TV OKO

Svetozár Ilavský: Keby sa obrazy dali vysvetliť, nemuseli by sme ich maľovať

Stretli sme sa v jeho priestrannom ateliéri v kine Maják v Cíferi. Boli práve dva dni pred ukončením jeho rekapitulačnej výstavy Satori v Cíferi, ktorú pripravoval dva roky špeciálne pre priestor galérie Danubiana. Vrátil sa tu ku všetkým svojim obľúbeným

cyklom a motívom - od odkazov na Kolomana Sokola, Prorokov, cyklov Partitúry a Sám doma až po Pleonazmy a sochy pána Sliepočku.

Narodili ste sa 11. 11. 1958. Snažili ste sa tento dátum numerologicky analyzovať?

Veľmi sa tým nezaoberám. Nejakí ľudia mi už vysvetľovali, čo to znamená, ale vždy som to zabudol. Takže vlastne neviem, či sa mám tešiť, alebo báť. Ale napríklad v rodnom čísle mám 6696, čiže tri šestky - satanistické číslo a deviatku ako božské číslo. Človek najskôr lieta v nebi a potom vás Lucifer ťahá do pekla.

Lucifer?

To sú pochybnosti, nespokojnosť. Deštruktívny vzťah k vlastnej práci. Vekom rastie aj autocenzúra. Ale už na to mám liek. Ak sa mi nejaký obraz nepáči, tak ho otočím k stene a nechám odpočinúť. Je dobré mať takýchto otočených vecí v ateliéri viac, pretože po čase môže mať človek celkom iný pohľad.

Tu máte otočené skoro všetko...

To sú väčšinou nedokončené veci. Čo za niečo stálo, je na výstave.

SI-cb-portr.jpgVáš otec bol tiež výtvarník. Ovplyvnilo vás to nejako?

Jasné, že ma to muselo ovplyvniť. Otec mal svoj ateliér doma, chodilo k nám veľa zaujímavých ľudí. Ale do ničoho ma nenútil. Ani škola na mňa nemala priamy vplyv. Považujem sa skôr za samouka. Zaujímala ma tiež hudba.

Aká hudba? V šesťdesiatych rokoch sa počúval bigbít...

Ja som dieťa odchované Redutou. Bítová hudba prišla neskôr. Chodil som na hudobnú, ale tá ma strašne nebavila. Keď som bol lenivý naučiť sa hrať nejakú skladbu, skúsil som to zašvindľovať po svojom. Tam niekde sú moje začiatky improvizácie. Chodil som potom na súkromné hodiny, ale tam sme sa viac-menej rozprávali.

Ovplyvňuje vaša obľúbená hudba aj to, čomu sa venujete vo výtvarnom umení? Mám na mysli najmä cyklus vašich Partitúr.

Mňa skôr fascinuje možnosť, že partitúry môžu fungovať aj ako výtvarný objekt, ktorý vytvára v divákovej mysli isté hudobné asociácie. Ale inak sú to úplne samostatné veci. Nemám rád, keď niekto hovorí, že obraz je transformáciou nejakej skladby. Neverím, že niečo také je možné. Ešte viac ma rozčuľuje také to ilustratívne beletrizovanie. Keby sa obrazy dali verbálne vysvetliť, nemuseli by sme ich maľovať. Stačilo by ich porozprávať.

Začali ste študovať na Škole umeleckého priemyslu...

Prestúpil som tam z gymnázia, ktoré bolo čírym omylom a dosť som sa tam trápil. A tak som po druhom ročníku prestúpil na ŠUP-ku. Jednoducho som v istej chvíli dostal z hudby strach. Zaoberal som sa zložitými kompozičnými princípmi a prestával som tomu rozumieť. Začal som mať pocit, že je v tom oveľa viac pravidiel ako intuície. Veľkým osvietením bol pre mňa skladateľ a mysliteľ John Cage. Oslovilo ma najmä jeho uvažovanie o hudbe, napríklad princíp riadenej a neriadenej náhody pri tvorbe.

Predtým ste vraveli, že základom tvorby je skôr intuícia...

Aj intuícia má istý vývoj a vychádza z nazbieraných poznatkov a skúseností. Keď sa na ňu spoľahnem, viem, že je sumárom celého môjho života. Opieram sa o to, čo mám za sebou. To, že sa nechcem v nejakom probléme príliš teoreticky vŕtať, iba znamená, že nechcem, aby som sa začal pri práci príliš korigovať. Výsledok je tak pravdivejší. Intuícia môže byť spôsob, ako sa na niečo spoľahnúť, v priestore, kde chaos je trvalým stavom. Keby som si v sebe začal upratovať, iste by som ponachádzal všelijaké vplyvy a súvislosti, ale rôzne veci človeku docvakávajú až s odstupom. Aj ja sa potrebujem oboznámiť s tým, čo som vlastne urobil.

