Vraví, že pri písaní vypína kritické myslenie a riadi sa len tým, čo cíti. Príbeh o Mašínovcoch spísal tak sugestívne, že je vám pri jeho čítaní fyzicky zle. A keď zostavoval osudy Miloša Formana, bol ešte presnejší a výstižnejší, akoby ich Forman písal sám.
Nedávno sa JAN NOVÁK pristavil pri pozoruhodnom príbehu Martina Petráška. O chlapcovi, ktorý sa pred transportmi zachránil tým, že išiel hrať futbal do pracovného tábora v Seredi, napísal scenár k filmu Nedodržaný sľub. A o pár dní bude mať v kinách nový film, dokument Občan Havel přikuluje.
V knihe Děda píšete, že v koncentračnom tábore bol aj váš starý otec. Jeho príbehy vás bavilo počúvať, už keď ste mali šesť rokov.
„Priťahovala ma asi absolútne divná situácia a neuveriteľná nespravodlivosť. Deti majú intuíciu a tie zásadné, existenciálne veci vedia dobre odhadnúť, nepotrebujú na to poznať žiadny kontext. Akurát, že časom i výchovou sa ich schopnosť stráca, a čím je človek vzdelanejší, tým menej toho zostane."
Ako je to s vaším vzdelaním?
„Doktorát ešte nemám!"
Keď ste mali šestnásť, vaši rodičia sa rozhodli emigrovať do Ameriky. Martin Petrášek sa v takom veku rozhodol odpojiť od rodiny a skúšal si zachrániť život sám. Kde sa taká odvaha v mladom človeku berie?
„Aj ja som sa snažil odtrhnúť od rodiny, chcel som sa do Československa vrátiť. Bol som pubertiak a nevedel som si predstaviť, že by sa nadšenie zo šesťdesiateho ôsmeho mohlo vyčerpať. Ale moji rodičia boli skúsenejší, oni už vedeli. Príbeh Petráškovej rodiny bol tragickejší - keby jeho otec súhlasil s cestou do Palestíny, nemuseli skončiť v transportoch. Petrášek sa zachránil aspoň tým, že odišiel do Serede a hral futbal, a to svedčí o tom, akou výnimočnou osobnosťou bol. Sitom prešli len veľmi inteligentní, charizmatickí, krásni ľudia. Mali, samozrejme, aj veľké šťastie. Petrášek sa však nikdy nenechal vláčiť osudom, bol aktívny a bojoval."
Kedy začal písať svoje spomienky?
„Až ako starý chlap. Lenže vyrastal v marxistickom prostredí, a to ho ovplyvnilo. Celý úvod jeho knižky tvoria filozofické úvahy. Držal sa pravidla, že najprv treba začať všeobecne, až potom možno prejsť na konkrétny príbeh jedného človeka. Niektoré veci vôbec neopísal, ale nečudujem sa, nie je spisovateľ. Nie je tam napríklad scéna, ako si dali partizáni robiť zlaté zuby, dokonca nepíše ani o tom, ako sa s otcom hádali o odchode do Palestíny. To všetko som z neho povyťahoval a musím povedať, že bol pri spomínaní veľmi otvorený."
V knižke Děda sa v jednej krátkej vete pýtate, čo sú to vlastne spomienky. Ale odpoveď nenapíšete.
„No, práve preto som sa pýtal, že to stále neviem. Prežívanie okamihu a konkrétny tok vedomia - to všetko po čase zmizne. Potom si veľa vecí už len dokresľujeme, a preto sa aj stáva, že dvaja ľudia majú na to isté úplne odlišné spomienky."
Vy ste už spísali spomienky Miloša Formana, napísali ste aj román o Mašínovcoch. Ako to robíte? Čo s tým, čo už zmizlo?
„Stále sa snažím zrekonštruovať, ako to asi na tej úrovni vedomia mohlo prebehnúť. Píšem to aj z pohľadu žien, hoci o tom neviem vôbec nič. Riadim sa len tým, čo cítim, a čo som odpozoroval, kritické myslenie úplne vypúšťam. Pri Nedodržanom sľube som mal výhodu, mohol som zájsť k Petráškovi po autorizáciu. Párkrát ma opravil, lebo som mal tendenciu dramatizovať to, čo bolo vlastne svojím spôsobom banálne."
Čo také mohlo byť banálne?
„Napríklad keď odchádzal do tábora v Seredi, tam nešlo o žiadne srdcervúce lúčenie na stanici. Dôležité boli praktické veci - jeho otec šiel a kúpil mu poriadne topánky. Zároveň ma Petrášek upozornil aj na to, koľko bolo v ľudskom správaní čírej bezmocnosti. Jeden čas museli Židia nosiť žltú hviezdu, ale to neznamenalo, že sa na nich susedia okamžite začali pozerať ako na iných, cudzích ľudí. Niektorí boli stále vľúdni a snažili sa kľučkovať medzi arizujúcimi zákonmi."
