Donedávna sme každodenne držali v rukách bankovky s jeho výtvarnými návrhmi. On zatiaľ každý deň dumal nad človekom, nad jeho vnútrom a miestom vo svete. A neprestával hľadať, aj keď vedel, že sa dotýka toho, čo už naše poznanie presahuje. Je to jeho najbližšia, a zrejme nekonečná téma.
Teraz možno veľké reprodukcie jeho diel vidieť pokope, v knihe. JOZEF BUBÁK svoju monografiu krstí práve dnes podvečer v Dvorane ministerstva kultúry.
Čo príde teraz, po knižke?
„Vrátil som sa k Eposu o Gilgamešovi. Celý život ma zaujímala podstata priateľstva, a tam je to veľmi vážne opísané. Neraz som ho už čítal, teraz som v ňom však objavil aj iný rozmer - zisťujem, že je to príbeh o sebapoznávaní. Gilgameš sa stal vládcom podsvetia a bol veľmi krutý. Bohovia mu preto stvorili protivníka. Vyzeral tak isto ako on, len mal zvieraciu podobu. Začali spolu zápasiť, ale ani jeden nemohol zvíťaziť - až sa jeden druhému pozreli do očí a uvideli, že sú vlastne jeden. Objali sa, spriatelili a spolu dokázali neuveriteľné veci. Pripomenulo mi to Junga. Ten vravel, že každý máme svoj tieň a že v ňom je premietnuté všetko to, čo odmietame prijať. Ak však so svojím tieňom bojujeme, ak bojujeme s tým, čo máme v sebe, nikam sa nedostaneme."
To bude vaša nová téma?
„Myslím si, že už dozrel čas. Bude treba zostúpiť hlboko do vnútra a s tým poznaním sa potom vrátiť. Teraz ešte neviem, kam to povedie, viem však, že umenie je schopné odovzdať aj silné duchovné zážitky. Sám som už taký zážitok mal."
Kedy to bolo?
„Bolo to ešte na vysokej škole, na zájazde, videl som jeden Belliniho obraz. Bola to akási predstava raja. Mŕtvi sa tam prechádzali, bol tam aj svätý Sebastián so šípom. A ja, ako som sa tak pozeral a pozeral, akoby som v tej krajine bol tiež. Možno, že som bol z toho autobusového zájazdu unavený. Nejedol som a vtedy ešte ani nikto nevedel, že som diabetik. Možno, že telo bolo príliš oslabené, a to ma na ten zážitok pripravilo. V každom prípade to bol pre mňa dôkaz, že v umení je neuveriteľná sila."
Čo vás k nemu vlastne pritiahlo? Náhoda či skôr nevyhnutnosť?
„Nedávno som čítal o Martinovi Lutherovi. Keď pribíjal svoje vyhlásenie, povedal: Konám tak preto, že nemôžem konať inak. Mojou témou je človek, chcem do neho preniknúť a zistiť, prečo je taký, aký je. Celý život som hľadal ten správny spôsob, ako to vyjadriť. Samozrejme, viem, kam sa vyvíja súčasné umenie a poznám tie prívlastky, ktoré mi už prisúdili. Áno, navonok môžu moje obrazy vyzerať ako staré alebo nemoderné, ja však nemôžem inak. Len ja budem pri zomieraní zodpovedný za to, či som spravil všetko, čo som mal a či som pritom nepoprel seba."
Mali ste nejakých duchovných súpútnikov v iných druhoch umenia?
„Bolo obdobie, keď ma priťahoval každý deň, každá minúta, keď som skladal obraz z okamihov. Vtedy som počúval Janáčka a v jeho hudbe som počul, že aj on sa zaujímal o detaily, momenty, zvuky - že pre neho boli dôležitejšie ako vonkajšia, veľká kompozícia. Veľmi ma napĺňalo, že aj niekto iný cítil to čo ja, pomáhalo mi to prekonať ťažkosti, pochybnosti a dodalo mi to odvahu pokračovať."
Hovoríte o odvahe. Je spoznávanie človeka také ťaživé?
„Niekedy naozaj je. Zistil som, že sú mi blízki skladatelia židovského národa, napríklad Mahler. Oni v sebe majú čosi, čo ani sami nedokážu popísať, akúsi túžbu, smútok, clivotu. Neviete, čo to je, len to odrazu v ich hudbe počujete, vznáša sa to tam ako parfum. Pritom sa nezdá, že by mal Mahler veľmi ťažký život, ale on akoby niesol celú genézu národa."