Ako viete, že sa vám niečo naozaj vydarilo? SI-obraz.jpg

Veď to práve! Akoby niekde vo vesmíre existoval nejaký ideál, ku ktorému sa všetci snažíme priblížiť. Nikto ho nepomenoval, ale pri práci občas cítite, keď ste blízko.

Kedy ste napríklad mali tento pocit?

Zvyčajne pri práci na niečom, čo ešte asi nie je hotové. Veľa najlepších obrazov vzniklo akoby mimochodom, odskakovaním od niečoho dôležitejšieho. Občas, keď niečo urobím a vidím, že to má potenciál niekam sa dostať, len momentálne neviem kam, nechám to tak. Keď sa do niečoho príliš vnoríte, strácate odstup a to je často na škodu, lebo začnete riešiť detail, ktorý z hľadiska celku možno ani nie je podstatný.

Čo budete robiť teraz po výstave?

No, teraz sa spamätávam a výstava bude putovať po svete. Dva roky som šiel nadoraz. Ale človek aj potrebuje určitý tlak. Vidina cieľa dáva silu. Čím sme bližšie, tým sa cieľ, samozrejme, vzďaľuje a znejasňuje. Ale mal by byť. Výstava mi na nejaký čas pohladkala ego a teraz by som sa rád viac venoval hudbe.

Chcete dať dohromady album?

To ma na tom zaujíma úplne najmenej. S hudbou je to veľmi podobné ako s maľovaním - veľa vecí je postavených na mojej momentálnej dispozícii. Práve si čítam manuály k synťákom, čo som roky nerobil. Nechcem o tom príliš veľa hovoriť, aby ma to neprestalo baviť.

Ste asi dosť živelný človek...

Práve, že nie. Napriek tomu, čo som povedal, si viem celkom dobre organizovať čas. Naučil som sa chodiť do ateliéru ako do práce. Som tu každé ráno o pol ôsmej. Dám si kávičku, potom prídu pomocníci, rozdelím im prácu a makám. Celý život sa v tom učím racionálne pohybovať, aby som mohol občas niekam utiecť.

SI-s-otcom.jpgNa výstave v Danubiane som videl sochy pána Sliepočku. Aká je to postava? Vychádza z niekoho konkrétneho?

Celá výstava je v podstate veľmi autobiografická. Sliepočka som vlastne ja.

A prečo Sliepočka?

Lebo v Cíferi boli kedysi hydinárske závody. A ja som sa asociatívnou metódou dopracoval od Kolomana Sokola až k cíferským hydinárňam. Sokol - vták - hydina - perie - vajce. Je to rozvíjanie princípu vajca.

Navyše, pred vyše dvadsiatimi rokmi som videl v nejakom časopise chlapíka, ktorý bol oblečený za sliepku. Bola v tom bizarná neurčitosť pohlavia, akési kotkodákavé natriasanie, popod nohy sa mu motali živé kuriatka... Neviete, či je to dojímavé, vtipné, alebo patologické.

Zaujalo ma to. A dodnes za tým počujem skvelú punk-džezovú hudbu Jamesa Blood Ulmera, ktorú som vtedy dosť počúval. V Sliepočkovi je aj trocha sentimentálnej autobiografickej recesie.

Prečo žijete v Cíferi?

Vyrastal som v Bratislave, do Cífera som chodil k babke na prázdniny. Bývame tu v dome po starých rodičoch, SI-atelier.jpgktorý som odkúpil ešte v roku 1987 ako ateliér. Okná boli pootvárané, na lustri som mal zahniezdené lastovičky, všade boli nejaké veci, nemal som ani plot, bolo to dosť živelné. Rád na to spomínam. Ale museli sme si so ženou nejako vyriešiť aj bytovú otázku, tak sme to tu začali prerábať. Niekoľko rokov sme žili striedavo na Dolných honoch v podnájme a v kaštieli v Moravanoch.

Potom sme sa presťahovali sem, kvôli synovi. Museli sme mať nejakú stálu adresu, keď začal chlapec chodiť do školy. Neskôr som postavil v záhrade ateliér, ale ten momentálne slúži ako asi najväčšia psia búda v strednej Európe. Vôbec tam nerobím, lebo je to pre mňa malé. Náš pes Pifo má vo dverách vyrezaný otvor a pri radiátore gauč s výhľadom do záhrady. Celú zimu sa mu tam kúri. Paráda.

