Aj keď jej choroba za posledný rok priniesla veľa utrpenia, nikto z jej priateľov si neuvedomil, že koniec môže byť tak blízko.
Danuta Binderová, ktorá zomrela v minulých dňoch, bola človekom, ktorý potreboval spoločenstvo blízkych, umením a postojmi spriaznených ľudí. Vyhľadávala a pestovala si tento svet sebe vlastným a neopakovateľným spôsobom, ktorý niesol stopy jej varšavského domova.
„Najkrajšia“ záhrada v Bratislave, o ktorú sa manželia Binderovci takmer polstoročie starali, spolu s nevtieravou pohostinnosťou sa stali vyhľadávaným miestom stretnutí umelcov a milovníkov umenia. Ale nebol to len poľský prízvuk v Danutinej slovenčine, pestovaná mestská elegancia či vycibrený vkus, čo ju tak trochu robilo inou a cudzou v našom prostredí. Bolo to predovšetkým kultúrne zázemie Varšavy, ktorého sa nikdy nedokázala vzdať.
Keď začiatkom 60. rokov po absolvovaní varšavskej Akadémie výtvarných umení si predĺžila štúdium na pražskej UMPRUM-ke netušila, že Československo sa jej stane druhým domovom. So svojím budúcim manželom, sochárom Pavlom Binderom sa nakoniec usadila v Bratislave. Z rodného Poľska si priniesla dôležitý dar: vizuálnu skúsenosť s avantgardným umením.
Ak sa v 50. rokoch v bratislavských umeleckých kruhoch informácia o modernom umení začínala a končila reprodukciami Paula Cézana, tak vo Varšave či Krakove si avantgardu naďalej pestovali. Ako sa neskôr ukázalo, táto vizuálna pamäť nedovolila Binderovej splynúť so slovenským kultúrnym malomestom.
Aj keď v 60. rokoch v čase jej vstupu na výtvarnú scénu vládlo pre výtvarné umenie prajné obdobie, jej umelecká existencia od začiatku do konca bola v zásade osamotená a individualistická. Možno to bolo dané už len tým, že mala vo „veciach“ jasno. Hneď od začiatku siahla po tom vtedy najradikálnejšom, abstraktnom jazyku. Takmer celé 70. roky ukladala vedľa seba farebné plochy a línie do plochy štvorca na spôsob „rám v ráme“, ktoré jej poskytovali odpovede na to, čo v umení hľadala „slobodu v obmedzení“.
Do roku 1989 doma takmer nevystavovala. Jej tvorba bola príliš vzdialená predstavám socialistickej kultúry. A práve v čase „odloženia“ na okraj spoločenského diania Danuta a Pavol Binderovci viedli paralelný a paradoxne bohatý život v spoločenstve podobne postihnutých umelcov. Aj keď po roku 1989 sa jej diela objavili na mnohých výstavách a stali sa súčasťou zbierok českých, slovenských a poľských galérií, ešte vždy chýba ten jeden krok, aby bola plnohodnotne zaradená k Urbáskovi, Klimovi, Dobešovi - teda viditeľným reprezentantom slovenského abstraktného umenia.
Som presvedčená, že k tomu skôr či neskôr dôjde. Čo sa už vrátiť nedá, je Danutina prítomnosť pod rozkvitnutou marhuľou v najkrajšej bratislavskej záhrade.
