O tom, akú motiváciu potrebuje divadlo, rozpráva režisér a divadelník JÁN ŠIMKO. Inscenácia hry Kebab v jeho réžii dnes otvára piaty ročník Festivalu Nová Dráma.
Vaše dve inscenácie, ktoré sa uvádzajú v rámci festivalu Nová Dráma, videli nedávno aj návštevníci festivalu IETM. Je to preto, že divadelný svet u nás je malý?
„Obidva festivaly sú výberové a obidva mali odlišné výberové komisie, ktoré rozhodovali, podľa akého kľúča hry nominujú. Každý z festivalov má iný profil. Nová Dráma je úzko zameraná na inscenácie drám, napísaných po roku 1990, ktoré vznikli v uplynulej sezóne.“
Je dobré, že je Nová Dráma taká vyhranená?
„Je to v európskom kontexte pomerne ojedinelý festival, podobne vyhranený poznám len z Ruska. Spomínam si na prvý ročník Novej Drámy, bol veľmi príjemný v tom, že nebol súťažný. Vládla príjemnejšia atmosféra, lebo sa tu celkom neformálne stretli divadlá z celého Slovenska, ktoré inscenovali nejakú súčasnú hru. Potom sa štatút festivalu zmenil na súťažný, pretože organizačný štáb chcel obrátiť pozornosť slovenských divadiel na súčasnú drámu.“
Je to pre divadlá nepríjemnejšie?
„Získať cenu je pre každé divadlo príjemné a účel svätí prostriedky. Mne sa to zdá zbytočné, najzdravšie bude, keď tá cena stratí svoje opodstatnenie. Ale možno už nevieme tvoriť a pracovať bez cien.“
Písanie nových, ešte neinscenovaných dramatických textov, ktoré tiež súťažia, je odmeňované aj finančne. Čo si myslíte o tejto motivácii?
„Bohužiaľ, takto sú autori naozaj motivovaní. Keďže divadlá si hry neobjednávajú, veľa iných motivácií písať ani nemajú. Faktom je, že za roky existencie festivalu sa začalo písať viac hier a divadlá naozaj začali viac uvažovať o ich inscenovaní. Dovtedy nebola takmer žiadna vôľa. Ani teraz to nie je samozrejmé, ale je to lepšie.
Prečo to má byť samozrejmé?
„Súčasné hry najlepšie podávajú správu o človeku a spoločnosti tu a teraz. Ak sú dobre napísané a inscenované. Aby to tak bolo, treba zvýšiť úroveň uvažovania o dramaturgii divadiel, nechať autorov písať pre javisko a divadelníkov nachádzať nové inscenačné prostriedky, ktoré vyjadria súčasné problémy a pocity. Je to dlhodobý kultivačný proces a my sme naozaj v úplných začiatkoch.
Súčasné hry najlepšie podávajú správu o človeku a spoločnosti tu a teraz. Ak sú dobre napísané a inscenované.
Až neskôr si ľudia z rôznych divadiel na platformách ako festivaly budú prirodzene chcieť vymieňať skúsenosti s inými kolegami. Ale to až niekedy potom, ako ľudí v divadlách, platených z verejných zdrojov, začne baviť ich práca a začnú sa zaujímať o to, čo sa deje v iných divadlách, vo svete a prípadne v súčasnej dráme. Od takéhoto stavu sme ešte veľmi ďaleko. Existuje zopár výnimiek, ale tie v tomto prípade naozaj nijako nemenia obraz.“
Prečo?
„Problém je podľa mňa v tom, že v divadlách nenastala stimulujúca generačná obmena. A najmä v tom, že funkčné obdobie vedení divadiel nie je časovo obmedzené ako inde, napríklad aj v Česku. Napríklad mesto Praha vypisuje každé štyri roky konkurz na vedenie divadiel, uchádzači musia svoj program obhájiť pred odbornou komisiou a dokonca aj verejne, na takzvanom verejnom vypočutí. Zriaďovateľ stanovuje na základe projektu presné rozpočtové aj dramaturgické parametre. Potom sa nemôže stať, že konkurz vyhráte s umeleckým programom a po polroku skončíte pri komerčnej zábave s odôvodnením, že ju predsa ľudia chcú a chodia na ňu.
Vaše dve inscenácie vznikli v rozličných prostrediach - jedna pri Divadelnom ústave, druhá v košickom Štátnom divadle. Aký je rozdiel vo vašom prístupe?
„Tie dve veci sú veľmi odlišné. Petržalské príbehy v Štúdiu 12 vznikli ako autorská inscenácia. Pociťoval som obrovskú slobodu pri hľadaní finálneho výsledku. Hra Kebab bola voľbou pre Štátne divadlo v Košiciach. Vychádzal som z veľmi konkrétneho zadania - vytvoriť inscenáciu, ktorá pritiahne mladého diváka. Tam je síce moja sloboda okresanejšia, ale mohol som sa venovať výlučne režijnej práci. Na to je systém v takýchto divadlách pochopiteľne zriadený. V niečom je to pohodlnejšie.“
V čom?
„Ráno vás čaká na skúške inšpicientka, šepkárka, technika, scéna. Divadlo zabezpečí rozmnoženie textov, pranie kostýmov, upratanie scény, predaj lístkov, plagáty. To všetko si v prípade nezávislého autorského počinu musíte zariadiť sami. Prejaví sa to aj na výsledkoch – v nezávislom prostredí vznikajú projekty, zaujímavé skôr konceptom či nápadom, v repertoárovom divadle je priestor pre detailnú režijno-hereckú tvorbu.