Kedy ste začali využívať ako ateliér bývalé cíferské kino Maják?

V deväťdesiatom ôsmom som robil veľkú sochu Krista do Sniny a potreboval som na to priestor. Šiel som za starostom, či by mi nevedel poradiť. Keď v Cíferi prestalo fungovať kino, urobili tu sklad zeleniny a vo vestibule bola krčma. Ale v tom čase tu už nebol ani sklad, ani krčma. Prenajali mi to. Som tu už jedenásty rok. Neviem si ani predstaviť, že by som pracoval niekde inde. Navyše, páči sa mi symbolika Maják-Cífer.

Podľa názvu výstavy Satori v Cíferi pôsobíte ako cíferský patriot...

SI-panak.jpgTen patriotizmus postupne rástol. Jasné, že veľa spravili aj korene. Môj cíferský dedko bol neuveriteľne charizmatický človek. Vysoký štramák. Založil tu divadlo, folklórny súbor, športový klub. Bol to strašný vtipkár. Veľa vecí na tejto výstave s ním súvisí, aj keď nepriamo. Nápis na mojom autoportréte - Salvendi - to dedko vykrikoval, keď mal dobrú náladu. Dodnes neviem, čo to znamená, asi je to niečo po taliansky. Nie som typom človeka, ktorý rád chodí do spoločnosti. Cífer je pre mňa azyl.

Akú genézu mala vaša kontroverzne prijímaná socha Júliusa Satinského na Dunajskej ulici v Bratislave?

Celé to vyplynulo z toho, že som mal niečo urobiť pre budovu na Dunajskej. Vtedy mi napadlo, či by sa to nemohlo dotknúť aj pamiatky Júliusa Satinského. Investorovi sa to pozdávalo, a tak som na tom začal robiť. Veľa sa o tom špekulovalo a rozoberali sme strašne veľa návrhov. Najskôr to malo byť niečo na fasáde, tak vznikol nápad s tým uchom. Socha Satinského načúvajúceho cez ucho na fasáde, čo sa na tej jeho ulici deje, je niečo ako priestorová anekdota.

Prečo ste jeho sochu urobili z lesklého materiálu? A prečo je na bicykli?

Niekto v tom vidí bicykel, iný motorku a čo ja viem čo ešte. A čo keď je to parafráza na jazdecký pomník? Kôň SI-pribor.jpgbez hlavy? Pre mňa je to kráčajúci stôl so zhrnutým obrusom, na ktorom je postavená Satinského busta. A prečo riadidlá a reflektor? Nuž, skúste sa niekam vybrať, bez možnosti ovplyvniť smer a večer si neposvietiť na cestu...

V čase realizácie ešte nebolo celkom jasné, ako bude vyzerať chodník, ale socha mala byť nad hladinou kráčajúceho davu, aby ju bolo vidieť z diaľky. Ten priestor je dosť stiesnený, je tam veľa rušivých momentov. Čím viac som sa prispôsoboval, tým som mal silnejší pocit, že sa treba vykašľať na všetko okolo, a urobiť akúsi samostatnú jednotku, ktorá bude fungovať sama osebe. Veď aj Satinský bol taký. Bolo tam toľko obmedzujúcich limitov, až som mal pocit, že najlepšie ich bude všetky prekričať.

A prečo lesklý materiál? Chcel som, aby bola ako zrkadlo, ktoré sa odrazmi okolia prakticky rozplynie. Vyleštená socha sa roztrbliece, stratí sa jej čitateľnosť a nebude sa dať definovať, čo je realita a čo odraz. V ateliéri to fungovalo. Na ulici tento zámer až tak nevyšiel, lebo sa na nej práve z tých najexponovanejších pohľadov odráža iba bledá obloha. Lepšie vyzerá večer, keď sa zažnú svetlá a tých reflexov je tam viac.

Socha sa dočkala mnohých reakcií - od nadšenia až po totálne zatratenie. V každom prípade nie je nudná. A to je v umení tiež dôležité. Horšie by bolo, keby si ju nikto nevšimol. (dlhá pauza) Jednoznačne najviac pozitívnych ohlasov mám zo zahraničia, ale tak to už na Slovensku chodí. A čas je najlepším arbitrom.

