieč Amerikou dosť odkázaný.
A túto krajinu mal veľmi rád v neposlednom rade aj preto, že práve tam sa mu podarilo napísať svoje prelomové dielo, ktoré ho definitívne preslávilo. Spisovateľ Humbert Humbert prichádza do USA prednášať francúzsku literatúru. Na odporúčanie známych si nájde byt u vdovy, ktorá má dcéru prezývanú Lolita. Prepadá jej kúzlu a aby mohol zostať čo najbližšie, vezme si jej matku. Novomanželka nájde Humbertov denník a v šoku vbehne pod auto. Ten Lolite zatají dôvod smrti a vezme ju na výlet, na ktorom spozná, že zďaleka nie je nevinným dieťaťom.
Mohlo sa to skončiť ako pornografia, keby to nenapísal práve Nabokov. Román je ďalšou ukážkou jeho jazykovej virtuozity a zároveň rýdzo umeleckou rozpravou o tradičnej morálke. Ani Amerika 50. rokov však ešte celkom nebola pripravená na takýto príbeh. Kniha aj obe filmové verzie vzbudili pohoršenie a veľké diskusie. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa jej autor ešte raz sťahoval – vrátil sa do Európy, kde sa usadil vo Švajčiarsku. Najväčší problém s cenzúrou mal však v Rusku. Netýkalo sa to však iba Lolity, oficiálne vydania jeho kníh povolil až Gorbačov.
Ak sa tvrdí, že najlepší autor je ten, ktorého diela žijú po jeho smrti najdlhšie, Nabokov rozhodne medzi najlepších patrí. On sám si najviac vážil čitateľov, ktorí čítajú knihy viackrát. Do zoznamu tých jeho pribudne na jeseň ešte jedno dielo – The Original of Laura.
Nestihol ho dokončiť, ale syn Dimitrij sa po rokoch váhania rozhodol, že náčrty nezostanú iba v archíve.
