Bolo to v Bombaji, v kine Eros. Nad vchodom bol zavesený plagát, na ňom päť vysmiatych hláv a názov Rang de basanti. Neviem, ako je to možné, ale hneď som vedela, že ten film musím vidieť, že bude pre mňa.
Keby sa u nás nakrútil film, kde sa piati kamaráti rozčuľujú nad korupciou v politike, rozmýšľajú, ako ju zničiť a ochotne preto obetujú život, asi by som sa dobre bavila. A keby ho nakrútili aj tak trochu pateticky a spravili z neho drásačku na city, to už by som bola aj znechutená.
Nepoznám dobre Indiu. Iba sa mi zdá, že ju jedna sila neoblomne ťahá k tradíciám, a druhá ju zas presviedča, že treba vykročiť dopredu, možno aj smerom na západ. Je to veľký, bolestivý zmätok. Film Rang de basanti to vystihol obsahom i formou. Nepopiera bollywoodske zvyky, tancuje sa v ňom i spieva. Ale stále je v ňom miesto na jemné existenciálne detaily a idealizmus, ktorý prechádza do ľahkého, ale zrejmého smútku.
Taký idealizmus mi nepripadá smiešny ani zbytočný. Naopak, zdá sa mi inšpiratívny.
V čase premiéry bol pred kinom šialený dav, na bezpečnú návštevu prišiel čas až o tri týždne neskôr. To už v kine skoro nikto nebol. Ktovie, aký chýr sa o ňom musel rozniesť. Že ho India poslala do súťaže o Oscara, asi nebol dostatočný happyend.