Momentálne prebieha v Slovenskej národnej galérii výstava Osemdesiate roky, na ktorej ste tiež zastúpený. Ovplyvnil vašu tvorbu a celkový návrat vašej generácie k maľbe niekto z vašich pedagógov na VŠVU?

SI-dieta.jpgZ pedagógov ani nie. Skôr ma ovplyvnil celý dobový kontext. Stretávanie sa s ľuďmi, debaty. Začiatkom osemdesiatych rokov sa ako reakcia na konceptuálne tendencie v umení objavila Divoká maľba v Nemecku a Transavantgarda v Taliansku. To sa mi páčilo - návrat k maľbe ako takej. Konceptuálne tendencie sú fajn, ale neviem, či sú až také samonosné.

Ak sa urobí v galérii vernisáž a sú tam prázdne steny, iba uprostred leží hovno, je to o. k., ale dá sa to urobiť iba raz. Postmoderna priniesla slobodné putovanie medzi štýlmi a obdobiami. To ma ovplyvnilo asi najviac. Boli to časy, keď sa začalo znova maľovať. Páčili sa mi výtvarníci ako Jiří Dokoupil, Julian Schnabel, Anselm Kiefer, zo starších Antoni Tapies.

Ako ste vnímali osemdesiate roky?

Bolo už cítiť uvoľňovanie napätia. Pamätám si, ako sme v osemdesiatom druhom chystali pre prvákov na škole krst, v ateliéri bolo víno, ja som vytruboval cez okno na trombóne a zrazu prišli policajti, že zomrel Brežnev.

Normálne by to bol veľký prúser. Postupne nastal odmäk. Aj s výstavami. Mal som napríklad výstavu v Galérii mladých a niektoré veci mi schvaľovacia komisia odporučila nevystaviť. Nedal som ich preč, len som cez ne prevesil plachty, čo bola ešte väčšia drzosť.

A nič z toho nebolo. Keby som to urobil pred desiatimi rokmi, tak by som si pár rokov nepinkol. Už sa dalo ísť do Viedne aj do Paríža, nebolo to jednoduché, ale dalo sa. Boli sme nová hračka pre teóriu aj verejnosť. Potom v deväťdesiatych rokoch si to zase vynahradila staršia generácia.

Na výstave Osemdesiate - postmoderna v slovenskom výtvarnom umení v SNG ste zastúpený iba dvoma obrazmi. Viete prečo?

Odovzdal som osem obrazov a mal som pripravenú jednu veľkú sochu, ktorú si SNG objednala. Zmestili sa iba dva obrazy. V máji má vyjsť katalóg. Som zvedavý, či sa tam zmestí aspoň moje meno. (Smiech)

Prečo vás tak fascinuje veľkoformátová maľba?

Vychádza to najmä z dispozícií galérií. Tam malý obraz neznamená nič. Ak oltárny obraz v kostole nemá aspoň SI-sedi.jpgzopár metrov, akoby tam ani nebol. Môj Golfista v Danubiane má štyri metre šesťdesiat. Ale v kontexte s vodou a nábrežím je celkom normálny. Takže galérie si dnes pýtajú veľké formáty. Iné je to v bytoch.

Preto je veľký rozdiel robiť veci na výstavu, a maľovať obraz, ktorý má visieť v byte alebo niekde v úrade. Aj odo mňa nejaké inštitúcie nakúpili obrazy, ale vždy to boli konfliktné a expresívne veci. Čo je dosť zaujímavé, pretože keď sa prejdete po firmách, vidíte skôr neškodné, dekoratívne veci.

Ale vám tie veľké formáty vyhovujú, nie?

Mne to vyhovuje, rád sa namáham a behám po lešení. Niekedy zase musí obraz ležať na zemi, aby nestiekli farby. Tak som si urobil rampu v trojmetrovej výške, ale aj to je málo. Potreboval by som nejakú pohyblivú kladku, na ktorej by som bol zavesený.

A aby ma to súčasne nehúpalo a neodtláčalo od veci, na ktorej pracujem. To sa mi stalo, keď som robil pre Sninu štyriapolmetrového Krista. Hlavu mal ako tento fotel. Modeloval som ju s takou vehemenciou, až som si odtlačil lešenie. Zrazu som zostal zaborený prstami v hline, lešenie preč, v päťmetrovej výške.

Z posledných síl som sa o Krista zakvačil ešte viac a nejako po ňom zliezol dole. Tým som ho vlastne aj dosť zničil. A na druhý deň si to mali prísť pozrieť farári. (Smiech)

Jeden z vašich obrazových cyklov sa volá Sám doma. Čo najradšej robíte, keď ste sám doma a nemáte nijakú súrnu prácu?

