Hrával s velikánmi džezu, ale napríklad aj s Frankom Zappom. Svetoznámy americký hudobník GEORGE DUKE pred zajtrajším koncertom na One Day Jazz festivale v Bratislave obetoval niekoľko minút na telefonický rozhovor.
Hudobný odkaz mnohých vašich spoluhráčov - Jeana-Luca Pontyho, Stanleyho Clarka alebo Franka Zappu - je dodnes aktuálny. Prečo ponúka súčasná scéna minimum novátorskej hudby?
„Súčasný stav džezu alebo funkovej hudby nepovažujem za bezvýchodiskový, aj keď k priekopníckym počinom dochádza skutočne zriedkavejšie ako za mojich mladíckych čias. Problémom je skôr uponáhľanosť a zaneprázdnenosť; ťažko dnes môžem hrávať so Stanleym Clarkom alebo Pontym, keď každý z nás šéfuje vlastnej kapele. Určite by však bolo skvelé vrátiť sa aspoň nakrátko k starým zostavám - pozrite sa na minuloročný reunion Return to Forever. Bol to obrovský zážitok nielen pre pamätníkov. Určite by sa našlo publikum aj pre spomienkové projekty s Pontym, Clarkom alebo Billym Cobhamom."
Váš prejav poznamenali vplyvy gospelu, hardbopu, souljazzu, progresívneho rocku, funky hudby. Ako by ste opísali hudbu, ktorú hrá George Duke?
„(Smiech) „Mám opísať vlastnú hudbu? Typickým jedlom neworleanskej oblasti bola polievka gumbo, ktorá vznikla zmiešavaním mnohých ingrediencií. Predpokladám, že viaceré kultúry poznajú jedlo pripravené zo surovín, ktoré máte práve v chladničke a ktoré jednoducho hodíte do hrnca. Podobne je to s mojou hudbou - nezáleží na tom, ako ju pomenujete, pretože štýlovosť je nepodstatná. Z hudby, ktorú hrám, sa potrebujem úprimne tešiť. Nehľadajte za tým nič iné."
V 70. rokoch ste koncertovali s rôznorodými zoskupeniami - Jean-Luc Ponty Experience, Mother of Invention Franka Zappu, Cannonballom Adderleym. Čo vás lákalo prekračovať džezové a rockové bariéry?
„Boli sme ako detektívi, ktorí sa pustili po stope skôr, ako ju zavetrili iní. Nesnažili sme sa kalkulovať s úspechom, zanechali sme overené postupy a často skočili po nových veciach. Rock sme prepájali s džezom, brazílskou hudbou a keď na nás zapôsobil indický folklór, neváhali sme použiť aj ten. Boli sme hrnčiarmi premiešavajúcimi kúsky rozličnej hliny, a to bola mantra, ktorú opakovala moja generácia. Napriek členstvu vo veľkej hudobnej famílii som však rozprával vlastným jazykom. Podarilo sa mi ostať samým sebou, čo bolo rovnako dôležité v 70. rokoch, ako aj dnes."
Akým spôsobom dnes komponujete?
„Pri Everyday Hero, ktorá bola prvou skladbou pripravovaného albumu, som mal v hlave basovú linku aj základnú predstavu o melódii a jednoduchej harmonickej štruktúre. Túto predstavu o rytmickej figúre v progresívnom duchu na spôsob starých funkových Sly & The Family Stone som predložil bubeníkovi Ronovi Brunerovi. Výsledkom bol komplex zložený z viacerých, no v skutočnosti veľmi prirodzene znejúcich rytmických zložiek. Vzdušnosť a „nadupanosť" skladby je zásluhou mojej rytmickej sekcie, mimochodom rovnakej, akú so sebou priveziem aj na Slovensko."
Na aktuálny album Dukey Treats ste si pozvali elitných džezových hudobníkov aj rapperov. Ako sa vám ich podarilo dať dokopy?
„Sú to všetko moji priatelia a každý z nich je výraznou osobnosťou. Milujem hudobníkov, ktorí dokážu nielen brať, čo im ponúkam, ale prinášajú aj vlastné ingrediencie. Na takto pripravenej hostine si všetci viac pochutíme."
Koncom 90. rokov ste vydali úspešný inštrumentálny album After Hours s podtitulom For lovers only. Bol tento uhladený projekt miernejším variantom Georgea Duka?
„Cítil som potrebu spraviť priamočiarejšiu hudbu, ktorá by vás neťahala na parket, ale ktorú si dokážete pustiť vo chvíli, keď po ťažkom dni za sebou zavriete vchodové dvere. Nahrať pohodový album a ostať pritom Georgeom Dukom bolo veľkou výzvou. Tento chilloutový projekt bol pre mňa dôležitým medzníkom."
Kapelníci funkových alebo jazzrockových zoskupení sú zväčša gitaristami, saxofonistami alebo spevákmi.
Neprekážalo vám, že ste ako hráč na klávesové nástroje stáli na pódiu skôr v úzadí?
„Bola to v prvom rade moja voľba (smiech). Niekoľkokrát sme sa o tom bavili s basgitaristom Stanleym Clarkom a zhodli sa na tom, že naše nástroje sú jednoducho naším osudom. Klávesy sú podobne nenápadným nástrojom mimo centra diania a ich hráči sa zväčša krčia vzadu na pódiu. Preto som začal používať klávesy zavesené na krku na spôsob gitary, vďaka ktorým som sa dostal bližšie k poslucháčom. Džezovým dejinám však kraľovali klaviristi sediaci za koncertným krídlom..."
Čo budete hrať na bratislavskom koncerte?
„Koncertný program bude prierezom rôznymi obdobiami mojej kariéry - okrem „oldschoolových" vecí budeme hrať džez a fusion. Pokiaľ bude k dispozícii koncertné krídlo, určite predvediem set akustických skladieb. Ako špecialitu chystáme poctu Frankovi Zappovi. Bude to pestrý koncert."
Autor: Peter Motyčka
