Poníženie, neľudské zaobchádzanie, zneužívanie. Statkár István Beczásy to všetko zažil v časoch komunizmu ako rumunský Maďar. Jeho autobiografická výpoveď nie je literárnou štylizáciou. Ide o jednoduché rozprávanie človeka s hlbokou skúsenosťou.
Svoj príbeh začína v roku 1947, keď ho spolu s manželkou zhabala Securitate, znárodnila ich majetok a hospodárstvo, odtrhla od dcér a odviezla oboch na nútené práce. To, čo potom takmer neprežili, pripomína tvrdé nacistické praktiky.
Po úmornom období v zúfalých podmienkach sa im podarilo opäť stretnúť. Predstavitelia štátnej moci ich začali postupne využívať na organizovanie a vedenie prác na rôznych poľnohospodárskych družstvách. Zistili, že dokážu veľké skupiny roľníkov za každých okolností efektívne motivovať a dosiahnuť v produkcii nadpriemerné výsledky.
Samozrejme, oni sami z toho nemali za celé tie desaťročia nič. Až do pádu železnej opony nesmeli svojprávne urobiť ani krok. Jedinou ich zbraňou bola čestnosť. István Beczásy zomrel pred dvoma rokmi. Osobné svedectvo o totalitnej dobe spísal do útlej knižočky, ktorú nazval Ohraničený život (Bekerített élet, Literator, 1995).
Dojímavé čítanie.