Keby som nemusel nič robiť, tak by som pozeral filmy, potom by som otvoril chladničku, niečo zjedol a zase pozeral filmy. Možno aj šiel na chvíľu von, ale nie, radšej by som sa len pozeral cez okno, aké je počasie. (Smiech)

Necestujete?

SI-ucho.jpgAni nie. A nechodím ani na dovolenky. Doteraz som mal vždy v čase dovoleniek najviac roboty. Moja žena tiež nie je dovolenkový typ. My sme si užili toľko sťahovania, že sme radi doma. Vyjdem bosý do záhrady, hneď som v tráve, vyčúram sa na višňu a nikoho tým nepoburujem. Pozdravím sa so psom a idem späť.

Predstavte sa, že by som sa musel niekam baliť. Potom by mi našli v batohu sódu bikarbónu, ako kamarátovi Jožovi Czeresovi, a dvadsaťštyri hodín by ma držali v base. Chodím do Benátok na Bienále, do Kasselu na Dokumentu, do Prahy, Viedne či Paríža na výstavy.

Vezmem syna, nakúpim knihy, katalógy, ale vždy zistím, že toho naozaj dobrého je ako šafranu. Všetko to zavriem a pokračujem tam, kde som prestal. A vyvaľovať sa na pláži, to nie. To mi stačia doma dévedéčka, teraz Blue ray, to je slasť.

Aké filmy máte rád?

Úplne všetko. Mám asi dvetisíc dévedéčok. Je to už možno posadnutosť. Od vážnych filmov až po mafiánske a akčné či komédie. Kupujem všetko, čo ma zaujme. Vždy mám pripravených nejakých dvadsať filmov, ktoré som ešte nevidel. V poslednom čase nemôžem čítať, lebo mi stále odbiehajú myšlienky na robotu. Film, ktorý má silný príbeh, to prebije. Človek sa dá uniesť dejom a zresetuje si hlavu.

Ako vnímate zberateľov umenia?

Viem ich pochopiť, keď kupujem dévedéčka.

Je ich na Slovensku dosť?

SI-cb.jpgTo naozajstné zberateľstvo v našich podmienkach sa v podstate iba začína. Zberatelia srdcom, nie sú často veľmi zámožní a často bývajú v malých bytoch. Berú preto skôr menšie veci. Viac verím zberateľom, ktorí to vnímajú ako praktickú investíciu. Mám radšej, keď viem, na čom som. Pragmatické dôvody sú mi bližšie, ako keď ma niekto tri hodiny oblbuje a nič podstatné sa nedozviem. Ale sú zasa aj takí, ktorí nakupujú obrazy ako zemiaky.

Občas obraz podpíšete ako Pifo...

Koloman Sokol podpisoval niektoré obrazy ako Sambo - tak sa volal jeho pes. Náš pes sa volá Pifo. Inak, moji starí rodičia mali vždy Pifa, a vždy to bol nejaký oriešok od „suseda". Ja pokračujem v tejto tradícii. Teraz mám už druhého psa, boxera - Pifa. Ak by som mal niekedy dogu, mastifa alebo nebodaj slona, vždy bude Pifo.

Svetozár Ilavský (1958)
Narodil sa v Bratislave v rodine výtvarníka. V rokoch 1979 - 1985 študoval na VŠVU odbor monumentálna maľba. Patrí k najvýraznejším a najvšestrannejším umeleckým osobnostiam svojej generácie, ktorá vstupovala do slovenského výtvarného umenia okolo roku 1985. Venuje sa maľbe, kresbe, grafike, soche, architektúre, scénografii a intermediálnym projektom najmä v spojení s elektroakustickou hudbou. Koncom minulého roka sa v Danubiane predstavil veľkou výstavou Satori v Cíferi. Od roku 1988 žije a tvorí v Cíferi.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 21 253
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 8 856
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 7 851
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 5 536
  5. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 913
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 901
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 764
  8. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 1 569
  9. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 1 564
  10. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 1 508

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

PRIMÁR

Keď mejkap podráždi. Problémy, ktoré vyvoláva kozmetika

Vyberte si kozmetiku, ktorá nepoškodí pleť.

Neprehliadnite tiež

Pre hudobníkov sa blížia Vianoce. Toto sú najočakávanejšie albumy do konca roka

Bolo to niekoľko plodných mesiacov. Môže to potvrdiť Beck, U2 alebo Jana Kirschnerová.

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.