Neplynie ten smútok aj z plynutia času?
„Každý máme svoj čas vymedzený. V jednom období života som sa ponáhľal, mal som pocit, že toho musím veľa stihnúť. Robil som celé dni a noci. Lenže raz príde chvíľa, keď musíte svoj život a svet prehodnotiť. Určite sa už aj vám stalo, že vás v obchode odstrčila nejaká stará pani a utekala pred vami, zhrbená. Pritom ju nikto nenaháňa. Voľakedy bola mladá a rýchle tempo jej umožnilo funkčne žiť. Teraz je už však také naháňanie nad jej sily. Je nešťastná, nevšímavá a zlý pocit prenáša aj na vás. Ale načo teda spolu žijeme, keď sa k sebe nevieme správať slušne? Samozrejme, byť chorý a unavený, to je prirodzený dôsledok dlhého života. Ale práve preto by sme sa mali zbaviť toho, čo nás obťažuje. A pozrieť sa na to, čo sme doteraz nevnímali. To nám môže dodať nádej, že život pokračuje do nekonečna."
Lenže my často nevieme, čo nás obťažuje. Ako sa teda toho môžeme zbaviť?
„My sme zvyknutí, že treba zametať a robiť všetky tie fyzické veci okolo. Ale mali by sme sa vedieť starať aj o seba. Netreba napríklad robiť to, čo nám niekto prikazuje, a nemali by sme sa pretvarovať. My máme psíka, na ňom vidno, že sa správa prirodzene. Keď sa mu niekto páči, je celý vedľa a nešpekuluje nad tým, čo sa patrí a čo nie. Jednoducho to prejaví. Od prírody sa môžeme učiť, tam je pretvárka ojedinelá. Kvet sa netvári, že kvitne, on naozaj kvitne. Vyviera to z jeho prirodzenosti, a preto ho predsa aj obdivujeme."
V mnohých vašich obrazoch cítiť ťažké a nekonečné vnútorné zápasy človeka. Napriek tomu je jeho telo akoby v harmónii. Prečo?
„V živote som zažil a videl utrpenia dosť, napriek tomu som vždy okolo seba cítil súzvuk a komplexnejší poriadok. Som presvedčený, že vesmír je v harmónii, keby nebol, asi by sa už rozpadol. My ľudia do neho vnášame veľa disharmónie, pretože naše poznanie je obmedzené. A neraz môžeme byť naozaj vnútorne presvedčení, že naše poznanie je správne. Ale keď už raz zistíme, že sme sa mýlili, mali by sme sa zamyslieť, prehodnotiť to a potom by sme sa aj mali vedieť ospravedlniť."
Vám sa to darí?
„Mňa to naučili deti. Viete, aké sú deti. Niekedy nevedia, v akom ste práve rozpoložení a prídu za vami nevhod. Stávalo sa mi, že som potom vybuchol, a ich to traumatizovalo. Dieťa si o vás myslí, že ste neomylný rodič, je teda ťažké k nemu prísť a povedať mu: Prepáč. Ale naučil som sa to a videl som na nich, že boli šťastné."
Na balkón vám sadol drozd. Aj on sa pridal k rodine?
„Presne v deň, keď vyšla knižka, prišla sem Pani drozdová a spravila si hniezdo. Má tri mladé, presne ako naše deti. Muža vyhnala hneď, ako začala sedieť na vajíčkach, a potom sama behala a zbierala potravu. Nikdy som nič podobné nevidel. Utekala na druhý koniec záhradky a zo zeme vytiahla dlhú dážďovku. Začal som chodiť s fľašou vody a polievať - a ona chodila za mnou. Ako vedela, že tam, kde budem liať vodu, nájde pod zemou dážďovku? My si myslíme, že vo svete existuje iba to, čo vidíme. Pritom je toľko zvláštnych vecí okolo."
Hovorí sa, že svoj mozog nevyužívame. Len jeho desať percent.
„Hej, to sa hovorí. Niekto povedal, že to zistili vedci a my sme to hneď prijali. Práve teraz sme sa doma dobre nasmiali na správach. Vraj sa zistilo, že Čínsky múr nemeria šesťtisíc kilometrov, ale osemtisíc. Tak keď niekto nevie odmerať takú očividnú a materiálnu vec, ako je Čínsky múr, tak čo potom chceme!"
