Lenže život Galiny Brežnevovej nemôže zostať privátnou záležitosťou. Dcéra dlhoročného generálneho tajomníka ústredného výboru strany v ZSSR nemôže byť súkromnou osobou.
Silný príbeh
Hoci si vyslúžila povesť l'enfant terrible a do istej miery sa aj bránila nenalinkovaniu svojho života, nebolo v jej silách opustiť štruktúry, prepych a výnimočné postavenie. Nikdy nevstúpila do strany - mohla si to dovoliť. Nikdy formálne nepykala za svoje činy – jej odsúdenie si zas nemohli dovoliť iní.
Tvorcovia inscenácie Divadla Astorka Korzo ´90 dobre vycítili, že tento príbeh Brežnevovej dcéry je divadelný, a nielen preto, že viacero z jej partnerov malo niečo spoločné s divadlom.
Zo zničenej tváre tejto ženy môžeme čítať hlboké vrásky celého systému.
Autorovi hry Petrovi Pavlacovi sa podarilo vykresliť hlavnú postavu viacrozmerne, s tragikou i s vtipom. Zita Furková nepodľahla lákaniu pridávať postave viac expresívnosti, ako by bolo dôveryhodné. Jej výkon je sugestívny a emotívny, zároveň však zostal triezvy a presný.
Pavlac však nenapísal monodrámu. Hlavnej postave asistuje na scéne aj filmár Oleg, ktorý sa pokúša nakrútiť o Brežnevovej film.
Jeho motivácia je profesionálna, ale aj osobná. Ako syn človeka prenasledovaného režimom sa chce pomstiť zverejnením krutej pravdy jednej z predstaviteliek režimu. Keď však v jednej chvíli prestáva byť uskutočnenie dokumentu reálne, stráca táto postava svoj jasný cieľ.
Marián Labuda ml. našiel aj v tejto nekomediálnej polohe istú nástojčivosť a flexibilitu. Tretia postava na scéne – vnučka Gaľa, ktorá sa ku Galine tajne nasťahovala - mala ešte menej vypracovanú líniu. Autor síce správne cítil, že trojuholník na scéne môže poskytnúť viaceré variácie vzťahov, zostali však len naznačené.
Vzťah vnučky a babičky nebol veľmi dôveryhodný, odchod Gale zostal bez katarzie, jej návrat na scénu v rámci dopovedania Galininho života zas priveľmi ilustratívny. Kristína Turjanová nedostala šancu prejaviť sa inak ako v polohe ironizujúcich výčitiek.
Domáce video
Hra je sériou zaujímavých obrazov, nie skladačkou s dobre vypointovanou zápletkou. Jej klipovitosť podporilo aj využite filmovej klapky, ktoré však v kontexte akéhosi „domáceho videa“ pôsobilo trochu umelo. Samoúčelne vyznela sekvencia s bábkami, iné snahy o zdivadelnenie textu dopadli lepšie.
Impozantnou je však fotografia Andreja Balca využitá v bulletine, ale aj na scéne, opäť vynikajúca bola aj maska Juraja Steinera. Kostýmy Jany Hurtigovej by dokázali hrať aj samy osebe, solídny výsledok podporil aj účelný výber hudby.
Astorka ponúkla divákom kus inteligentného, užitočného divadla. Furkovej portrét diabolskej ženy je poučný v každej dobe.
Recenzia / divadlo
Divadlo Astorka-Korzo ´'90 Bratislava
Peter Pavlac: Červená princezná
Dramaturgia: Zuzana Bakošová - Hlavenková.
Scéna: Erika Gadušová
Hudba: Silvia Michalidesová.
Kostýmy: Jana Hurtigová.
Réžia: Patrik Lančarič.
Hrajú: Zita Furková, Marián Labuda ml., Petra Vajdová / Kristína Turjanová.