A čo vám rozprával Miloš Forman? Je nejaký rozdiel medzi tým, ako sa so stratou rodičov vyrovnal on a ako Petrášek?
„Forman prešiel v detstve psychickým terorom, nemal kde spať a spoza steny počul, ako sa o ňom bavia. Tušil, že je príťažou. Tento motív sa uňho dosť opakuje, aj blondínka vo filme Lásky jednej plavovlásky sa cíti rovnako trápne. Tí, čo prišli veľmi skoro o rodičov, mávajú zvyčajne veľkú hrôzu zo smrti - myslím si, že aj Forman ju stále má. Petrášek sa so smrťou stretol v osemnástich, už ju zrejme dokázal prijať ako fakt. Hoci sú ich príbehy iné, oba sú existenciálne veľmi silné a výrazne ich sformovali."
U nás sa o slovenskom štáte hovorí ešte stále dosť opatrne. Čím myslíte, že to je?
„Chápem, že sa ťažko hovorí o tom, čo bola veľká hanba. Vo vašich novinách som však nedávno našiel iné veci. Riešite policajtov, čo zbili malých Rómov, riešite aj nástenkový tender."
Spisovateľ zrejme ocení, aká v tom je fantázia.
„Je to presne ako v Chicagu v 30. rokoch. Tam už je dnes pranie peňazí oveľa obrúsenejšie. Manželka nejakého politika predáva životné poistky a ten, kto od toho politika niečo potrebuje, si u nej môže jednu kúpiť za dva milióny dolárov."
My však napriek tomu vidíme v mafiánoch aj stále čosi magické, filmy o nich bývajú úspešné.
„Pretože majú ženy, peniaze, moc. Vyzerá to romanticky, aj Coppola trochu romantizuje. Ale keď sa na to všetko pozriete zblízka, zbadáte, že je to hnus. Aj Krstný otec dopadne hrozne a úplne sám."
V Havlovej Audiencii vidím metafyzický lament nad tým, že niekto sa narodil múdry a niekto zas hlúpy..
Jan Novák
Nedávno ste spolu so synom Adamom nakrútili film Občan Havel jede na dovolenou. Čoskoro bude v kinách váš nový dokument Občan Havel přikuluje. Čo sa skrýva za tým zaujímavým názvom?
„Dovolenka bol pohľad na osemdesiate roky, teraz sa vraciame do sedemdesiatych. Václav Havel vtedy robil v pivovare v Trutnove. Zakazovali mu chodiť mercedesom do roboty, on sa ako vinár snažil piť pivo a popritom písal svoju hru Audiencia. Tam je hlavným hrdinom Vaněk, mladý spisovateľ, čo gúľa sudy. Za jeho šéfom Sládkom chodia eštébáci a chcú, aby im písal správy. Lenže Sládek nevie písať, a preto navrhuje Vaňkovi, aby ich písal on. Vraj keď bude sám na seba donášať, aspoň bude vedieť, čo všetko sa o ňom vie. Lenže Vaněk odmietne. Povie, nehnevajte sa, nemôžem byť súčasťou systému, proti ktorému bojujem. Opitý Sládek sa zamyslí a tú dôstojnosť mu veľmi závidí. Ja v tom vidím metafyzický lament nad tým, že niekto sa narodí múdry, a niekto zas hlúpy."
A Havel bude vo filme opäť vystupovať?
„Je ho tam asi pätnásť percent. Okrem neho som však prehovoril ešte niekoľkých eštébákov a pivovarníkov, a svoje zážitky vyrozprával napríklad aj Ivan Jirous. Jeho eštébáci neúspešne vypočúvali a neúspešne zmlátili, až mu nakoniec ponúkli panáka. Je ozaj zaujímavé, aké sú ľudské vzťahy zložité."
Už sme trochu hovorili o spomienkach a ich možnostiach. Ako si na tieto časy spomína Havel? Dobre sa ešte pamätá?
„Práveže nie. Toľko sa toho naňho valilo! Väzenie bolo preňho traumatická skúsenosť, veľa pil. Takže si pamätá málo - na rozdiel od ľudí, ktorí ho obklopovali. Sú prosto ľudia, čo okolo seba rozdávajú oveľa viac spomienok, ako sú schopní sami si uchovať. To som si uvedomil aj pri Formanovi. Keď som písal jeho životopis, volal som jeho známym. Príhody, ktoré som sa od nich dozvedel, som potom vzápätí hovoril aj Formanovi. On sa najprv zamyslel, a potom len povedal: Jo, jo! A keď ich už on sám znovu začal pri večerách rozprávať, opravoval som ho tam, kde bol nepresný. Pripadal som si ako manželka!"
