Každému podľa chuti
Simone Weilová: Tiaž a milosť
Kalligram. Preklad Andrej Záthurecký.
V princípe jestvujú dva druhy filozofie. Tú prvú možno „filozofiou“ nazvať len s istým optimizmom a jej mystické blúznenie nakoniec neskončilo len teologizujúcimi mystikmi, ale trebárs i všetkými pohrobkami čudesnej fenomenológie či existencializmu. Tá druhá sa svojou striktnou racionalitou prepracovala na pokraj vedy, ba až do takej miery, že jej logickým a metavedeckým traktátom už „bežní“ kaviarenskí filozofi vo svojich sklených zámkoch nerozumejú.
Kým však tí prví vravia pekné veci o ničom, tým druhým takmer nikto nerozumie. Tí prví sú však horší, pretože sľubujú vysvetlenia podávané ako vrecúškové polievky. Francúzska mystička a vraj i filozofka Simone Weilová je takýto prípad. Aspoň podľa knihy Tiaž a milosť.
Vo svojich tvrdeniach sa dokázala inšpirovať (novo)platonizmom, akýmsi šlendriánskym kresťanským mysticizmom a gnosticizmom, postschopenhauerizmom i ľavicovými ideálmi. Niektorým sa to bude zaiste páčiť. A niektorých rozosmeje, každému podľa chuti. Tiaž a milosť Simone Weilovej, ktorá občas používala i meno Emile Novis, je však podnetné čítanie. V istom zmysle.
Kto je väčší zbojník?
Fedor Vico: Dereš ...a nikdy inak
Vydavateľstvo Anna Nagyová v spolupráci s Pivnou galériou. Prešov.
„Ja bohatým beriem a chudobným dávam,“ hrdo hovorí zbojník Jurko švárnej slovenskej deve. „Ja dávam len bohatým,“ odtuší ona prekvapenému národnému hrdinovi a chystá sa nastúpiť do zjavne buržoázneho automobilu.
Tento dialóg z kresby Fedora Vica bol pred štyridsiatimi rokmi dosť vychytený a svoje čaro si zachoval dodnes. Pochádzal zo série Dereš, ktorá sa z časopisu Roháč prepracovala až do rovnomennej knižnej podoby, no tá si svoju slávu príliš neužila.
Neúprosne satirický Vico sa stal po nástupe normalizácie v šesťdesiatom deviatom roku výrazne nepohodlným karikaturistom, a tak bola knižka zošrotovaná.
Jej dnešná verzia obsahuje popri pôvodných kresbách (a tiež textoch, fotografiách a ďalších dobových dokumentačných materiáloch a sprievodnom texte autorovho brata Miroslava) aj nové, v ktorých sa kedysi neohrozený Juraj Jánošík dostáva do konfrontácie s meniacimi sa pomermi a ich neduhmi. „Ale veď nás nikto neupozornil, že bohatým sa už brať nesmie.“
A priam ľútosť vyvolá obraz, ako svojej družine číta zo zahraničnej tlače o malom národe v srdci Európy, kde jeden je väčší zbojník ako druhý.
Hlava s otáznikmi
Ivan Wernisch: Hlava na stole
Občianske združenie Slniečkovo, Prešov. Preložil Erik Jakub Groch.
„Až vyrastie, bude námorníkom,“ končí sa kratučké predstavovanie autora na obálke. Prečo nie, pri množstve povolaní, ktoré tento 67-ročný bard českej poézie vystriedal, to nie je nevtipné. Že tam nie je zmienka ani takmer o tridsiatich knihách, ktoré Wernisch napísal, dá sa obhájiť tým, že je to básnik aj u nás notoricky známy.
Z núkajúcej sa diskusie o tom, či ho potom treba prekladať do slovenčiny, stojí určite na strane „áno“ argument, že sa tým ponúka čitateľovi potešenie z porovnávania prekladu s originálom. Zhodou okolností práve v prípade Hlavy na stole, keďže patrí k Wernischovým „jednoduchším“ textom, porovnávanie nesprevádza mimoriadne vzrušenie ani objavovanie neznámych jazykových fajnovostí. Zato prináša poznanie, že z originálu chýbajú v slovenskej verzii viaceré básne, čo je pochopiteľné limitovaným rozsahom tejto sympatickej zošitovej jednoeurovej edície. Len sa to tam akosi patrilo napísať.
Wernisch však vždy poteší, aj v slovenčine, aj s týmito výhradami.
